Dvadsiate a tridsiate roky 20. storočia boli obdobím búrlivého rozvoja tankovej a leteckej techniky. Veľké množstvo technických riešení objavených v tej dobe sa uplatnili na strojoch druhej svetovej vojny. Do tejto kategórie spadá aj snaha „naučiť tanky lietať“, teda vyvinúť účinnú metódu vzdušnej prepravy obrnených vozidiel.

Prvá svetová vojna priniesla na bojisko vojenské letectvo a tanky. V nasledujúcich rokoch sa technici po celom svete snažili tieto technológie zdokonaliť a vytvoriť taktiku pre ich najlepšie nasadenie. Objavili sa prví výsadkári, doktrína bleskovej vojny, teda prieniky silných tankových zväzov so vzdušnou podporou do hĺbky nepriateľského územia. Zvláštnym spojením všetkých týchto myšlienok vznikla vízia „lietajúceho tanku“. Hoci vo svojej doslovnej podobe uplatnenie nenašla, položila základ pre vývoj výsadkových vozidiel, s ktorými sa dnes môžeme stretnúť pri niektorých armádach.

Medzi stúpencov teórie „manévrovacej vojny“ sa radil taktiež americký inžinier John Walter Christie. Presadzoval myšlienku, že budúce vojny budú rozhodovať síce ľahko obrnené, ale rýchle a pohyblivé tanky, ktoré bleskovo preniknú nepriateľskými líniami a rozvrátia infraštruktúru, logistické a veliteľské centrá protivníka. Christie takéto tanky navrhoval a ponúkal ich rôznym armádnym komisiám, ale väčšinou sa stretával s odmietaním. Dôvodom bolo hlavne ich slabé pancierovanie (ktoré bolo cenou za vysokú pohyblivosť vozidla) a malá priechodnosť terénom (to bol však problém väčšiny tankov tej doby; jednalo sa o dôsledok klasického zavesenia pojazdových kolies na listových pružinách, ktoré neumožňovalo väčší rozsah pohybu do strán). Americká však armáda tanky brala predovšetkým ako prostriedok podpory pechoty a kvôli týmto nedostatkom Christie napokon neuspel.

To ho však neodradilo a v roku 1928 predstavil projekt vozidla označený ako M1928. Hoci vznikol iba jediný prototyp, jednalo sa o jeden z najprevratnejších tankov v dejinách. Predovšetkým mal revolučné zavesenie kolies, ktoré navrhol sám Christie- spočívalo v konštrukcii samostatného závesu každého kolesa na vinutej pružine pripojenej k mechanizmu, ktorý menil vertikálny pohyb na horizontálny. Rozsah pohybu na strany sa tak výrazne zvýšil. M1928 mal taktiež rozmerné pojazdové kolesá opatrené gumovými pneumatikami- v teréne jazdil na pásoch, ale na ceste ich mohol „zhodiť“ a pohybovať sa výrazne vyššou rýchlosťou na kolenách. Okrem toho sa vyznačoval skloneným čelným pancierom, ktorý mal čiastočne kompenzovať jeho menšiu hrúbku. Tento návrh zaujal americkú kavalériu, ktorej zmýšľanie ohľadom tankov sa od ostatnej americkej armády trocha odlišovalo, ale nakoniec prevládlo konzervatívne zmýšľanie a projekt nepokračoval. Od tej doby sa však vytvorila skupina dôstojníkov, ktorí Chriestieho podporovali; jej hlavnou postavou bol v tej dobe plukovník George S. Patton.

