Experimenty Kriegsmarine

Dr. Ernst Steinhoff pracujúci pre raketové výskumné stredisko v Peenemünde a jeho brat Fritz Steinhoff, kapitán ponorky U-511 triedy IXC, prišli s návrhom odpaľovať rakety spod hladiny, z paluby ponorky. Návrh bol prijatý kladne a na prelome mája a júna roku 1942 s uskutočnili skúšky zbrane, ktorá dovtedy nemala obdobu. Ponorka U-511 mala na palube pred veliteľskou vežou primontovaných dvadsať odpaľovacích kontajnerov Schweres Wurfgerät 41, z ktorých ponorená odpálila niekoľko rakiet Wurfkorper Spreng 42 kalibru 300 mm. Zistilo sa, že raketu možno odpáliť z hĺbky až 15 metrov bez toho, aby to nejako ovplyvnilo jej dráhu. S touto zbraňou chcel Dönitz ostreľovať prístavy na východnom pobreží USA, avšak vyskytli sa technické problémy a projekt meškal. Záujem o projekt postupne ochladol a keď už bol pripravený, pobrežná stráž a letecké hliadky znemožňovali ponorkám priblížiť sa blízko k brehom Ameriky.

Projekt sa však týmto neskončil. V lete roku 1944 boli tri ponorky, U-9, U-19 a U-24 patriace k 30. Unterseebootsflottillev Čiernom mori, vybavené odpaľovacími kontajnermi a s raketami zaútočili na sovietske prístavy a zakotvené lode. Hoci nie je známe, aké škody boli napáchané, jednalo sa o prvý útok raketami odpálenými spod morskej hladiny.

Pokračovaním skúšok s Wurfkorper Spreng 42 bol projekt nazvaný Ursel, ktorého cieľom bolo vyvinúť raketu odpaľovanú z paluby ponorenej ponorky proti hladinovým plavidlám, ktorá by dokázala preraziť pancierový trup krížnika.

Experimenty sa začali v lete roku 1944 v Chemische-physikalishe Forschungsanstalt der Kriegsmarine („Výskumnom chemicko-fyzikálnom ústave vojnového námorníctva“) pri jazere Toplitzsee neďaleko rakúskeho mesta Bad Ausee v Salzbursku. Toto jazero má dĺžku približne 2 km, šírku 400 m a miestami dosahuje hĺbku vyše 100 metrov. Od roku 1943 slúžilo na rôzne námorné experimenty. Približne 100 metrov pod hladinou jazera bolo postavené odpaľovacie zariadenie namierené na skalný útes. Zariadenie vyrobila vestfálska firma WASAG. Skúšky, pri ktorých boli rakety opatrené rôznymi typmi krídel pokračovali až do konca roku 1944.

Vo februári podnikol dr. Lindberg, odborník pôsobiaci vo Výskumnom ústave vojenského námorníctva, inšpekciu ponorky triedy XXI vybavenú odpaľovacím tubusom pre rakety typu Ursel. Malo sa jednať o čisto defenzívnu zbraň určenú k boji proti nepriateľským plavidlám.

Ursel sa nikdy nedočkal bojového použitia. Ako sa napokon ukázalo, táto snaha už presahovala technologické možnosti tej doby a napokon bol tento projekt zrušený v prospech akustických torpéd, ktoré vykazovali sľubnejšie výsledky. V rámci programu sa neúspešne skúšali aj raketové torpéda, ktoré síce trpeli rôznymi poruchami a predčasne vybuchovali, ale aj tak sa jednalo o sľubné projekty, ktoré víťazní spojenci a sovieti po vojne neprehliadli a pokračovali v nich.

Na začiatku tohto projektu stála myšlienka nemeckých vedcov odpaľovať na USA z ponoriek bezpilotné strely s plochou dráhou letu Fieseler Fi 103, známejšie ako V-1. Avšak nádej, že takto odpálená strela by dokázala na vzdialenosť 200 km úspešne zasiahnuť cieľ bola minimálna, V-1 bola sama o sebe veľmi nepresná zbraň. Aj napriek tomu 5. novembra 1944 americkí agenti tajnej služby informovali vyššie kruhy, že k pobrežiu Spojených štátov smerujú štyri ponorky vezúce strely V-1. V pobrežných vodách preto začalo preto hliadkovať niekoľko skupín bojových plavidiel, ktorých cieľom bolo tieto ponorky zneškodniť. Tejto správe dodávalo na dôveryhodnosti taktiež vyhlásenie Alberta Speera, že prvé rakety zasiahnu pobrežie Ameriky 1. februára 1945. V miestach pravdepodobného útoku to vyvolalo nervozitu, zvlášť po tom, čo sa objavili fámy, že strely majú niesť aj štiepny materiál, hoci napokon sa teda žiaden útok nekonal.

