Maximilián Hell

Životopis

            Maximilián (Rudolf) Hell (nemecky Maximilian (Rudolph) Höll/Hell, maďarsky Hell Miksa) sa narodil 15. mája 1720 v Štiavnických baniach ako tretí syn z druhého manželstva Mateja Kornela Hella a Julianny Viktórie Staindl. V zápise matričnej knihy rímsko-katolíckeho farského úradu v Banskej Štiavnici je zapísaný ako Maximilianus Rudolphus Winthschachtiensis. PARENTES: D[ominus] Matthæus Cornelius Höll, et Julianna Victoria. (preklad: Maximilián Rudolf z Vindšachtu [dnes časť Štiavnických Baní]. RODIČIA: P[án] Matúš  Höll a Juliana Viktória).

            O jeho otcovi menom Matthäus Cornelius Höll sa z roku 1707 zachoval úradný zápis, že je natione Bohemus ex Schlackenberg (preklad: českej nácie zo Schlackenbergu). "Natione Bohemus" môže znamenať z Čiech/Česka, narodený v Česku/Čechách, českej národnosti, ale označovali sa tak vtedy niekedy aj uhorskí Slováci (no spravidla protestanti). "Schlackenberg" sa spravidla (najmä u súčasných slovenských autorov) interpretuje ako Horný Slavkov v Česku (nem. Schlaggenwald) alebo Kremnica, alebo (najmä staršie) ako Ostrov nad Ohří (nem. Schlackenwerth) v Česku. Podľa rodinnej tradície rodina Höllovcov pochádzala z Bavorska. Meno Matthäus Cornelius Höll je nemecká podoba mena používaná aj vo vtedy štandardne používaných latinských textoch. V modernej nemčine sa jeho meno uvádza skôr ako Matthias Cornelius Höll/Hell; v modernej slovenčine znie Matúš Kornel Höll, ale obyčajne sa uvádza ako Matej Kornel Hell (Matthias = Matej, Matthäus = Matúš); a v modernej maďarčine sa uvádza ako Hell Máté Kornél alebo Hell Mátyás Kornél/Cornelius (Máté = Matúš, Mátyás = Matej). Matka sa volala Julianna Victoria Staindl (v modernej slovenčine Julian(n)a Viktória Staindlová). Jej meno síce vyzerá nemecky, ale inak o nej nie je veľa známe.

            Maximián Hell vyrastal v mnohočlennej rodine. Otec sa druhýkrát oženil, a tak mal 21 súrodencov. Najznámejším bol jeho brat, Jozef Karol Hell, ktorý sa preslávil  konštruovaním dômyselných  banských strojov a čerpadiel a spolu s ďalšími sa zaslúžil o vznik obdivuhodného systému vodných rezervoárov Tajchy okolo Banskej Štiavnice, zdroja energie pre banské a úpravárenské zariadenia 2. polovice 18. storočia, ktorý patril medzi vtedajší vrchol banskej techniky.

            Už v detstve sa Maximilián Hell ukázal ako nadaný a vnímavý chlapec, zaujímal sa o prírodu a prírodné javy, mal mimoriadne matematické nadanie. Jeho otec pôsobil ako banský inžinier a mladý Hell práve od neho nadobudol prvé poznatky z prírodných vied, najmä matematiky a fyziky. V rodine taktiež nadobudol konštrukčné nadanie a zmysel pre exaktnosť.

            Banská Štiavnica sa v 18. storočí stala domovom mnohých významných osobností vtedajšieho technického a vedeckého sveta. Základné vzdelanie získal Hell na banskoštiavnickej škole, ktorá bola známa svojimi gramatickými triedami. Z humanitnej triedy, na odporúčanie štiavnických pedagógov, poslal otec Maximiliána na gymnázium do Banskej Bystrice. V tom čase bola cesta k vede v Uhorsku možná len prostredníctvom Jezuitského rádu a preto do neho ako osemnásťročný vstupuje a odchádza do Trenčína do dvojročného noviciátu. Na jeseň roku 1740 odchádza do Viedne študovať históriu, teológiu a filozofiu, tam sa popri povinnému štúdiu venuje predovšetkým matematike, fyzike a astronómii. Chodil na prednášky z astronómie profesora viedenskej univerzity  Erasma Fröhlicha. V roku 1745 sa stal asistentom známeho matematika a fyzika tej doby, profesora Jozefa Fraza na jezuitskom viedenskom observatóriu. Už v tom istom roku odzneli jeho prvé prednášky z astronómie na pôde viedenskej univerzity.

V roku 1746 odchádza na vlastnú žiadosť do Levoče, kde pôsobí ako profesor na jezuitskom gymnáziu celé dva roky. Tu vyučoval latinčinu, dejepis, zemepis a neskôr aj matematiku. Počas pobytu v Levoči sa okrem iného zaoberal astronómiou a banským meračstvom. Potom sa vracia do Viedne, aby doštudoval teológiu. Po vysviacke v roku 1751 ho rád vysiela do Banskej Bystrice, kde učí na jezuitskom gymnáziu a je v kontakte s bratom Jozefom Karolom, ktorý tam pôsobil ako strojný inžinier.

