Arado Ar 234 ,,Blitz”

Vývoj tohto lietadla začína na jeseň roku 1940, keď Ríšske ministerstvo letectva (Reichsluftfahrtministerium, RLM) vyhlásilo súťaž o vysokorýchlostné prieskumné lietadlo s prúdovým pohonom, ktoré by využívalo novo vyvinuté tryskové motory Junkers Jumo 004 alebo BMW 003. Stroj mal dosahovať najvyššiu rýchlosť 700 km/h a dolet 2000 km. Projektu sa ako jediná ujala spoločnosť Arado, ktorá zahájila projekt E.370, vedený profesorom Walterom Blumem.

Ar 234A

Na jar 1941 boli RLM predložené špecifikácie hornoplošníka s celokovovým trupom, ktorý poháňali dva prúdové motory Jumo 004 namontované pod krídlami. Stroj bol vybavený pretlakovou presklenou kabínou v nose stroja, ktorá poskytovala pilotovi pomerne dobrý výhľad. Pilot mal taktiež k dispozícii vystreľovaciu sedačku a autopilota. Aby sa ušetrila hmotnosť a maximalizoval obsah palivových nádrží, stroj nemal klasický podvozok, ale pristával na troch vysúvateľných lyžiach (jedna pod trupom a dve pod motorovými gondolami) a vzlietal na vozíku.

RLM návrh prijalo a objednalo dva prototypy. Tie boli dokončené koncom roku 1941, ale ako mnoho iných návrhov nemeckých prúdových lietadiel, muselo dlho čakať, kým budú dodané motory Jumo 004A-0. Tie dorazili až vo februári 1943 a pri skúškach sa ukázalo, že stroje s nimi nebudú letuschopné, takže boli použité iba pri statických skúškach. Vhodné motory boli dodané až v máji a prvý prototyp, Ar 234 V1, vzlietol po prvý raz 15. júna. Let prebehol dobre, ale stroj vzlietal s pomocou odhadzovacieho kolesového vozíka, ktorý bol po štarte zničený. Pri druhom lete bol zničený aj druhý vozík a tak bolo rozhodnuté návrh prepracovať, aby stroj pristával na klasickom kolesovom podvozku.

Prvé dva prototypy (Ar 234 V1 a V2) neboli vybavené zložitejšími prístrojmi, ale Ar 234 V3 sa už malo stať vzorom pre sériovú výrobu a mal vystreľovaciu sedačku, pretlakovú kabínu a pri štarte používal pomocné štartovacie raketové motory. Prototyp V3 bol pri jednom zo svojich prvých letov vážne poškodený, ale čoskoro ho nahradil V4, ktorý po prvý krát vzlietol 15. septembra 1943.

Ar 234 V5 bol poháňaný vylepšenými motormi Jumo 004B a po prvý raz vzlietol 20. decembra 1943.

Okrem dvojmotorovej verzie boli testované aj stroje poháňané štyrmi motormi BMW 003A-1, pod jedným krídlom boli namontované dva. Vznikli dva návrhy- v prvom boli motory umiestnené ďaleko od seba (Ar 234 V6) a pri druhom boli spárené (Ar 234 V8). Prototyp V6 bol zalietaný 8. apríla 1944 a bol o čosi úspešnejší, než V8, ktorý po prvý raz vzlietol 1. februára toho roku.

Ar 234 V7 bol posledným strojom skúšobnej séria Ar 234A. Bol vybavený výkonnejšími motormi Jumo 004B-1. Jeho kariéra však bol krátka, pri jednom z prvých letov bol stroj zničený a skúšobný pilot Selle zahynul.

Po stavbe rozličných verzii a po skúšobných letoch vo funkcii prieskumného lietadla aj bombardéra sa zistili slabé stránky tohto stroja, spočívajúce predovšetkým v zlom zrýchľovaní pri nízkej rýchlosti, čo robilo stroj zraniteľným pri nalietavaní na pristátie a tak stroj prechádzal v roku 1944 ďalšími úpravami a zdokonaľovaním, pri štarte sa začali používať pomocné štartovacie raketové motory. Asi najvýznamnejšou zmenou bolo rozhodnutie zavrhnúť koncepciu vzletu s kolesovým vozíkom a pristávanie na lyži. Ďalšie stroje teda už boli vybavené klasickým trojkolesovým podvozkom.

Ar 234B

Rozhodnutie vybaviť stroj zaťahovateľným podvozkom viedlo k vytvorenie novej série- Ar 234B. Prvý prototyp série B, Ar 234 V9 po prvý raz vzlietol 10. marca 1944. Bol poháňaný dvoma motormi Jumo 004B-1 a mal pretlakovú kabínu aj vystreľovacie sedadlo pilota. Pri plnom naložení dosahoval stroj maximálnu rýchlosť ,,len“ 668 km/h, čo ale bolo najviac zo všetkých bombardérov Luftwaffe a bol to jediný bombardér, ktorý mal šancu proti masívnej spojeneckej vzdušnej prevahe. Druhý prototyp, V10 bol v podstate totožný s prvým a vzlietol 2. apríla 1944.