Tri roky po prototype M1928 prišla malá séria deviatich tankov M1931 a nasledujúci rok sa objavilo vyvrcholenie Christieho série obrnených vozidiel označené ako M1932. pri hmotnosti iba 5 ton ponúkal odolnosť skoro zhodnú s vozidlami dva krát ťažšími. Mal totiž dvojitú zvarovanú korbu, ktorej vnútorná vrstva bola vyrobená z v tej dobe supermoderného duraluminia, zatiaľ čo vonkajšia bola vyrobená z ocele o hrúbke 1,27 cm. Obe vrstvy oddeľovala vzduchová medzera a v prípade potreby bolo možné primontovať ešte dosky prídavného pancierovania. M1932 tak vlastne predznamenal nielen komorové pancierovanie, ale aj dnes obvyklý modulárny pancier. Vďaka dvanásťvalcu Hispano-Suiza s na tú dobu obdivuhodným výkonom 550 kW dosahoval M1932 rýchlosti, ktoré vzbudzujú počudovanie aj dnes- na pásoch mohol jazdiť rýchlosťou viac, než 80 km/h a na kolesách sa mohol doslova rútiť rýchlosťou 160 km/h, čo sa blížilo výkonom vtedajších závodných áut. Osádku mali tvoriť vodič, strelec a veliteľ a hlavnou výzbrojou bol kanón kalibru 75 mm umiestnený v čele korby a niekoľko guľometov kalibru 7,62 mm. Viacmenej, niektoré zdroje uvádzajú, že pri skúškach bola na korbe namontovaná iba maketa 75 mm kanóna a namiesto neho mal byť v skutočnosti použitý veľkorážový guľomet kalibru 12,7, alebo 13,2 mm.

Najrevolučnejšia myšlienka M1932 však mala spočívať v jeho schopnosti lietať. Christie najprv uvažoval, že vďaka nízkej hmotnosti by sa tank mohol prepravovať v závese pod lietadlom, čo v tej dobe navrhovalo aj viacero ďalších tankových aj leteckých konštruktérov, avšak vysoký výkon pohonnej jednotky priviedol Christieho k tomu, že tento motor by mohol poháňať aj vrtuľu, ktorá by spolu s veľkými nosnými plochami mohla obrnenca udržať vo vzduchu. Preto navrhol pre M1928 akýsi „lietajúci aparát“, ktorý pozostával z vrtule, dvojice krídel a a chvostových plôch. To všetko sa ľahko pripojovalo ku korbe tanku s pomocou niekoľkých pevných úchytov, tiahlov riadenia a pochopiteľne hriadeľa prepojeného s motorom v zadnej časti vozidla. K vzlietnutiu potreboval vodič, resp. pilot dosiahnuť rýchlosť 130 km/h. k dispozícii mal samozrejme prístroje pre merania výšky a rýchlosti letu. Christie taktiež navrhol, aby bol tank s nosným aparátom bez vrtule iba ťahaný iným lietadlom, prd pristátím sa oddelil a s krídlami pristál ako obyčajný klzák. Pred pristátím by sa spustil pohon podvozku, aby sa kola, či pásy mohli „roztočiť“ na potrebnú dopadovú rýchlosť. Po pristátí by sa „lietajúci aparát“ jednoducho odhodil a tank by začal vykonávať svoju bojovú činnosť.

Výsledky armádnych testov M1932 boli dosť rozpačité. Hoci stroj dosahoval úžasné výkony, trpel až príliš častými poruchami a celá myšlienka „lietajúceho aparátu“ sa zdala až príliš revolučná, než aby mohla fungovať. US Army teda projekt napokon odmietla, ale čoskoro sa objavil nový záujemca- Sovietsky zväz. Ten sa taktiež zaoberal doktrínou „bleskovej vojny“ a odkúpil dva Christieho M1931 a neskôr aj jediný vyrobený kus M1932, ako aj práva na výrobu Christieho vozidiel na najbližších desať rokov. Mnoho jeho riešení sa potom objavilo na tankoch série BT, ktorej potomkom bola aj známy T-34. Sovietom učaroval aj návrh „lietajúceho tanku“, keďže sami s podobnou myšlienkou experimentovali.