            V roku 1752 ukončil štúdium na univerzite vo Viedni, kde bol promovaný za profesora filozofie a hneď na to ho poverili založením hvezdárne na trnavskej univerzite. Hell vypracoval plány a výpočty súvisiace s výstavbou, ale samotnú stavbu dokončili už bez neho, pretože bol poslaný do Kluže v Sedmohradsku (dnes Rumunsko), kde mal taktiež zriadiť hvezdáreň. V tomto meste viedol dokonca aj výstavbu akademického kolégia. Popri tom pôsobil ako profesor matematiky a mal na starosti ako katechéta tamojších novousadlíkov, Slovanov a Nemcov, medzi ktorými pôsobil ako kazateľ v slovenskej reči a nemeckej. Už v tom čase venoval pozornosť hľadaniu súvislostí medzi magnetizmom a elektrinou.

            Ďalším medzníkom v jeho živote je rok 1755, keď sa po smrti Giovanniho Jacopa de Marinoniho, známeho astronóma tej doby a riaditeľa viedenského observatória, stáva jeho nástupcom. Túto funkciu, do ktorej ho vymenovala cisárovná Mária Terézia za jeho úspechy, zastáva až do svojej smrti. Vymenovaním do funkcie sa začína vedecká kariéra Maximiliána Hella a najplodnejšie roky jeho života.

            Ako riaditeľ viedenského observatória musel Hell zápasiť s celým radom negatívnych faktorov. Ešte v polovici 18. storočia sa na všetkých školách Habsburgskej monarchie, teda aj na univerzitách, prednášali fyzikálne vedy v duchu Aristotela a scholastiky, v astronómii bol uznávaný geocentrický model vesmíru, hoci ten už bol dávno prekonaný Kopernikom, Keplerom, Galileim aj Newtonom. Maximilián Hell bol vlastne prvý na pôde viedenskej univerzity, ktorý  potláčal tieto zastaralé, nevedecké názory. Stal sa jedným zo zakladateľom modernej astronómie. Pod jeho vedením sa Viedenské observatórium stáva nielen ústredným observatóriom v monarchii, ale získava medzinárodný význam.

            6. júna 1761 pozoroval zriedkavý úkaz prechodu Venuše slnečným kotúčom a svoje cenné poznatky publikoval v roku 1765. Keď o osem rokov došlo k tomu istému úkazu, na pozvanie dánskeho kráľa Kristiána VII uskutočnil Hell vedeckú expedíciu za polárny na ostrov Vardö (dnes súčasť Nórska) a odtiaľ jav 3. júna 1769 pozoroval (viď. nasledujúca podkapitola).

V roku 1777 bola premiestnená univerzita z Trnavy do Budína. Technickú a organizačnú stránku preloženia univerzity mal na starosti z poverenia cisárskeho dvora Johann Wolfgang von  Kempelen, známy ako vynikajúci mechanik a staviteľ a objaviteľ mnohých patentov a zlepšení. S preložením univerzity bol spojený aj presun hvezdárne z Trnavy na Budínsky hrad. Maximilián Hell mal vybudovať hvezdáreň na takej úrovni, aby zodpovedala požiadavkám doby, potrebám vedy a centrálneho vysokoškolského učilišťa.  Hell sa preto čoskoro pustil do prebudovania Budínskeho hradu na novú hvezdáreň, pričom mnohé otázky konzultoval s von Kempelenom. Práca sa darila a hvezdáreň vola hotová za pomerne slušnú dobu.

            O zriadenie hvezdárne požiadal Hella v roku 1771 aj jágerský arcibiskup Karol Eszterházy, ktorý bol známym milovníkom vedy a umenia. Podľa svedectva Karola Windischa, historika a geografa, rodáka z Bratislavy, observatórium v Jágri predstihla všetky očakávania. V diele Geograpfie des Königreiches Ungarn ju popisuje ako vynikajúce dielo. Okrem hvezdárne vybudoval Hell v Jágri za podpory Esterházyho aj veľkú vedeckú knižnicu. V dnešnej arcibiskupskej knižnici v Jágri sa nachádza katalóg z roku 1893, v ktorom je uvedených 880 zväzkov astronomických diel, väčšiu časť získal práve Maximilián Hell.

            Maximilián Hell už počas svojho života dosiahol uznanie a ocenenie svojej vedeckej, organizátorskej a pedagogickej činnosti. Bol členom mnohých učených spoločností (v Paríži, Kodani, Bologni, Göttingene, Trondheime a pod.) Mal aktívne kontakty s najvýznamnejšími vedcami z celej Európy. V roku 1790 dostáva Rad anglickej vlády za svoje celoživotné vedecké dielo.

            V osemdesiatych rokoch 18. storočia sa zdravotný stav Maximiliána Hella značne zhoršil. Dostavili sa reumatické bolesti, ako následok prebdených nocí v chladnej hvezdárni. Postupne sa začali vynárať aj finančné ťažkosti spojené s vydávaním ročeniek, takže posledné roky života trpel takmer biedou. Hell sa však nijako nepoddával. Popri prírodných vedách sa zaoberal aj históriou, doplňoval muzeálne zbierky hodín, glóbusov a meracích prístrojov. Zomrel 14. apríla 1792 a pochovaný je na cintoríne v Maria Enzersdorfe pri Viedni, blízko mesta, kde strávil väčšinu svojho života. Hellov priateľ a obdivovateľ pán Jozef von Penkler, veľký milovník astronómie, prichýlil mŕtve telo svojho priateľa a učiteľa do svojej rodinnej hrobky v Maria Enzerdorfe. Na náhrobný kameň nechal do mramoru vytesať nápis, ktorý zostavil spisovateľ Michael Denis. Dobre poznal Hellovo životné dielo výstižne zaznačil do mramorovej tabuli „Tu odpočíva astronóm, známy po celej Európe, ktorý vynikal svojím objaviteľským duchom a svojím príkladným životom“

Výprava na ostrov  Vardö

            Najvýznamnejšou udalosťou v živote Maximiliána Hella je nepochybne výprava na ostrov Vardö v roku 1769, kde pozoroval druhý prechod Venuše popred slnečný kotúč.