Ar 234 V11 bol poháňaný motormi BMW 003A-1, ktoré však boli problémové. Pri ďalších dvoch prototypoch, V12 a V14 boli teda opäť použité motory od firmy Junkers.

Avšak Ar 234 V13 bol vybavený štvoricou motorov BMW 003A-1 v podobnej inštalácii, ako mal ôsmy prototyp. Podľa tohto stroja, ktorý bol zalietaný v auguste 1944, bola neskôr navrhnutá štvormotorová verzia Arado Ar 234C. Motory BMW boli použité ešte pri V15 a V17, kde boli ich problémy čiastočne odstránené.

Koncom júna 1944 bolo dodaných 20 predsériových strojov označených Ar 234B-0. Keď malo byť jedno z lietadiel tejto série predvádzané vysoko postaveným dôstojníkom Luftwaffe a RLM, pilot Joachim Carl (ktorý nahradil Selleho po jeho tragickej smrti) sa rozhodol pre jeden skúšobný ešte pred predvádzaním. Ako sa ukázalo, bolo to veľmi múdre. Krátko po štarte totiž prestalo fungovať rádio a pri pristávaní sa zasekol podvozok. Carl sa rozhodol riskovať a pokúsil sa pristáť. Pri pristávaní začali horieť motory, ale stroj nakoniec pristál a pilot vyviazol živý. O päť hodín neskôr sa už konal ,,ostrý“ let pred dôstojníkmi, ktorý prebehol bez problémov.

Ďalšia produkcia Ar 234B však prebiehala pomalšie, lebo továrne firmy Arado boli bombardované. Medzitým boli niektoré prototypy posielané na prieskumné misie, väčšinou sa o nich spojenci ani nedozvedeli, lebo leteli vo výške nad 9100 m a rýchlosťou 740 km/h.

Piloti si nové stroje obľúbili, lebo boli rýchle a obratné, ale na vzlet potrebovali dlhšie vzletové dráhy, čo viedlo k mnohým nehodám. Problémom boli aj časté poruchy motorov.

Prvá vyrábaná verzia, Ar 234B-1 bola určená výlučne na prieskum. Stroj bol vybavený autopilotom Patin PDS a dvojicou fotoaparátov umiestnených v zadnej časti lietadla. Existovali rôzne kombinácie použitých fotoaparátov: dva Reihenbilder Rb 75/30, alebo dva Rb 50/30, používal sa aj jeden Rb 75/30 a jeden Rb 20/30, alebo jeden Rb 50/30 a jeden Rb 20/30.

Ar 234B-2 bola bombardovacia verzia vybavená autopilotom LKS 7D-15. Boli k nej pridané aj 2 diaľkovo riadené kanóny MG 151 kalibru 20 mm, ale keďže bola pilotná kabína umiestnená v nose lietadla, pilot nevidel dozadu. Pokus s periskopom na streche nepriniesol výsledky a tak boli kanóny na väčšine strojov odmontované. Bombová výzbroj pozostávala z 2 bômb vážiacich 500 kg umiestnenými pod krídlami, alebo jednej jedenapoltonovej bomby umiestnenej pod trupom, keďže trup bol štíhly a nebolo v ňom miesto na bombovnicu. Objavili sa aj plány vyzbrojiť stroje raketami V-1, inteligentnými bombami Fritz X, riadenými strelami Henschel Hs 293 a dokonca aj návrh vypúšťať z Ar 234 parazitické stíhačky.

Od leta 1944 do konca vojny bolo vyrobených 210 kusov série B. Vo februári 1945 bola výroba zmenená na verziu C.

Už pri skorších verziách vznikli prototypy poháňané štyrmi prúdovými motormi a tie nakoniec viedli k vytvoreniu novej verzie C. Prvým prototypom bolo Ar 234 V19, ktoré vzlietlo po prvý krát 30. septembra 1944. Jednalo sa v podstate o štvormotorovú verziu upraveného Ar 234B, ktorá bola vybavená 4 motormi BMW 003A-1, pod každým krídlom dva. Vďaka tomu, že boli používané motory BMW sa uvoľnili zásoby motorov Jumo 004 pre stíhačku Me 262, ale zlepšil sa aj ťah motorov pri vzlete a stúpaní. Aj rýchlosť sa ukázala byť o 20% vyššia, než pri strojoch série B. Druhý prototyp, V20 mal upravený kokpit a bol základom pre Ar 234C-1, štvormotorová verzia prieskumného Ar 234B-1, poháňaná motormi BMW 003A-1. Fotografické vybavenie by bolo totožné s B-1. Rádiové vybavenie bolo tvorené kombináciou zariadení FuG 16Z (y), FuG 25a, FuG 136 a FuG 217.

