Hľadanie netradičných zbraňových konštrukcií vás môže veľmi ľahko zaviesť k strojom, ktoré sa blížia skôr sci-fi, než realite. Niektoré technické pojatia sú aj dnes úžasné, aj keď ich praktický význam je takmer žiadny. Niektoré projekty jednoducho nemali na beh vecí žiaden vplyv v minulosti, stále ho nemá a podľa všetkého ho ani v budúcnosti mať nebude. Na takých návrhoch sa konštruktéri jednoducho presvedčili, týmto smerom sa vývoj uberať nebude.

Rusko

Tank Царь  („Cár“), alebo aj Нетопырь („Netopier“) bol ruský návrh bizarného vozidla z obdobia prvej svetovej vojny, ktorý mal slúžiť na prerážanie línií.

Na myšlienku zostrojiť taký stroj prišiel náčelník tajného laboratória ministerstva vojska N. Lebedenko.

Hlavný konštruktér tohto stroja, už teraz známy konštruktér sovietskych leteckých motorov, Alexander Alexandrovič Mikulin, rozpráva, že si ho raz Lebedenko zavolal k sebe a povedal mu: „Doporučil mi Vás profesor Nikolaj Jegorovič Žukovskij ako schopného konštruktéra. Ste ochotný vypracovať výkresy stroja, ktorý som vynašiel? S takými vozidlami bude za jednu noc prelomená nemecká fronta a Rusko vyhrá vojnu ...“

Keď Mikulin súhlasil, vysvetlil mu Lebedenko svoj nápad. „Viete si predstaviť kolesá o priemeru 10 metrov?“ pýtal sa Lebedenko, „tak teda budeme konštruovať vozidlo podobné trojkolke s dvoma veľkými, desaťmetrovými kolesami vpredu? V porovnaní s kočiarom sa ukáže, že ak môže kočiar prejsť jamu o priemere 20cm, tak koleso o priemere 10 m môže prejsť cez ľubovoľný zákop, a neveľký dom bude zmetený takými kolesami a vozidlom o váhe asi 60 ton ...“

Vypracovania tanku s veľkými kolesami sa zúčastnili význačný ruský vedec N.E. Žukovskij a bývalý člen korešpondent Akadémie vied SSSR, profesor B.S. Stečkin.

Stavba vozidla prebiehala v roku 1915 v prísnej tajnosti, najprv sa pracovalo v jazdiarni v Chamovnikách v Moskve a potom na lúke v hustom lese neďaleko mesta Dmitrova.

Po dokončení bolo vozidlo podrobené skúškam. Pri skúšobnej jazde prerazilo ohromný strom, ktorý stál pre ním, a uviazlo zadným kolesom v zemi.

Bolo nutné zväčšiť priemer zadného kolesa, aby sa zmenšil tlak na pôdu, ale technická komisia, ktorá sledovala stavbu vozidla, neuvoľnila peniaze na ďalšie práce. Vozidlo zostalo stáť v lese. V roku 1923 bolo dané do šrotu.

A.A. Mikulin neskôr napísal, že sa sklamal vo veľkých kolesách a pochopil, aké výhody majú pásy. Ja zaujímavé, že dáku dobu po objavení popísaného tanku bol v Británii vypracovaný projekt „suchozemského krížnika“– pancierovaného vozidla s vysokými kolesami, ktoré bolo podobne ako Lebedenkovo vozidlo určené na prelomenie nemeckej fronty. Podľa úmyslu vynálezcu mal byť "suchozemský krížnik" Veľké trojkolesové vozidlo dlhé 30 m, široké 24 m a vysoké 14 m, t.j. asi ako štvorposchodový dom. Priemer kolesa mal byť 12 m. V každej z troch veží „krížnika“ pancierovaných 75 mm pancierom mali byť dva štvorpalcové delá. Výpočet ukázal, že váha krížnika“ bude asi 1000 ton, a rýchlosť max. 3 km/hod. Pre zjavnú nezmyselnosť tohto projektu sa ani nepokúsili o jeho výrobu.

Galériu ku "kolesovému tanku" nájdete tu.

Nemecko

Pôvod tejto konštrukcie siaha až do rokov 1916-17. V lete roku 1917 otestovala firma Bremen Hansa-Lloyd prapodivný stroj označený ako Treffas-Wagen, ale bez akýchkoľvek výsledkov a nádeje na prípadnú výrobu.

K nápadu sa vrátila firma Lauster v období druhej svetovej vojny. Jednalo sa o „obrátenú trojkolku“- vpredu, na bokoch silne pancierovanej klinovej karosérie, sa nachádzali dve veľké hnacie kolesá s priemerom 4 metre.. Na jej konci bolo samostatné otočné koleso, ktoré slúžilo na riadenie. Celé vozidlo vážili 7,65 tony a poháňala ho dvojica motorov Tatra s výkonom 70 koní.