            Stanovište za severnou polárnou kružnicou malo svoje opodstatnenie- prechod Venuše pred Slnkom v roku 1769 totiž spadal do doby, keď bola v Európe noc, ale za polárnym kruhom Slnko zostávalo stále nad obzorom a jav bol teda pozorovateľný. Expedícia si samozrejme vyžiadala rozsiahle prípravy. Na cestu sa vydal viac, než rok pred dátumom prechodu- 28. apríla 1768. Za asistenta na tejto vedecky, ako aj fyzicky náročnej expedícii zvolil svojho bývalého žiaka Jána Sajnovicsa. Z Viedne putovali cez Prahu, Drážďany, Lipsko, Hamburg, Kodaň, Švédsko, Nórsko, prístav Trodheim až na ostrov Vardö. Väčšinu pozorovacích prístrojov si Hell viezol už z Viedne, medzi nimi zrkadlový ďalekohľad, ďalekohľad s mikroskopom a presné kyvadlové hodiny. Niektoré prístroje si ešte požičal v Kodani. 11. októbra 1768 bola 12-členná výprava na mieste. Po vybudovaní observatória a príprave prístrojov, ktoré boli dosť problematické, keďže stanovište bolo dosť vzdialené od civilizácie, sa Hell a jeho spoločníci venovali pozorovaniu prírodných javov a prípravám na pozorovanie prechodu Venuše popred slnečný disk.

            Prechody Venuše popred slnečný disk sa opakujú po 121,5 a 105,5 rokoch, pričom každý prechod je zdvojený (druhý prechod nastáva 8 rokov po prvom). Už v minulosti astronómovia dokázali predpovedať tieto úkazy na 7. decembra 1631 a 4. decembra 1639.

            Udalosť z 3. júna 1769 opísal Ján Sajnovics vo svojom denníku takto:

„...Od 27. mája do 3. júna sme Slnko vôbec nevideli, lebo oblaky stále zakrývali nebo. Keď sme dnes, 3. júna, určili výšku poludníka, ktorá zodpovedá tomuto dňu, nebo sa znova zatiahlo oblakmi. Večer o 9. hodine, plní obáv a nádejí , stáli sme pred ďalekohľadom- Hell, ja a študent Porkrewing. Uprene sme pozorovali, či predsa na zapadajúcom Slnku nepozorujeme vstup Venuše. A tu, naraz, oblaky sa roztrhli a sťaby cez okno videli sme Slnko, výborne sme pozorovali oba dotyky vstupujúcej Venuše. Jav trval 5 minút, potom husté oblaky Slnko opäť zakryli. Celých 5 hodín nebo ostalo zamračené a už sme sa vzdávali nádeje, že budeme môcť pozorovať dotyk pri výstupe. Zarmútení so smutnými tvárami stáli pri nás naši hostia a hlbokým mlčaním tlmočili nám svoj ozajstný súcit. Medzitým priblížil sa čas, keď Venuša mala vystúpiť . A tu zrazu lúče Slnka prenikajú pomaly hustým príkrovom oblakov, ktoré ho zakrývali a napokon úplne rozptýlili. Slnko sa lesklo v čistom jase a dotyk vystupujúcej Venuše bolo možné veľmi jasne pozorovať...

Potom nebo zostalo čisté, mohli sme pozorovať na poludníku nastávajúci prechod Slnka. Popoludní sme opäť určili príslušné výšky Slnka a len, čo sme boli hotoví, rozpútala sa na severe búrka, čierne oblaky zakryli nebo, zem i more. Od tej doby sme viac Slnko nevideli...“

            Maximilián Hell opisuje ten istý jav vo svojom diele Observatio Transitus Veneris ante discum Solis die 3. junii anno 1769 takto:

„...Obloha nebola ešte celkom čistá, ale tam, kde sa nachádzalo Slnko, bola bez mrakov. Z juhu na sever sa rýchle pohybovali malé obláčiky, ktoré sa na severe zoskupovali do dlhých mračien. Aj keď dobre viem, že k prvému vonkajšiemu dotyku dôjde večer, asi štvrť hodiny po deviatej, prišli sme k pripraveným tubusom (ďalekohľadom) asi o deviatej. Kým sme čakali na prvý dotyk, sluha zaujal svoje miesto pri hodinách. (V Európe pripadal úkaz na nočné hodiny, preto bolo treba vycestovať až za severný polárny kruh na ostrov Vardö, kde sa Slnko aj o polnoci pohybovalo nad horizontom).