Verzia Ar 234C-2 bola taktiež v podstate štvormotorový stroj Ar 234B-2. Výzbroj bola totožná. Okrem motorov BMW 003A-1 sa pri štarte používali pomocné štartovacie motory.

Prvým originálnym strojom série C bol viacúčelové lietadlo Ar 234C-3 a jeho prototyp V21. Pôvodne mal byť poháňaný motormi BMW 003C-1, ale pre ich nedostatok boli napokon zvolené motory BMW 003A. Hlavnou úpravou bol zväčšený kokpit, čím sa pilotovi zlepšil výhľad a mohol lepšie páliť z kanónov MG 151 kalibru 20 mm umiestnených pod kokpitom. Bomby boli zavesené pod motormi. Postupne vznikli prototypy V22, V23, V24 a V25, na ktorých sa skúmali vlastnosti Ar 234C-3.

Z verzie C-3 vychádzal návrh dvojmiestnej nočnej stíhačky Ar 234C-3/N, ktorý sa datuje na 3. január 1945. Stroj mal byť vyzbrojený dvoma kanónmi MG 151 kalibru 20 mm namontované v nose a dvoma kanónmi MK 108 kalibru 30 mm v gondole pod trupom. Lietadlo malo byť vybavené aj radarom FuG 218 Neptun a ďalším rádiovým vybavením, ktoré by obsluhoval druhý člen posádky.

Ar 234C-4 vychádzal z C-3/N a slúžil na ozbrojený prieskum. Mal byť vyzbrojený dvojicou kanónov MG 151 kalibru 20 mm. Fotografické vybavenie bolo totožné, ako pri verzii C-1.

Verzia C-5 bol v podstate dvojmiestny bombardér C-2, pri čom druhý člen posádky mal funkciu navigátora a zameriavača a tak uľahčoval prácu pilotovi. C-5 mal taktiež výzbroj v podobe dvoch kanónov MG 151 v nose a ďalšie dva v zadnej časti. Pre túto verziu bol postavený prototyp V28.

Ar 234C-6 bola dvojmiestna prieskumná verzia Ar 234, ktorá vychádzala z C-1.

Stroj C-7 bola zlepšená verzia Ar 234C-3/N vybavená centimetrovým radarom FuG 245 Bremen umiestnený v nose lietadla. Kokpit prešiel miernymi úpravami. Výzbroj tvorili dva kanóny MG 151 kalibru 20 mm v nose a dva kanóny MK 108 kalibru 30 mm umiestnené v gondole pod trupom.

Verzia C-8 bol jednomiestny bombardér poháňaný motormi Junkers Jumo 004D. Obrannú výzbroj tvorili 2 kanóny MG 151 kalibru 20 mm, bombardovacia výzbroj bola totožná s verziou C-3.

Došlo k výrobe ďalších prototypov- V26, V27 a V30, na ktorých sa skúšali rôzne zmeny a vylepšenia.

Do konca vojny bolo postavených 14 strojov predsériovej verzie C-0 a prieskumnej verzie C-1, ale keďže im nikdy neboli dodané motory, žiaden z nich nikdy nevzlietol. Hoci sa chystalo zriadiť bojovú jednotku zloženú zo strojov verzie C, nikdy do bojov nezasiahli.

Ar 234D

Jednalo sa o plánovanú dvojmiestnu verziu so zväčšeným kokpitom. Pohon mali zabezpečovať dva výkonnejšie motory Heinkel HeS 011A, ktorých výroba však bola pomalá. Vznikli iba dve verzie (prieskumná D-1 a bombardovacia D-2) vychádzajúce z Ar 234B-1 a B-2. Začali práce na prototypoch V31 až V40, ale žiaden kus verzie D nebol nikdy dokončený.

Ar 234E

O tomto návrhu sa vie len veľmi málo. Malo sa jednať o ťažkú stíhačku poháňanú dvoma motormi Heinkel HeS 011. pilotná kabína mala byť opancierovaná. Výzbroj by tvorili dva kanóny MG 151 kalibru 20 mm a dva kanóny MK 103 kalibru 30 mm, ako aj tri bomby SC 500 RS umiestnené pod trupom a motormi. Návrh podľa všetkého zostal iba na papieri.

Ar 234P

Verzia P bola verzia dvojmiestnej nočnej stíhačky vychádzajúca zo stroja Ar 234 C-7. Trup lietadla bol trocha predĺžený a pilotná kabína bola prestavaná a obrnená. Vzniklo niekoľko typov líšiacich sa vo vybavení radaru a v type motorov, ale žiadna z nich nebola nikdy postavená.