Myšlienka vzdušnej prepravy vozidiel nebola v Sovietskom zväze novinkou. V 20. rokoch minulého storočia sa táto krajina stala svetovým priekopníkom výsadkových síl a postupne vytvorila najpočetnejšie parašutistické jednotky na svete. Už od konca dvadsiatych rokov sa v ZSSR skúšala doprava bojovej techniky v závese pod ťažkými bombardérmi. Nosnosť vtedajších lietadiel však umožňovala niesť iba ľahšie vozidlá a preto padol návrh inšpirovať sa Christieho projektom a vytvoriť „okrídlený tank“.

V septembri 1932 vydal sovietsky Ľudový komisariát vojenských a námorných záležitostí (teda Ministerstvo obrany) konkrétny príkaz na vývoj lietajúcich obrnencov a špecifikácie, ktoré by mal tento prostriedok spĺňať: rýchlosť 70 km/h na kolesách a 50 km/h na pásoch, letová rýchlosť 150 km/h, inštalácia „lietajúceho aparátu“ na vozidlo za 15 minút, demontáž tohto zariadenia za 5 minút, maximálna dĺžka dráhy pre vzlet a pristátie 500 m, maximálna hmotnosť celého prostriedku do 6 ton. Odpoveďou boli tri návrhy.

Prvý z nich prišiel od inžiniera Arama Nazaroviča Rafaeljanca z Centrálneho ústavu aerodynamiky a hydrodynamiky. Jednalo sa o špeciálnu verziu tanku BT-2, ktorý bol od roku 1931 zaraďovaný do výzbroje Červenej armády. Návrh sa celkom podobal na Christieho projekt M1932, ale súčasne existovalo niekoľko významných odlišností. Rafaeljancove vozidlo malo mať jednoduchší prenos výkonu; priamo v zadnej časti korby mala byť umiestnená dvojlistá tlačná vrtuľa, ktorú mal poháňať motor M-17 s výkonom 480 kW. „Lietajúci aparát“ tvoril taktiež podvozok s dvoma masívnymi kolesami a zadnou ostruhou.

24. januára 1933 bola komisii odovzdaná hotová dokumentácia, tá potom vyhodnotila projekt ako realizovateľný a odporučila v ňom pokračovať. Rafaeljancov tím vyrobil vo februári 1933 drevenú maketu, ktorá v marci toho roku prešla skúškami v aerodynamickom tuneli.

Druhý projekt, s ktorým prišli konštruktéri Dobrovolskij a Samsonov. Na rozdiel od Rafaeljancova počítali nie s modifikáciou už existujúceho tanku, ale s výrobou nového vozidla.

Tretí návrh sa zrodil v kancelárii známeho konštruktéra vrtuľníkov Nikolaja Iljiča Kamova. Komisii poslal „tank-avtožiro“, teda niečo, čo možno označiť za kríženca tanku a vírnika. Jednalo sa v podstate o obrnený vírnik s pásovým podvozkom. Pohonnou jednotkou bol agregát M-34 s výkonom 640 kW, ktorý roztáčal dvojlistú tlačnú vrtuľu v zadnej časti vírnika. Vztlak by zabezpečoval trojlistý skladací rotor s priemerom 20 metrov, ktorého všetky tri listy by sa dali sklopiť dozadu. Pre vzlet mala stačiť iba 50 metrov dlhá dráha, maximálna letová rýchlosť by bola 150 km/h. veľmi originálne bola riešená výzbroj- guľomet DT kalibru 7,62 mm sa mal nachádzať vo vežičke nad rotorom. Okrem neho mal tank k dispozícii ešte niekoľko ďalších guľometov; oceľový pancier bol hrubý približne 4 mm.