Nakoľko, ako som spomenul, bezprostredné pozorovanie prvého dotyku nie je možné a je zbytočné sa s ním trápiť, zaobstaral som si v porovnaní s ďalšími dvomi i menší, 8,5-stopový (1 stopa =30,5 cm) tubus, aby som si zbytočným pozorovaním Slnka neunavil a neoslabil si zrak pred presným meraním prvého vnútorného dotyku. Páter Ján Sajnovics mal rovnako dobrý, 10,5-stopový ďalekohľad, ktorý podľa môjho úsudku poskytoval o niečo jasnejší obraz ako desať stopový kodanský achromatický ďalekohľad. Pána Borchgrewingka (mladý dánsky študent, tlmočník a pomocník expedície) som postavil na pozorovanie prvého vonkajšieho dotyku k achromatickému tubusu, ktorý som osobne nasmeroval na hornú časť Slnka (v ďalekohľade spodná), kam mala vstúpiť Venuša a upozornil som ho, aby túto časť slnečného disku vždy udržoval v ďalekohľade a akonáhle uvidí, že sa čierna guľka zahryzne do kotúča Slnka, nech okamžite zavolá a prikáže sluhovi pri hodinách, aby nahlas počítal prvú a ďalšie sekundy. To isté prisľúbil aj Sajnovics. Ja som zatiaľ so svojím ďalekohľadom neustále sledoval pohyb Slnka, sem a tam som sa doň pozrel, aby som túto časť Slnka mal vždy v ďalekohľade a po znamení svojich priateľov mohol určiť okamih bezprostredne nepozorovateľného vonkajšieho optického dotyku. Medzitým sa oblasť, ktorú zaujalo Slnko vyčistila, pretože oblaky sa rýchle presunuli na sever.

Keď sme po deviatej hodine pri svojich ďalekohľadoch čakali na vstup, pán Borchgrewingk ako prvý privolal sluhu, aby odpočítal čas, pretože zbadal niečo čierne na okraji Slnka. To isté o niekoľko sekúnd oznámil aj Ján Sajnovics. Na znamenie som sa okamžite pozrel do svojho tubusu a všimol som si, že časť priemeru Venuše, ktorý som odhadol na 2 oblúkové sekundy, sa už ponorila do Slnka. Rýchle som vyrátal, že ak vzhľadom na pohyb Venuše jedna oblúková sekunda zodpovedá 15 časovým minútam, tak bezprostredne nepozorovateľný prvý a vonkajší dotyk musel nastať pred 30 sekundami.

Keď páni Borchgrewingk a P. Sajnovics ohlásili dotyk, sluhom strážené viedenské hodiny ukazovali: 9h 15m 17s. Teda skutočný, vonkajší optický a bezprostredne nepozorovateľný dotyk nastal o 9h 14m 47s.

Zdanlivá výška okraja Slnka vo chvíli dotyku Venuše bola 7° 37´. Smerom, kadiaľ sa pohybovalo Slnko, bola obloha dosť čistá, Venuša i slnečné škvrny sa dali veľmi dobre rozlíšiť.

Zatiaľ, čo sa do Slnka ponorila bezmála celá polovica Venuše, pripravovali sme sa na jej celý vstup. Ja som použil desať stopový achromatický Dollondov ďalekohľad, Ján Sajnovics už spomenutý desať aj pol stopový. Pán Borchgrewingk použil osem a pol stopový ďalekohľad, opatrený mikrometrom. Hladké krištáľové sklo, vynaliezavo zahmlené, sme prispôsobili tak, aby sme to isté sklo mohli použiť v každom prípade, či už by bola obloha jasná, alebo pod mrakom. Nakoľko čas úplného vstupu sa blížil a Slnko kleslo asi o jeden stupeň nižšie k horizontu, jeho okraj sa začal nepatrne chvieť, ale to presnosť meraní nemohlo ovplyvniť. Úplný vstup som svojím achromatickým ďalekohľadom pozoroval nasledovne:

Okraj Venuše – podľa mňa – už skoro nadobudol svoj okrúhly tvar o 9h 32m 35s.

Podľa môjho úsudku okraje Venuše a Slnka sú už úplne okrúhle, ale ešte nevidno jasný okraj Slnka (niektorí pozorovatelia považujú tento okamih za druhý kontakt – poznámka Hella): 9h 32m 42s.

Objavuje sa jasná kontúra okraja Slnka, Venuša už úplne vstúpila na slnečný disk: 9h 32m 48s.

P.  Sajnovics s 10,5-stopovým ďalekohľadom to videl takto: celý kotúč Venušin je viditeľný na disku Slnka o 9h 32m 30s.

Úplný vstup Venuše s jasným okrajom Slnka bol viditeľný o 9h 32m 45s.

Pán Borchgrewingk s 8,5-stopovým tubusom určuje úplný vstup na 9h 32m 10s.

Výška Slnka v oblasti, v ktorej Venuša vstúpila bola 6° 33´0".

Opätovné porovnanie hodín po úplnom vstupe.

Keď hafnianske (Hafnia – latinské meno Kodane) hodiny ukazovali 10h 23m 58s, viedenské hodiny ukazovali 9h 38m 00s.

Rozdiel: 0h 45m 58s.