Posádku tvoril jeden muž, vodič a neskôr by zrejme pribudol strelec, ale prototyp neniesol výzbroj. Operátor sedel v spredu otvorenej kabíne v prednej časti karosérie, ktorá sa smerom dozadu zvažovala. Spredu bol vodič chránený pancierom do výšky Z bokov a zo zadu ho chránilo pancierovanie trupu a aj hnacie kolesá, ktoré taktiež niesli pancierovanie. Tie zároveň vyvíjali na podložie nízky merný tlak, takže sa tak eliminovalo nebezpečenstvo mín a iných nástražných systémov.

Odozva na tento projekt však bola vlažná a okrem prototypu nebol vyrobený jediný exemplár.

V roku 1943 však prišiel ďalší návrh ako reakciu na výzvu Waffenprüfungsamt, WaPrüf („Výskumný ústav pozemnej techniky“), ktorý hľadal nové obrnené vozidlá netradičných konštrukcií a predností.

LW-5 bol modulárny kolesový stroj tvorený dvoma identickými samostatnými časťami, ktoré boli vzájomne kĺbovo spojené a tak umožňovali vysoké skrútenie a prekonávanie ťažkého terénu. V každej bola pohonná jednotka Maybach HL 108 s výkonom 235 konských síl. Po stranách karosérií boli umiestnené veľké kovové kolesá s navarenými oceľovými profilmi po obvode. V každej časti vozidla sedel jeden vodič v otvorenej kabíne, za nimi boli motory.

Konštrukcia stroja mala odolávať účinkom paľných zbraní, ale najmä explóziám protitankových mín a podobných systémov. Celková dĺžka stroja bola 12,4 metra, šírka 3 m a hmotnosť prekračovala 53 ton. Vozidlo sa však mohlo pohybovať rýchlosťou až 30 km/h.

Vo svojej dobe sa jednalo o zložitý stroj, ktorý používal viacero technológií patentovaných firmou Lauster (pohon jednotlivých náprav, hydraulický systém, ktorý mal vysunúť pod trup stroja „bubon“ v prípade, že by zapadol do bahna príliš hlboko) a v konečnom dôsledku Wehrmacht takéto vozidlo nepotreboval. LW-5 taktiež nevstúpil do výroby.

 Galériu k netradičným vozidlám firmy Lauster nájdete tu.

Fahrpanzer bol návrh mobilnej delostreleckej platformy z obdobia druhej svetovej vojny navrhnutý firmou Krupp. Jednalo sa o súčasť nemeckých pevností. Za normálnych okolností bola skrytá v útrobách fortifikácie a v prípade potreby sa po koľajniciach vysunula na palebné postavenie. Do pevností sa začal pridávať od roku 1890. Viacmenej, po začatí zákopovej vojny boli mnohé zariadenia demontované z opevnení a nainštalované do zákopov. Mimo opevnení sa Fahrpanzery prevážali na špeciálnych vozoch ťahaných koňmi, z ktorých mohli aj strieľať.

Trup mal valcovitý tvar a v jeho hornej časti sa nachádzala kupolovitá veža otočná o plných 360° s jedným rýchlopalným delom Grunson kalibru 53 mm. Zbraň mohla za minútu vypáliť 30 nábojov vážiacich 1,75 kg. Posádku tvorili dvaja muži, ktorí zvnútra nabíjali delo.

Prax však ukázala, že pri streľbe vzniká silný spätný ráz, vďaka čomu nebola presnosť veľmi vysoká. Aj napriek tomu sa stroj bojovo používal a Nemci ho dokonca predávali iným štátom.

Na žiadosť Heereswaffenamt („Zbrojný úrad“) zahájila firma Alkett vývoj vozidla určeného na čistenie priechodov v mínových poliach, ktorými potom ohla bezpečne postupovať pechota aj technika. Stroj mal odolávať výbuchom mín, ktoré by aktivoval, ako aj prípadnej nepriateľskej paľbe. V minulosti sa o stavbu podobného vozidla nikto nepokúšal a tak si firma Alkett musela poradiť sama.