Všetky tri tieto projekty však boli v lete roku 1933 zastavené. Dôvodom boli početné problémy, ktoré sa pri ich vývoji objavili. V tej dobe už boli taktiež k dispozícii nové ťažké bombardéry TB-3 a TB-4, ktoré mohli transportovať aj ťažšie vozidlá a preto záujem o „lietajúce tanky“ opadol. Avšak ešte v máji 1937 sa objavil návrh inžiniera Michaila Smalka označený ako MAS-1. bizarne tvarované vozidlo bolo pôvodne odvodené od ľahkého tanku BT-7. Ku korbe boli primontované rozkladacie a vysúvacie nosné plochy s rozpätím 16,2 metra a výsuvné chvostové kormidlá. Motor M-17BI s výkonom 527 kW mal poháňať vrtuľu, ktorej dva listy by sa mohli zložiť k prednej časti obrnenca. Dvojčlenná osádka mala obsluhovať guľomety ŠKAS kalibru 12,7 mm a DK kalibru 7,62 mm s 3000, resp. 200 nábojmi. Tento projekt samozrejme zostal len na papieri.

Sovietsky zväz ako jedna z prvých krajín spoznal potenciál výsadkových jednotiek a začal budovať mohutné parašutistické sily, ktoré perfektne zapadali do útočnej doktríny Červenej armády. Začiatkom 30. rokov mal ZSSR viac parašutistov, než zvyšok sveta dohromady. Avšak výcvik parašutistov bol zdĺhavý a náročný, často sa nepodarilo uskutočniť zoskok presne nad určeným miestom a prejavoval sa aj nedostatok kvalitných padákov, resp. hodvábu na ich výrobu. Sovietsky zväz ich musel nakupovať v zahraničí za tzv. „tvrdé valuty“. Ďalší problém sa týkal činnosti po pristátí, pretože parašutisti na zemi zodpovedali iba ľahkej pechote bez dopravných prostriedkov a väčšej palebnej sily.

Začalo sa teda hľadať cesty, ako zjednodušiť výcvik a vysadzovanie parašutistov, ako ich dostať na zem presnejšie a vo väčších počtoch a ako im poskytnúť pri výsadku ľahké vozidlá či podporné zbrane. Ťažké transportné lietadlá v tej dobe síce ešte k dispozícii neboli, ale bolo možné upraviť už exitsujúce stroje ako prieskumný dvojplošník Polikarpov R-5 a dvojmotorový bombardér Tupolev TB-1.

Hlavnú rolu pri skúškach nových výsadkových systémov hralo tzv. Oskonbjuro („Zvláštna konštrukčná kancelária“), ktorej vedúcim bol Pavel Ignatejevič Grochovskij. Začali sa vyvíjať a testovať rôzne kontajnery, ktoré sa vešali pod trup, alebo krídla lietadiel a mohli pojať výsadkárov, či iný náklad. Niektoré sa otvárali nad bodom zhodu, iné sa zhadzovali s padákom a ďalšie boli zhadzované na zem v nízkom a pomalom lete bez padáku. Vznikli taktiež závesy, ktoré umožnili zhadzovať s padákom, alebo bez neho aerosane, miniatúrny tančík PTG, kanón kalibru 76 mm, motocykle Harley-Davison, alebo ľahké nákladné vozidlá GAZ či Ford. V roku 1932 bol odskúšaný záves TB-D, vďaka ktorému mohol byť pod bombardér TB-1 podvesený aj britský tank Carden-Loyd, resp. jeho ruská modifikácia T-27 vážiaca 2,7 tony. To však vyžadovalo úpravy a odľahčenie lietadla.

V tej dobe už lietal väčší štvormotorový bombardér Tupolev TB-3, ktorý mohol niesť dvojnásobne väčšiu záťaž. Opäť sa pod neho namontovali závesy pre najrôznejšie náklady, avšak vzhľadom na výkony tohto stroja si inžinieri Oskonbjura trúfli aj na ľahké tanky. Bol vybraný „plávajúci tank“ T-37A s hmotnosťou 3,2 tony a pre neho bol skonštruovaný záves PG-12 pre vysadenie bez padáku a PG-12P pre zhodenie s padákom. Výsadok bez padáku prebiehal pri rýchlosti 160 km/h z výšky niekoľkých metrov do vody, pri čom často dochádzalo k tomu, že tank skákal po hladine ako „žabka“. Vysadenie T-37A sa uskutočnilo na niekoľkých vojenských cvičeniach v rokoch 1935 až 1937 a podľa niektorých zdrojov aj počas sovietskej okupácie Besarábie v roku 1940.