Po tomto úplnom vstupe prišli do observatória hostia, ktorí sa už mohli pokochať obrazom celej Venuše na Slnku. V nádeji, že Fouchyho metódou určím nejakú ďalšiu polohu Venuše pred diskom Slnka, pristúpil som k pripravenému hafnijskému kvadrantu. Medzičasom však dlhočizný a veľmi hustý oblak, ktorý pokrýval už od ôsmej hodiny oblohu od juhovýchodu k juhozápadu, skoro celkom zaclonil okraj Slnka priklonený k mraku. Teraz, asi 7 časových minút po úplnom vstupe, Slnko sa posunulo k tomuto mraku a spolu s Venušou zmizlo z nášho zorného poľa. Takže, na moje pozičné pozorovania Venuše Fouchyho metódou nezvýšil čas. Nakoľko oblohu počas celého prechodu úplne prekryli mraky, nebolo možné určiť ani jednu spoľahlivú polohu od 10. hodiny až do 2. hodiny rannej z nasledovných dôvodov: nakoľko Slnko, ktoré sa približovalo k severnému meridiánu zmenilo svoju výšku v priebehu štvrť hodiny len o 10 oblúkových minút, Fouchyho metóda, ktorá vyžaduje výraznejšiu zmenu výšky Slnka, nedala sa vo Vardö použiť. Mikrometrické určenie vzdialenosti disku Venuše od najbližšieho okraja slnečného disku, najmä v čase polovice prechodu, keď sa Slnko nachádzalo iba 3° nad horizontom, by aj tak nebolo možné urobiť, pretože vyparovanie by silne rozochvelo atmosféru. V takých podmienkach by bolo pozorovanie nemožné aj keby bola obloha celkom čistá. Uvedomili sme si, že táto okolnosť úplnosť a užitočnosť našich pozorovaní neovplyvní, ak budeme môcť úspešne pozorovať výstupný vnútorný kontakt. Týmito dvomi časovými údajmi, t. j. pozorovaním úplného vstupu a okamihu vnútorného kontaktu pri výstupe, by sme dosiahli aj vedecký cieľ expedície a splnili tak sľub najurodzenejšiemu kráľovi. Ba čo viac, na základe pozorovaní týchto dvoch časových okamihov možno omnoho upresniť všetky teórie spojené s pohybom Venuše. Ak by sa nám to nepodarilo, skúsení astronómovia to vedia, žiadne iné presné merania pozícií by túto možnosť neposkytli.

Oblak, ktorý zahalil severnú časť oblohy od 9h 40m do 3h ráno, úplne prekryl Slnko a zapríčinil, že mnohí pozorovatelia na severe nemohli kontakty pozorovať. Aj moja nádej na pozorovanie výstupu bola zmarená. Už som si myslel, že expedícia skončí nezdarom, ak sa len nespoľahnem na božie milosrdenstvo vo viere, že jeho dobroprajná ruka požehná našu prácu. A tu sa zrazu všetci hostia stali svedkami toho, ako Pán hrozivý oblak presunul z miesta, kde prebiehal výstup. O 3 ráno sa nečakane zdvihol ľahký juhozápadný vietor, ktorý posunul oblak z miesta a hnal ho smerom na severovýchod od Slnka, ktoré sa pohybovalo na severozápad. Moja duša, skľúčená zármutkom, znova začala ožívať a napĺňať sa vierou v šťastné pozorovanie výstupu. Po necelej štrťhodine sme videli, ako sa Slnko vynorilo spod oblaku (okrem spomenutého oblaku nebolo na oblohe ani mráčika). Vzdialenosť Venuše od okraja Slnka bola vtedy menšia ako jej priemer, od vnútorného kontaktu nás delilo o čosi viac ako štvrť hodiny. Mohli sme teda pozorovať. Slnko bolo mimoriadne jasné, jeho najmenšie škvrny som doteraz nikdy tak jasne nevidel. Aj Venuša bola tak presne a výrazne pozorovateľná, že som si krajšiu ani nemohol želať. Disky Slnka a Venuše boli veľmi pokojné, bez najmenšieho chvenia, pretože Slnko bolo už vtedy iba 9° a 30´ nad horizontom, teda scintilácia bola menšia. Ustal aj spomenutý jemný vánok a atmosféra sa celkom upokojila. V týchto najpriaznivejších možných podmienkach som svojím achromatickým ďalekohľadom určil nasledovné časové okamihy

Ako sa okraj Venuše blíži k okraju Slnka, vidím ako sa tvorí čierna kvapka medzi tmavým diskom Venuše a okrajom Slnka 15h 26m 06s.

Vidím zjavné zmenšovanie kvapky 15h 26m 12s.

Kvapka náhle zmizne a rozplynie sa, okraje Venuše a Slnka splynú, podľa toho nastáva vnútorný optický dotyk o15h 26m 17s.

P.  Sajnovics desať a pol stopovým ďalekohľadom určil istý vnútorný dotyk o15h 26m 18s.

Pán Borchgrewingk s osem a polstopovým ďalekohľadom stanovil vnútorný dotyk o15h 26m 10s.

Miesto, kde prešla Venuša, viditeľný okraj Slnka bol 9° 43´ nad horizontom.

Tento vnútorný dotyk som videl tak presne, že som nezapochyboval ani o sekundách. Páter Sajnovics tvrdil, že aj on si všimol čiernu kvapku, ktorú som spozoroval pred dotykom.

Po tom, čo sme vnútorný dotyk tak šťastne určili, našim hosťom som ukázal napoly vystupujúcu Venušu, aby som uspokojil ich zvedavosť. Všetci vychvaľovali čistý obraz Venuše a Slnka.

