Junkers Ju 287

V roku 1943 poverilo RLM (Reichsluftafhrtministerum- „Ríšske ministerstvo Letectva“) firmu Junkers vývojom ťažkého prúdového bombardéra, ktorý by bol rýchlejší, než akákoľvek spojenecká stíhačka. Práce na projekte viedol Dipl. Ing. HansWocke, ktorý sa pre splnenie zadaných podmienok rozhodol použiť krídlo s negatívnou šípovidtosťou 25°. Stroj tak mohol letieť vodorovne aj v rýchlostiach prevyšujúcich hodnotu Mach 0,8 a taktiež mohol ľahšie stúpať pri nižších rýchlostiach. Teória šípovitého krídla bola v Nemecku pomerne dobre spracovaná vďaka DVL (Deutsche Versuchsanstalt für Luftfahrt- „Nemecký letecký výskumný ústav“).

Pre overenie vlastností budúceho stroja vznikol v továrňach Junkers pozoruhodný stroj označený Ju 287V1. Krídla s negatívnou šípovitosťou boli namontované na upravený trup bombardéra Heinkel He 177A, chvostové plochy pochádzali z Ju 388, podvozok z Ju 352 a dvojitá noha predného kolesa z ukoristených spojeneckých bombardérov Consolidated B-24 Liberator. Pohon zabezpečovali dva prúdové motory Jumo 004B-1 s ťahom 8,8 kN; dva z nich boli umiestnené pod krídlami, zvyšné dva boli namontované na boky prednej časti trupu. Stroj bol dlhý 18,3 metra, vysoký 4,7 m a rozpätie krídel činilo 20,11 metra. Posádku tvorili dvaja muži.

Ju 287V1 bol hotový v apríli 1944, potom bol prevezený na letisko v Brandise v Lipsku, kde 8. augusta po prvý raz vzlietol. Pre uľahčenie vzletu sa používali dva pomocné štartovacie raketové motory Walter HWK 109-501 s ťahom 11,8 kN a dobou horenia 30 sekúnd, ktoré sa po vyhorení oddelili od lietadla a na padáku klesali na zem. Boli podvesené pod krídlovými motorovými gondolami. Pre skrátenie dráhy potrebnej na pristátie sa používal brzdiaci padák v zadnej časti trupu. Pred chvostovými plochami bola nesená na vzpere kamera, ktorá zachytávala chovanie prúžkov nalepených na hornú časť krídla a trupu za letu, aby sa mohli určiť aerodynamické vlastnosti stroja.

Celkovo sa uskutočnilo 17 skúšobných letov, pri ktorých sa ukázalo, že lietadlo sa dobre ovláda, ale objavili sa aj problémy s krídlami. Skúšky taktiež ukázali, že by sa z motorov mohol vyťažiť väčší výkon, ak by boli umiestnené pod krídlami. Počas vodorovného letu dosiahlo lietadlo najvyššiu rýchlosť 558 km/h, pri strmhlavom lete až 650 km/h. Predpokladaný dolet bol 1570 km, dostup 9400 metrov.

Po skončení skúšok Ju 287V1 sa začala stavba ďalších dvoch prototypov, ale už v júli 1944 bol prijatý tzv. Jägernotprogramm („Núdzový program stíhačiek“), podľa ktorého sa úsilie leteckého priemyslu malo sústrediť na výrobu stíhačiek a práce na Ju 287 boli preto zastavené. V januári 1945 však prišlo rozhodnutie pokračovať v programe s maximálnym urýchlením práce. V prototypovej dielni firmy Junkers bol takmer dokončený Ju 287V2 a začali sa práce na Ju 287V3. Tieto stroje mali byť pôvodne poháňané šiestimi motormi Heinkel HeS 011 s ťahom 12,75 kN, ale keďže ich vývoj sprevádzali problémy, rozhodlo nahradiť ich motormi BMW 003A-1 s ťahom 7,8 kN. Pri Ju 287V2 boli zoskupené po troch do gondol pod krídlami, pričom tretí motor bol dole pod dvoma a vyčnieval dopredu. Ju 287 V3 mal pod krídlami len štyri motory, zvyšné dva sa mali premiestniť na boky prednej časti trupu podobne, ako pri prvom prototype. Stroje mali mať trojčlennú osádku a výzbroj tvorenú dvoma diaľkovo ovládanými guľometmi MG 131 kalibru 13 mm v zadnej časti trupu a nákladom 4000 kg bômb. Dĺžka lietadiel sa oproti prvému prototypu nezmenila, rozpätie krídel sa zväčšilo na 18,62 metra. Stroje mali dosiahnuť predpokladanú najvyššiu rýchlosť 865 km/h, pričom ich dosah by bol 1585 kilometrov a dostup 14 000 m. Prototypy V2 a V3 mali prejsť skúškami a podľa ich výsledkov by sa rozhodlo, ktoré usporiadanie pôjde do výroby pod označením Ju 287A. Po dokončení vývoja a začatí výroby motorov HeS 011 mali byť tieto pohonné jednotky inštalované do stroja s označením Ju 287B.

Galériu k Ju 287 nájdete tu.