V roku 1938 bol skonštruovaný záves DPT-2, ktorý mal slúžiť okrem iného pre tank T-38, obrnený ťahač Komsomolec, či obrnený automobil BA-20. Počítalo sa aj s využitím gigantického šesťmotorového lietadla TB-4, ktoré malo byť schopné niesť až štyri tančíky, alebo dva ľahké tanky.

Výsledky zhadzovania vozidiel z bombardérov však boli premenlivé- niekedy vozidlo pristálo bezpečne, inokedy bolo poškodené, alebo dokonca úplne zničené. Aj preto bola oživená myšlienka „lietajúceho tanku“, ktorý by bol vybavený nosnými plochami a kormidlami. V roku 1940 bol úlohou navrhnúť taký tank poverený Oleg Konstantinovič Antonov, ktorý mal skúsenosti so stavbou klzákov. Projekt krylatyj tank, KT, totiž nemal mať vlastný pohon, ale malo sa jednať vlastne o spojenie tanku a klzáku ťahané za lietadlom. Vo vzdialenosti 20 až 25 km od cieľa by bol KT uvoľnený, pristál by a po odhodení krídel a kormidiel by mohol začať plniť bojové úlohy. Pre prestavbu na „okrídlený tank“ bol napokon vybraný ľahký tank T-60 s hmotnosťou 5,8 tony. Antonov skonštruoval „lietajúci aparát“ A-40. Jednalo sa o jednoduchý dvojplošník postavený prevažne zo smrekového dreva a drevotriesky, ktorý bol pripojený na zadnú časť T-60; dozadu potom vybiehali dva dlhé nosníky s chvostovými plochami. Originálne bolo riešené ovládanie- tiahlá boli spojené s hlavňou kanóna, takže „pilot“ mohol meniť smer a výšku letu otáčaním veže a zmenou námeru zbrane.

Práce na projekte prerušil nemecký útok 22. júna 1941 a obnovili sa začiatkom roku 1942. V auguste toho roku bolo v Letecko-skúšobnom ústave pri Moskve zahájené testovanie prototypu, ktoré malo preveriť, či podvozok tanku vydrží dosadnutie na zem. Tieto skúšk boli úspešné, takže 7. septembra 1942 mohol nasledovať prvý skutočný let. KT pilotoval skúsený letec Sergej Nikolajevič Anochin a stroj mal byť ťahaný bombardérom TB-3. Po štarte sa však zistilo, že tank kladie príliš veľký odpor, lietadlo stúpalo len veľmi pomaly, začali sa mu prehrievať motory a nedarilo sa dosiahnuť rýchlosti potrebnej na vypustenie. Napokon bol KT uvoľnený viac-menej núdzovo, ale vďaka Anochinovým schopnostiam bezpečne pristál. Z hľadiska samotného „lietajúceho tanku“ bol skúšobný let úspešný, ale zjavne bolo potrebné výkonnejšie lietadlo. Vznikol taktiež návrh okrídlenej verzie tanku T-34, ale potom bol program KT ukončený.

Začiatok druhej svetovej vojny znamenal nasadenie tankov a výsadkových síl v doposiaľ nevidenom rozsahu, ktorý ohromil svet. Po počiatočnom úspechu nacistického Nemecka sa však karta obrátila a spojenci pomaly začali plánovať inváziu do Hitlerovej „Pevnosti Európa“. Takáto akcia sa samozrejme nemohla zaobísť bez výsadkárov a tak sa opäť začali objavovať návrhy „lietajúcich tankov“.