Minenräumer („Odmínovač“) bolo trojkolesové vozidlo. Vpredu boli dve veľké hnacie kolesá a vzadu sa nachádzalo malé otočné koleso. Všetky kolesá boli po obvode opatrené masívnymi odlievanými kovovými blokmi. Práve tie dosadali pri jazde v teréne na pôdu, aktivovali míny a chránili stroj pred ich účinkami. Pohonnou jednotkou bol benzínový motor Maybach HL 120 s výkonom 300 koní, s ktorým bolo možné dosiahnuť najvyššiu rýchlosť iba 15 km/h. Hmotnosť stroja sa mala pohybovať okolo 50 ton. Stroj bol dlhý 6,28 metra, široký 3,22 a vysoký 2,9 m. Čelo vozidla bolo posilnené pancierovaním s hrúbkou 80 mm, aby odolalo výbuchom mín, presné údaje o hrúbke pancierovania ostatných častí nie sú známe, pohybovalo sa medzi 10 až 40 mm. Na streche trupu bol namontovaná veža prevzatá z tanku Panzer I, ktorá niesla dva guľomety MG 34 kalibru 7,92 mm. Koľko členov mala posádka nie je známe, určite boli ale dvaja- strelec a vodič, ale k nim mohol ešte patriť veliteľ alebo radista.

Do konca vojny bol postavený iba jediný prototyp, ktorý podstúpil skúšky, ale nikdy neprešiel žiadnym mínovým poľom. V apríli 1945 tento prototyp ukoristili Rusi v skúšobnom polygóne v Kummersdorfe, odtiaľ bol prevezený do ZSSR, kde ho Červená armáda skúšala. Ukázalo sa, že vďaka svojej hmotnosti je stroj veľmi pomalý a nedokáže si poradiť s ťažšími terénnymi prekážkami. Bolo jasné, že pre tieto nedostatky, ako aj pre veľkú výšku sa jedná o ľahký cieľ pre nepriateľskú paľbu. Dnes je vystavený v tankovom múzeu Kubinka.

Krupp Schweres Minenräumfahrzeug S

Na základe požiadavku armády začala v roku 1944 firma Krupp pracovať na vývoji ťažkého vozidla určeného na vytváranie prechodov v mínových poliach. Podobne, ako firma Alkett, prišla aj spoločnosť Krupp s originálnym riešením. Výsledkom vývoja bol mamutí stroj s hmotnosťou 130 ton, výškou presahujúcou 3 metre a celkovou dĺžkou 10 metrov. Vozidlo bolo tvorené dvoma identickými časťami, spojenými kĺbom, takže schopnosť manévrovania a prejazdu vozidla terénom bola omnoho vyššia, než aká by bola pri stroji s takýmito parametrami pri tradičnej konštrukcii.. Schweres Minenräumfahrzeug S, skrátene Räumer-S.

Každá polovica mala dve kolesá s priemerom 2,7 metra. Boli to vlastne veľké oceľové platne s masívnymi gumovými doskami po obvode. Gumové pláty plnili funkciu pneumatík a zároveň absorbovali silu výbuchov mín, cez ktoré stroj prechádzal. Na rozdiel od návrhu firmy Alkett však tento stroj neaktivoval míny priamo svojimi kolesami, ale radlicou, ktorú pred sebou tlačil. Ostatne, samotné kolesá by aj tak na tento účel nestačili, pretože boli úzke a priestor medzi nimi by zostal nedotknutý.

Každá časť stroja mala vlastnú pohonnú jednotku Maybach HL90 a riadiace stanovisko. Počet členov osádky nie je známy, zrejme to boli vodič a radista.

Do konca bol vyrobený jediný stroj, nevie sa, či bol vôbec kompletný. Tak či onak, padol do rúk spojencom, ktorí ho zošrotovali.

Pozoruhodná prestavba pôvodného podvozku Pz.Kpfw. III. Jednalo sa o stroj určený k odmínovacím prácam. Podvozkový systém odpruženia bol totálne inovovaný, aby zabezpečil ochranu posádky pri nájazde na mínu. Pred vozidlom malo byť uchytené odmínovavacie valcové zariadenie, s ktorým by prešiel cez mínové pole. V zadnej časti mal niesť náhradné kolesá tralu.

Posádku tvorili 2 osoby. Stroj nemal žiadnu výzbroj, počítalo sa len s výzbrojou posádky (samopaly,granáty...)

Celý program bol ukončený z technických dôvodov a snahy o netrieštenie výrobných kapacít priemyslu. Počet vyrobených strojov nie je známy, pravdepodobne bol vyrobený iba jeden kus.

Galériu k nemeckým odmínovacím vozidlám nájdete tu.

Je zvláštne, že práve v Nemecku v období druhej svetovej vojny, kde sa vďaka Hitlerovej megalománii vyvíjali monštrá ako Maus či Landkreuzer P.1000 Ratte, vznikol aj trpasličí tank pomenovaný Kugelpanzer („Guľový tank“).