Pretože úplný výstup Venuše sa už blížil, znova sme pristúpili k ďalekohľadom a úplný výstup sme zaznamenali nasledovne:

Achromatickým ďalekohľadom som diskutabilný dotyk pozoroval o 15h 44m 22s.

Istý dotyk o 15h 44m 26s.

P. Sajnovicsov istý výstup podľa jeho 10,5-stopového ďalekohľadu o 15h 44m 27s.

Borchgrewingkow istý výstup s jeho 8,5-stopovým ďalekohľadom15h 44m o 20s.

Výška viditeľného okraja Slnka, kde vystúpila Venuša 10° 4´0".

Potom sme znova porovnali hodiny.

Keď na hafnianskych hodinách bolo 16h 33m 23s,viedenské ukazovali 15h 47m 0s.

Rozdiel: 0h 46m 23s.

Po šťastnom vykonaní našich pozorovaní nám hostia blahoželali k tomu, že Boh želanie kráľa nad všetky očakávania splnil, v čo sme dúfali, a ja som sa plný radosti a potešenia rozlúčil so svedkami tohto úspešného pozorovania.

Predtým, než napozorované údaje zoradím do tabuliek a zredukované v pravý čas zverejním, považujem za vhodné poznamenať, že:

Po prvé: Aby sa chybou sluhu pri odpočítavaní minút predišlo k spochybneniu pozorovania, stál som blízko hodín a spolu s P. Sajnovicsom a pán Borchgrewingkom sme po odčítavaní časových okamihov každý osobitne pozreli na hodiny, či sa odčítavanie sluhu zhoduje s našimi zápismi.

Po druhé: Každý z nás svoje napozorované údaje napísal zvlášť na papier, bez toho aby sme sa dorozumievali znakmi alebo slovami dovtedy, kým mi neodovzdali ceduľky...“

            Podstata javu, ktorý Hell pozoroval je tá istá, ako pri zatmení Slnka. V dôsledku toho, že dráha Venuše je k dráhe Zeme sklonená o malý uhol (3° 23,5" ), zoskupujú sa Slnko, Venuša a Zem tak, že ich stredy vytvárajú približne priamku. Keďže priemer Venuše je omnoho menší, ako priemer Slnka, javí sa pozorovateľovi ako malý tmavý kotúčik na pozadí slnečného disku. Keďže sa Venuša po svojej dráhe pohybuje rýchlejšie, ako Zem, pozorovateľ na Zemi uvidí kotúčik Venuše posúvať sa od jedného kraja slnečného kotúču k druhému.

            Na základe astronomických pozorovaní na ostrove Vardö určil Maximilián Hell dovtedy najpresnejšiu časť slnečnej paralaxy. Použil postup, ktorý navrhol Edmund Halley a ním vypočítaná hodnota bola 8,82', jej dnešná hodnota je 8,79415', takže Hellove výpočty boli pomerne presné.

            Na základe týchto hodnôt bolo možné určiť vzdialenosť medzi Zemou a Slnkom. Viacerí učenci sa snažili Hellove výpočty spochybniť, ale neskôr sa ukázalo, že boli správne.

Po celé trvanie expedície robili Hell a jeho spolupracovníci celý súhrn pozorovaní, ktoré by sme vzhľadom na možnosti tej doby mohli nazvať komplexným geofyzikálnym výskumom. Nechýbali ani meteorologické a geomagnetické pozorovania, merania geografických súradníc viacerých miest, výšok hôr, spádov riek, astronomickej refrakcie v polárnych podmienkach. Ich pozorovania sa však zamerali aj na život obyvateľov severu, Laponcov.

            Osobitnú pozornosť venoval Hell pozorovaniu a štúdiu polárnej žiary. Sústredil sa na to už pri príprave vo Viedni a vzal si so sebou aj treciu elektrinu, aby dokázal súvislosť polárnej žiary s atmosférickou elektrinou. Vychádzal pri tom z konštatovania, že výskyt polárnej žiary a chod geomagnetických javov veľmi úzko súvisia, čo podľa jeho názoru zodpovedá vzájomnej tesnej príbuznosti elektriny a magnetizmu.

Na spiatočnej ceste, v Kodani, na zasadnutí Akadémie vied už ako nový člen mal Hell  prednášku o dosiahnutých výsledkoch a tu aj vydáva ako samostatnú publikáciu Observatio transitus Veneris ante discum Solis die 3. Junii 1769 Wardöehusii Auspiciis potentisiimi ac clementissini regis Daniae et Norvegiae Christiani VII. facta“.