Najviac iniciatívy v tomto smere vyvinuli Briti, ktorí o transporte vozidiel vzduchom uvažovali už od konca 30 rokov. Inžinier Leslie Evertt Baynes navrhol v roku 1941 klzák Carrier Wing Glider s rozpätím krídel zhruba 30 metrov, ktorý mal byť schopný uniesť aj ľahký tank. Jednalo sa o samokrídlo so zosilnenou stredovou časťou a zvislými stabilizátormi na koncoch. Armádu projekt zaujal a objednala si drevený demonštrátor v tretinovej veľkosti. Vyrobila ho v roku 1943 spoločnosť Sligsby Sailplanes, dostal názov Baynes Bat a po prvý raz bol odskúšaný v júli 1943. Testy prebehli úspešne, ale potom bol projekt zastavený, pretože sa nenašiel vhodný ľahký tank.

Autorom ďalšieho zaujímavého projektu bol austrálsky konštruktér Raoul Hafner, ktorý sa zaoberal stavbou vrtuľníkov a vírnikov. Prišiel s nápadom doplniť vozidlo rotorom, čím by sa zmenilo na ťahaný vírnik, ktorý by po uvoľnení pristál ako rotorový klzák. V roku 1943 postavil takýto hybrid na báze terénneho automobilu Willis Jeep MB, ktorý bol vybavený rotorom s priemerom 12,4 m a chvostovými plochami. Stroj pomenovaný Rotarbuggy sa po prvý raz vzniesol 16. novembra 1943, keď ho ťahal bombardér Whitley. Ukázal sa však len ťažko ovládateľný a vo vývoji sa nepokračovalo. Nerealizoval sa ani ďalší Hafnerov návrh rototank, teda tank Mk III Valentine, na ktorý bol primontovaný rotor s priemerom 30 m.

Avšak v roku 1943 už Briti vyvinuli omnoho spoľahlivejšie spôsoby vzdušnej prepravy vozidiel. V roku 1940 predložila firma Saunders-Roe projekt ťažkého štvormotorového lietadla P.1033, ktorý mal prepraviť tanky cez Lamanšský prieliv, ale letectvo sa rozhodlo uprednostniť klzáky. V polovici roku 1943 postavila firma General Aircraft prvý sériový nákladný klzák typu GAL.49, ktorý vstúpil do výzbroje ako Hamiclar Mk.I. Jeho vývoj sa začal koncom roku 1940 s cieľom vytvoriť klzák s nosnosťou približne 8 ton, ktorý by mohol prevážať ľahký tank Mk VII Tetrarch. Prvý obrnenec tohto typu bol vyrobený v roku 1937 a vážil 7,6 tony. Výzbroj tvoril kanón kalibru 40 mm s 50 nábojmi a guľomet Besa kalibru 7,62 mm. Nejednalo sa však o podarenú konštrukciu a ani jeho bojové úspechy neboli nijak oslnivé. Tanky boli poruchové a výzbroj bola v roku 1943 už nedostatočná. Vznikla ešte zdokonalená verzia Mk VIII Harry Hopkins so silnejším pancierom a výsadková húfnica Alecto kalibru 95 mm, ale v roku 1944 bol definitívne vyradený z výzbroje a nahradený americkým tankom M22 Locust. Niekoľko Tetrarchov bolo nasadených ešte v rámci výsadkových operácii počas vylodenia v Normandii.

M22 Locust bol výsledkom dlhoročného vývoja, ktorá začal pri tankoch Waltera Christieho. Armáda USA síce odmietla koncepciu „lietajúceho tanku“, ale pozorne sledovala vývoj ťažkých lietadiel, ktoré by mohli prepravovať ľahkých obrnencov. Takéto lietadlá navrhoval napríklad excentrický konštruktér Vincent Burnelli, ktorý sa už v roku 1922 zaoberal myšlienkou vzdušnej prepravy tankov (a to dokonca aj rádiovo ovládaných). Let lietadla Uppercu-Burnelli UB-20 z roku 1932, ktoré nieslo v závese pod sebou vozidlo Ford s hmotnosťou dve tony dokázal, že to je možné. V roku 1942 Burnelli neúspešne predložil svoj návrh lietadla Air-Mech Tank Transporter, ktoré malo byť schopné prepravovať naraz až dva tanky. Avšak Armáda Spojených štátov už v tej dobe mala vlastný program. V roku 1941 totiž nariadila vývoj výsadkového tanku a ťažkého lietadla na jeho prepravu. Firma Marmon-Herrington postavila v roku 1942 tank T9, ktorého upravená verzia T9E1 bola v júni 1944 prijatá do služby ako M22 Locust. Najprv sa predpokladala jeho preprava bez veže v závese pod lietadlom Douglas C-54, ale napokon sa na tento účel používal transport vo vnútri stoja Fairchil C-82 Packet, resp. v prípade Britov vo vnútri klzáku Hamilcar vlečeného bombardérom Halifax.