Ar 234P-1 mal byť poháňaný štvoricou prúdových motorov BMW 003A-1. Posádku tvorili dvaja muži. Stroj bol vyzbrojený dvoma kanónmi MK 108 kalibru 20 mm namontované v gondole pod trupom.

Verzia P-2 bola totožná s verziou P-1, ale kokpit bol upravený a mal silnejšie pancierovanie.

Ar 234P-3 bol v podstate stroj varianty P-2, ale pohon zabezpečovali 4 motory Heinkel HeS 011A.

Verzia P-4 bola opäť totožná s P-2, ale tentoraz bola poháňaná motormi Junkers Jumo 004D.

Posledná, trojmiestna verzia bola označená Ar 234P-5. Vychádzala z varianty P-1, ale bola poháňaná motormi Heinkel HeS 011. Vyzbrojená bola jedným kanónom MG 151/20 kalibru 20 mm a štyrmi kanónmi MK 108 kalibru 30 mm

Ar 234P-1: verzia poháňaná štyrmi motormi BMW 003A-1, vyzbrojená jedným kanónom MG 151/20 kalibru 20 mm a jedným kanónom MK 108 kalibru 30 mm

Ar 234P-2: rovnaká ako verzia P-1, ale s upraveným kokpitom a zosilneným pancierovaním

Ar 234P-3: verzia poháňaná štvoricou HeS 011A, vyzbrojená dvoma kanónmi MG 151/20 kalibru 20 mm a dvoma MK 108 kalibru 30 mm

Ar 234P-4: rovnaká, ako verzia P-3, ale poháňaná motormi Jumo 004D

Ar 234P-5: trojmiestna verzia poháňaná motormi HeS 011A, vyzbrojená jedným kanónom MG 151/20 kalibru 20 mm a štyrmi kanónmi MK 108 kalibru 30 mm

            Dva dni po prvom lete Ar 234B so zaťahovateľným podvozkom vznikla správa zaoberajúca sa možnosťou nasadenia Ar 234 vybaveného len raketovým motorom, ktorý by slúžil ako výškové prieskumné lietadlo.

            Stroj s označením Ar 234R mali poháňať buď dva raketové motory, každý s ťahom 14,7 kN, alebo jeden s ťahom 20 kN pre stúpanie a jeden s ťahom 4 kN pre horizontálny let. Ar 234R mal vykonávať prieskumné lety nad Anglickom- vzlietnuť mal vo vleku za iným lietadlom z Paríže, odpojil by sa nad Calais, potom vlastnou silou vystúpal do výšky 17 000 m, kde by ho nemohli ohrozovať žiadne stíhačky a pri rýchlosti 915 km/h by vykonal prieskum nad nepriateľským územím. Potom by sa vracal naspäť do Paríža rýchlosťou 870 km/h.

            Tlak na výrobu čo najväčšieho množstva bombardovacích Ar 234 a nábeh výroby stíhačiek Me 262 ale zabránil realizácii týchto plánov. Vznikla aj verzia Ar 234R odvodená od Ar 234C, ktorá bola vybavená dvoma motormi BMW 003R, teda prúdovými motormi s prídavným jednokomorovým raketovým motorom a dvoma klasickými prúdovými motormi BMW 003. Prebiehali rokovania o úprave jedného z prototypov Ar 234C na túto verziu, ale neboli úspešné. 

K prvej bojovej akcii došlo 2. augusta 1944, keď bol prototyp V7 použitý ako prieskumné lietadlo. V septembri roku 1944 bola vytvorená prvá prieskumná jednotka, ktorá na týchto rýchlych strojoch mapovala pozície nepriateľských vojsk. K prvému bombardovaciemu náletu došlo 24. decembra toho roku, keď 9 strojov Ar 234, každé s nákladom 500 kg bômb, podniklo nálete na Liege v rámci podpory ofenzívy v Ardenách. Podobné nálety pokračovali až do januára, keď sa zhoršilo počasie a znemožnilo ďalšie lety. V decembri 1944 bola taktiež vytvorená prvá jednotka nočných stíhačov vybavená týmito strojmi.

Medzi najpozoruhodnejšie úspechy tohto stroja patrí zničenie Ludendorffovho mostu cez Rýn v meste Remagen. V období od 7. marca, keď ho dobyla americká 9. tanková divízia, do 17. marca 1945, keď sa konečne zrútil, na neho podnikali neustále nálety lietadlá Ar 234 z III/KG 76, pričom každý niesol jednu tonu bômb.

Lietadlá Ar 234 ostali v službe do konca vojny, niektoré boli zostrelené protilietadlovou paľbou alebo stíhačkami pri pristávaní, podobne ako pri prúdových stíhačkách Me 262. Väčšinou však čakali na letisku na dodávky paliva, ktorého bolo málo.

Galériu k Ar 234 nájdete tu.