Literárna činnosť

            Už v roku 1745 vyšla literárna prvotina Maximiliána Hella- latinský preklad talianskeho matematického diela Elementa Algebrae Joannis Crivellii magis illustrata et novis demonstrationibus et problematibus aucta. O 7 rokov neskôr vydáva niekoľko kníh o matematike a cvičenia z matematiky pod titulom Exercitationum mathematicarum Partes tres. Po tom, čo v roku 1755 nastupuje Hell ako riaditeľ viedenského observatória, prednáša astronómiu na viedenskej univerzite a okrem mnohých iných vedeckých a odborných rozpráv publikuje od roku 1757 až od svojej smrti (teda do roku 1792) astronomické ročenky Ephemerides Astronomicae ad meridianum Vindobonensem. V nich boli každý rok vypočítané pohyby Slnka, Mesiaca a planét, ako aj ďalšie astronomické výpočty a údaje. Prvých 22 ročníkov Ephermeríd redigoval sám Hell (s výnimkou ročníkov 1769, 1770 a 1771, keď bol Hell na výskumnej ceste na severe o ktorej taktiež vydal viacero publikácií; tie vydal jeho spolupracovník Anton Pilgram). Neskoršie vydania pripravoval Hell so svojím asistentom a neskorším nástupcom vo funkcii viedenského observatória Frantzom de Paula Triesneckerom. Ephermeridá vychádzali aj po smrti Maximiliána Hella až do roku 1807. Význam tohto diela dokazuje skutočnosť, že prvé vydanie vyšlo o 10 rokov skôr, ako podobné britské odborné astronomické periodikum, skoro o dve desaťročia predbehli začiatok podobnej edície v berlínskej akadémii a stali sa nielen pravidelným publikačným orgánom na zverejňovanie pozorovaní viedenského observatória, ale stali sa aj publikačným fórom mnohých významných európskych astronómov.

            V roku1762 napísal zaujímavú knižku o používaní umelých magnetov, ktorým predpovedal veľkú budúcnosť. Kniha nebola určená iba pre učencov, ale aj pre výrobcov magnetov. Podľa jeho názoru bolo dôležité nielen to, aby učenci pomocou magnetov robili pokusy, ale aj to, aby sa magnet mohol používať na praktické účely. Jeho výskumy vyobrazenia magnetických siločiar boli v jeho dobe zriedkavé.  Okrem toho vydal ešte aj tri spisy o liečbe magnetizmom.

            Okrem Ephemeríd vydal spolu 26 väčších a menších prác. Prvých sedem prác má matematický charakter, neskôr sú to väčšinou astronomické rozpravy, pričom prechody Venuše cez slnečný disk a slnečná paralaxa sa mimoriadne odrazili v jeho publikačnej činnosti.

            Napísal viacero učebníc matematiky, zaujímal sa o jazykovedu, históriu a literatúru. Jeho životným snom bolo práve o nich a o prírodovede napísať veľké trojzväzkové dielo, ktoré však pre chorobu nedokončil. Bol typickým polyhistorom svojej doby. Spolupracoval s anglickou Royal Society.

            Hellova publikačná činnosť sa končí vydávaním rôznych kalendárov pre široké vrstvy obyvateľstva.

            Kompletný zoznam diel Maximiliána Hella:

·       Elementa Algebrae Joannis Crivellii magis illustrata et novis demonstrationibus et problematibus aucta, 1745

·       Adiumentum Memoriae manuale, seu tabulae succinctae historico-chronologico-genealogicae [...], 1750, 1760, 1760, 1761, 1763, 1772, 1774, 1775, 1789 [po nemecky pod názvom Chronologisch-genealogisch-historisches Handbuch zum Behuf des Gedächtnisses, 1796, 1797, 1800]

·       Varia Compendia praxesque operationum arithmeticarum, itemque regulae aureae simplicis, compositae [...] cum primis ad usus mercatorum et civiles applicatae, 1755

·       Elementa Mathematica Naturalis Philosophiae ancillantia, ad praefixam in scholis normam concinnata, 1755, 1760, 1761, 1762, 1768, 1773

·       Exercitationum mathematicarum Partes tres, 1755, 1759, 1760, 1773

·       Ephemerides astronomicae ad meridianum Vindobonensem, 1757-93

·       Dissertatio complectens calculos accuratissimos Transitus Veneris per discum Solis in tertiam Junii 1769, praedicti, methodosque varias observationem hanc instituendi, 1760

·       Kurzer Unterricht der Oster-Feyer. Für den ungelehrten gemeinen Mann, sammt der gründlichen Wiederlegung einer Schrift, welche Herr [...] Schumacher [...] verfasset, 1760

·       Observatio transitus Veneris ante discum Solis die 5. Junii 1761, 1761, 1770

·       Introductio ad utilem usum Magnetis ex calybe, 1762 [po nemecky pod názvom Anleitung zum nützlichen Gebrauch der künstlichen Stahl-Magneten, 1762]

·       Tabulae Solares ad Meridianum Parisinum, 1763

·       Tabulae lunares ad Meridianum Parisinum, 1763

·       Tabulae Planetarum Saturni, Iovis, Martis, Veneris et Mercurii ad Meridianum Parisinum, 1763

·       De Satellite Veneris, 1765

·       Elogium Rustici Tyrolensis celeberrimi Petri Anich, 1766, 1768

·       Observationes astronomicae ab anno 1717 ad annum 1752 factae et ab Augustino Hallerstein [...] collectae. Zwei Theile, 1768

·       Observatio transitus Veneris ante discum Solis die 3. Junii 1769 Wardöehusii, 1770, 1770

·       De parallaxi Solis ex Observationibus Transitus Veneris 1769, 1773

·       Supplementum Dissertationis de Parallaxi solis, 1774

·       Methodus astronomica sine usu Quadrantis vel Sectoris [...] elevationem poli cujusvis loci in continente siti accuratissimum definire, 1774 [po nemecky pod názvom Astronomische Art, (...) allein durch Hülfe eines Sehrohres (...) die Polhöhe eines jeden auf dem festen Land gelegenen Ortes (...) zu bestimmen, in: Beyträge zu verschiedenen Wissenschaften, 1775]