Vedci pracujúci na nemeckých raketách sa v medzičase začali zaoberať myšlienkou odpaľovania rakiet A4 z ponoriek na pozemné ciele. Tento návrh pochádzal od riaditeľa Deutsches Arbeitsfront („Nemecký front pracujúcich“, nemecká odborová organizácia) Otta Lafferenza, ktorý bol svedkom odpálenia rakety A4. Plán vznikol koncom roku 1943 a Lafferenz s ním oboznámil Waltera Dornbergera, vedúceho raketového výskumu v Peenemünde. Spočíval v tom, že najmodernejšia nemecká ponorka typu XXI by za sebou ťahala 32 metrov dlhý hydrodynamický kontajner s hmotnosťou 500 ton, v ktorom by sa nachádzala raketa V-2, aparatúra potrebná na jej odpálenie a miesto pre obsluhu. vrchnú časť kontajneru tvoril vodotesný uzáver, strednú vyplnila raketa a v zadnej časti sa nachádzal prečerpávacia komora so záťažovými nádržami. Keď by sa ponorka dostala dostatočne blízko k niektorému z amerických miest, napustením nádrží by sa kontajner uviedol do zvislej polohy, vrch by sa vynoril nad hladinu, uzáver by sa otvoril a raketa by potom odštartovala. Plyny, ktoré by vznikli pri takomto štarte pri štarte mali byť potrubím odvádzané smerom nahor.  

Problémom však bolo raketové palivo pre A4- to totiž strácalo svoje zápalné vlastnosti po troch až štyroch dňoch a keďže cesta k brehom USA trvala približne 30 dní, plán bol nerealizovateľný. Aj napriek tomu práce na projekte pokračovali- ďalšími cieľmi pre rakety odpálené z hydrodynamických kontajnerov mali byť zrejme mestá vo Veľkej Británii.

Behom porady v Peenemünde, ktorá sa konala 9. decembra 1944 za účasti generálmajora Rossmana, (náčelník 10. odboru, zbrojné skúšky) dr. Dicknanna, pracovníka štetínskych lodeníc Vulcanwerft a Riedela Illa, riaditeľa EW Karlshagen („Elektromechanické závody Karlshagen“), kde sa preberala aj možnosť, že by bola raketa A4 odpaľovaná „z mora“. Jednalo sa zrejme o prvý rozhovor medzi tímom vývojárov a lodenicami o stavbe ponorných odpaľovacích kapsúl. Lodenice Vulcanwerft predstavili prvé plány a výkresy ukazujúce akým spôsobom by sa malo uskutočniť odtiahnutie kapsúl do pozícií pre útok, ako aj vlastné ponorenie plavidla, aby sa dosiahla najlepšia poloha pre odpálenie.

Inžinieri v Peenemünde v medzičase dospeli k záveru, že ponorky triedy XXI sú pri rýchlosti 12 uzlov schopné odtiahnuť až tri takéto kontajnery, pričom každý by niesol jednu raketu A4. Tie sa mali do plavidiel naložiť už na súši a potom byť spustené do vody z móla.

Práce na kapsliach sa začali v decembri 1944 a jedna bola skúšaná v Baltskom mori s ponorkou U-1063 triedy VIIC, ktorej velil kapitán Stephen. Výsledky nie sú známe. Ďalšia kapsula bola dokončená v lodeniciach Schichau v  meste Elbing (dnes poľské mesto Elbląg), následne bola vo februári 1945 skúšaná prázdna aj s raketou A4 vlečená za ponorkou typu XXI. Jej ďalší osud nie je známy. Jeden kontajner bola taktiež testovaný pod dohľadom dr. Hermanna Determanna v už spomínanom stredisku pri jazere Toplitzsee. Vie sa ešte o zmluve na výrobu troch kapsúl firmou Stettiner Vulcanweft, ale či boli vyrobené sa taktiež nevie. Minimálne jeden nedokončený kontajner získali sovietske vojská. Každopádne, k ostrému odpáleniu A4 spod hladiny podľa všetkého nikdy nedošlo.

Osud Otta Lafferenza nie je celkom jasný. Po vojne ho buď zajali, alebo zastrelili sovieti, ale je možné, že bol spolu s ďalšími vedcami odvezený do USA v rámci operácie Paperclip.

Galériu k  projektom Ursel a Lafferenz nájdete tu.