Locust vážil približne 7,4 tony a jeho výzbroj bola tvorená kanónom M6 kalibru 37 mm s 50 nábojmi a guľomet M1919 Browning kalibru 7,62 mm. Tank sa zúčastnil niekoľkých výsadkových akcii na konci druhej svetovej vojny a po jej skončení sa dočkal nasadenia ešte na Strednom východe v službách Egypta a Izraela.

Nemci sa nevenovali vývoju „lietajúcich aparátov“ pre tanky, ale namiesto toho na ich vzdušnú prepravu používali transportné klzáky Messerschmitt Me 321 a lietadlá Me 323.

V Japonsku sa zasa objavil návrh tanku-klzáku, ktorý pripomínal sovietsky Antonov KT. spoločnosť Mitsubishi v roku 1943 vyrobila špeciálny ľahký tank Typ 3 So-Ra (niektoré pramene uvádzajú označenie Ku-Ro)s hmotnosťou 2,9 tony, ku ktorému boli potom pripojené krídla a kormidlo od firmy Maeda. Celý komplet sa potom označoval ako Ku-6 Mal byť vyzbrojený kanónom kalibru 37 mm, alebo plameňometom. So-Ra mohol byť transportovaný taktiež ťažkými nákladnými klzákmi Ku-7, alebo Ku-8 ťahané výkonnými bombardérmi Nakajima Ki-49 Donryu, Mitsubishi Ki-21, alebo Ki-67Hiryū, avšak stroj sa napokon do výroby nikdy nedostal. Klzáky prevážajúce tanky však napokon Japonci skutočne nasadili proti Spojencom počas bojov o Filipíny v roku 1944. V roku 1939 prišla ešte firma Maedas tankom-klzákom Ku-6 Sora-Sha, ale do konca vojny bol vyrobený iba jediný prototyp.

Idey rôznych „lietajúcich aparátov“ montovaných na tanky bola skôr, či neskôr opustená všetkými štátmi a prednosť dostali ľahké výsadkové vozidlá prepravované v transportných lietadlách. Vedúcu pozíciu v tejto oblasti si držal Sovietsky zväz, ktorý aj po skončení druhej svetovej vojny budoval mohutné výsadkové vojsko. Do jeho výzbroje bola zaradená celá rada pozoruhodných obrnencov, napríklad samohybné delá série ASU, bojové vozidlá výsadku BMD, alebo samohybný protitankový výsadkový kanón 2S25 Sprut-SD. V USA sa v roku 1946 objavila štúdia ľahkého tanku Baker Tank, ktorý mal byť prepravovaný v závese pod lietadlom. Najvýznamnejším americkým výsadkovým obrnencom sa stal M551 Sheridan, ktorý je niekedy kritizovaný ako nepodarená konštrukcia, ale za jeho nezdary môže skôr nevhodný spôsob nasadenia predovšetkým vo Vietname. Podobné vozidlá vznikli aj v iných krajinách, napríklad nemecké tančíky Wiesel 1 a 2, či čínske ZBD-03. Celkovo tak môžeme povedať, že atraktívna myšlienka „naučiť tanky lietať“ sa napokon uplatnila iba vo forme výsadkových bojových vozidiel, ktoré musia byť prepravované lietadlami.

Galériu ku všetkým projektom "lietajúcich tankov" nájdete tu.