·       Schreiben über die alhier in Wien entdeckte Magnetenkur, an einen seiner Freunde, 1775

·       Unpartheiischer Bericht der alhier gemachten Entdeckungen der künstlichen Stahlmagneten in verschiedenen Nervenkrankheiten, 1775

·       Erklärung über das zweite Schreiben Herrn D. Mesmers die Magnetkur betreffend an das Publikum, o.O. o.J; Von der wahren Größe, die der Durchmesser des vollen Mondes, oder der Sonne zu haben scheint, wenn man ihn mit freyem Auge ansieht, in: Beyträge zu verschiedenen Wissenschaften, 1775

·       Appendix Ephemerides anni 1777. Aurorae borealis theoria nova, 1776

·       Der Zucker, ein neues Präservativmittel wider den Scorbut (Scharbock). Nebst einer Zuschrift, darinn des Scharbocks Ursachen etc. und auch des Zuckers Eigenschaften gründlicher erwogen und widerlegt werden, von Herrn von Albertiz, 1779

·       Epistulae Septem de Rebus mathematicis, in: Litterarium Commercium Josephi Steplingii, 1782

·       Monumenta, aere perenniora, inter astra ponenda, 1789 [po nemecky pod názvom Drey neue Sternbilder, die als ewige Denkmäler am gestirneten Himmel errichtet werden sollten. Aus dem Lateinischen von Anton Jungnitz, 1789, 1790]

·       Diplomata, Bullae, Privilegia, libertates, immunitates, constitutiones et statuta etc. antiq. universitatis Vindobonensis, 1791

·       Beyträge zur praktischen Astronomie, in verschiedenen Beobachtungen, Abhandlungen und Methoden aus den Astronomischen Ephemeriden des Herrn Abbé Max. Hell aus dem Lateinischen übersetzt von L.A. Jungnitz, Breslau; Hirschberg 1791-94 (Hellovo dielo preložené L.A. Jungnitzom v rokoch 1791-1794)

·      P.H.s Reise nach Wardoe bei Lappland und seine Beobachtung des Venus-Durchganges im Jahre 1769. Aus den aufgefundenen Tagebüchern geschöpft und mit Erläuterungen begleitet von Carl Ludwig Littrow, 1835 (dielo C.L. Littrowa vychádzajúce z denníkov Maximiliána Hella vydané v roku 1835)

Záver

             Maximilián Hell bol bezpochyby jedným z najvýznamnejších astronómov v histórii Slovenska vôbec. Jeho činnosť a objavy mali zásadný význam pre vedu a astronómiu v Uhorsku a pomohli pozdvihnúť ich úroveň porovnateľnou s inými vyspelými krajinami tej doby. Vďaka nemu urobila veda ďalší krôčik na ceste za poznaním. Keď si uvedomíme celý rad negatívnych faktorov, ktoré mali v tom čase všeobecnú platnosť a s ktorými musel tvrdo zápasiť, až vtedy pochopíme veľkosť osobnosti, akou bol Maximilián Hell.

            Trvalý pamätník má aj na Mesiaci- jeden z kráterov na odvrátenej strane je pomenovaný po ňom, aby stále pripomínal celému ľudstvu jeho nezmazateľné zásluhy o rozvoj astronomického bádania a vedy v Európe v 18. storočí. Kráter Hell ako prvá vyfotografovala sovietska sonda Luna 3 v roku 1959. Jeho podrobnejším skúmaním sa zaoberala až americká sonda Lunar Orbiter, ktorá priniesla aj prvé ostrejšie snímky z jeho vnútra a aj prvé infračervené snímky. Je nepravidelného tvaru, má priemer asi 233 km a vo vnútri je niekoľko menších kráterov. Je dosť prekvapujúce, že taký veľký kráter, akým je Hell, má hĺbku iba 4 km. V kotline je silnejšia magnetizácia a je viac rádioaktívna než pôda okolo nej, čo je spôsobené tým, že vulkanické horniny sú zahrabané pod povrchom krátera.

            Na podnet Medzinárodnej astronomickej únie nesie Hellovo meno aj jeden asteroid. Československá pošta vydala v roku 1970 na jeho počesť príležitostnú známku a UNESCO ho zaradilo pri príležitosti 250. výročia jeho narodenia do kalendára výročí významných osobností. V Žiari nad Hronom je po ňom pomenovaná aj hvezdáreň a planetárium. 31. júla 2000 bola zaradená do astronomického zoznamu planétka (3727) Maxhell. Objavil ju Doc. RNDr. Antonín  Mrkos 7. augusta 1981. Meno navrhli astronómovia z Astronomického ústavu v Tatranskej Lomnici.

Cieľom mojej práce je priblížiť život, dielo a prínos Maximiliána Hella, čo sa mi aj podarilo. Najväčším problémom bolo získať podrobné knižné pramene, čo sa mi bohužiaľ napokon nepodarilo a tak ako hlavný zdroj materiálu slúžil internet. Kvôli tomu možno práca bude obsahovať nejaké nepresnosti, a niektoré údaje nemusia byť správne, ale aj napriek tomu predpokladám, že jej informačná hodnota a teda jej prínos budú vysoké.

Galériu k článku Maximilián Hell nájdete tu.