O existencii tohto tanku sa dlho nevedelo, až v roku 1995 ho vytiahol na svetlo sveta americký bádateľ Steven Zagola. Aj tak sa o tomto tanku vie len málo, je nepochybné, že tento nemecký stroj je najviac opradený záhadami, pretože sa nezachovala žiadna dokumentácia a nie je známa ani doba vývoja.

Podľa všetkého sa malo jednať o jednomiestny prieskumný obrnený prostriedok. Trup mal valcovitý tvar a priemer približne 1,8 m. V ňom bola umiestnená kabína vodiča, jediného člena osádky a pohonná jednotka, ktorou mal byť výkonný motocyklový motor. Pancierovanie bolo hrubé 5 mm. Vnútorné časti valca tvoria obežné kolesá so zárezmi, aby sa mohlo vozidlo pohybovať v teréne. Zo zadnej časti vozidla vystupuje podpera, na ktorej konci je malé otočné koliesko, s pomocou ktorého sa mení smer jazdy. V čele stroja sa nachádza jediný priezor, ktorým vodič vidí len dopredu.

Je otázne, ako by mohol stroj s takto obmedzeným rozhľadom plniť funkciu prieskumného vozidla a naviac vďaka absencii akejkoľvek výzbroje by bolo veľmi zraniteľné. Hoci sa jedná o neortodoxné pojatie tanku, jeho bojové nasadenie by zrejme prebiehalo veľmi obtiažne a zrejme by sa od neho veľmi rýchlo upustilo. Takže v konečnom dôsledku sa jednalo o plytvanie časom a prostriedkami podobne, ako pri niektorých ďalších projektoch v Nemecku. Na druhej strane by bolo zábavné vidieť výraz v tvári nepriateľských vojakov, keby videli, že sa na nich valí tento valec.

Zachoval sa len jediný exemplár, ktorý sovieti ukoristili koncom vojny kdesi v Baltiku a potom ho previezli na skúšobný polygón v Kubinke. Dnes je súčasťou expozície tamojšieho tankového múzea.

Okrem Kugelpanzeru vznikli ešte v 30. rokoch v Amerike projekty podobných tankov, Tumbleweed tank a ešte jeden tank, ktorý neniesol nejaké zvláštne označenie. Oba projekty zostali len na papieri.

 Rammtiger

Keď v roku 1942 prehrala firma Porsche súťaž o podvozok na ťažký tank Tiger, bolo by hlúpe nevyužiť ich. Napokon boli využité na stavbu ťažkého stíhača tankov Ferdinand, ale okrem toho existoval aj plán na výrobu zaujímavého stroja, ktorý by taktiež stál na podvozku tohto stroja.

Počas bojov v zastavaných oblastiach komplikovali trosky budov prejazd vozidiel. Práve na ich odpratávanie malo byť vozidlo označované ako Rammpanzer Tiger (P), skrátene Rammtiger určené.

Na podvozku mala byť umiestnená jednoduchá nástavba zvarená z oceľových dosiek. Tá stroj kompletne zastrešovala a dávala mu veľmi kompaktný tvar s otvorom v prednej časti. Pod ním sa nachádzala rozmerná radlica, ktorou stroj rozhŕňal sutiny a robil cestu ostatnej technike. Neniesol však žiadnu výzbroj. Sila čelného panciera bola obdivuhodných 400 mm. Okrem robenia priechodov mohol Rammtiger prerážať zátrasy alebo steny budov, v ktorých sa opevnila nepriateľská pechota. Hmotnosť stroja sa odhadovala na 70 ton.

Vývoj prebiehal v roku 1943. Armádni činitelia si napokon uvedomili, že také vozidlo už nie je potrebné a tak sa vývoj zastavil. Nie je isté, či bol vyrobený vôbec prototyp, podľa všetkého iba maketa, ktorá padla do rúk sovietom. Jej osud, ako aj osud prípadných prototypov nie je známy. 

Na základe projektu URAGAN vzniklo niekoľko štúdií, ale všetky ostali na papieri. Pri ukážke dňa 19. novembra 1963 boli v Mimoni vytvorené štyri mínové polia s ručne aj strojovo kladenými mínami v oranici aj drnovitom teréne. V drnovitom teréne ostala len jedna mína, ale v oranici nebol vytvorený priechod, pretože stroj po prejdení 15-tich metrov nedokázal pokračovať. Projekt sa dostal pod ostrú paľbu kritiky a napokon bol 25. marca 1964 definitívne zastavený. ČSLA napokon zaviedla sovietsky vyorávač mín KMT-6.

Galériu k československým odmínovačom nájdete tu.