Môžeme kľudne povedať, že na začiatku 30. rokov 20. storočia disponoval Sovietsky zväz najmodernejšími tankovými jednotkami na svete. V konštrukcii sovietskych tankov sa uplatňovala rada prvkov, ktoré by sme v iných krajinách hľadali márne: dieselové motory, široké pásy, alebo sklonený pancier. ZSSR vyrábal rýchle tanky, schopné jazdy na kolesách aj pásoch, plávajúce tanky či ťažké tanky s viacerými vežami. Technicky najrevolučnejším nápadom bolo diaľkové ovládanie obrnencov.

Na diaľkovom ovládaní vozidiel pracovalo Centrálne laboratórium káblového spojenia (CLPS). Ako prvá bola vyrobená diaľkovo ovládaná sovietska kópia francúzskeho tanku Renault FT-17. Skúšky sa začali 2. februára 1930 na cvičisku v okolí Leningradu. Prvé pokusy prebiehali s ovládaním po kábli. Ruská armáda prejavila o koncept záujem, ale požadovala tank riadený bezdrátovo. Okrem CLPS sa do projektu zapojilo aj Ostěchbjuro (Zvláštna technická kancelária), pod ktorú spadalo množstvo vedecko-výskumných ústavov, okrem iného aj Vedecko-výskumný ústav spojenia a elektromechaniky (NIISEM) v Moskve. Jednalo sa však o súkromnú iniciatívu hlavného konštruktéra Ostěchbjura, ktorým bol Vladimir Ivanovič Bekauri. Už 27. marca 1930 vyšiel na polygón ľahký tank T-18(MS-1) vybavený rádiovou aparatúrou Most-1 z NIISEM. Jazdil najvyššou rýchlosťou 4 km/h a „poznal“ iba 4 povely- dopredu, vľavo a vpravo a stop. Až 7. augusta 1932 zadala sovietska vláda Ostěchbjuru úlohu vyvinúť a pripraviť na sériovú výrobu diaľkové rádiové ovládanie rôznych vojenských prostriedkov.

CLPS a NIISEM pokračovali vo vývoji a okrem T-18 začali upravovať pre diaľkové ovládanie aj tančíky T-27 a nové ľahké tanky T-26. V roku 1932 bol v Leningrade zriadený zvláštny 4. oddiel armády, ktorý tieto vozidlá testoval. Od 8. januára 1933 sa skúšala modernizovaná verzia T-18, ktorej riadiaci systém poznal už 18 povelov. O rok neskôr dostal tento stroj označenie TT-18, teda Teleupravljajemyj Tank, skrátene Teletank. Ovládanie bolo možné na vzdialenosť okolo 1500 metrov, ale počasie zvyčajne umožňovalo iba 500-1000 m. Vzniklo 6, alebo 7 verzii, okrem základnej vyzbrojenej kanónom kalibru 37 mm a dvoma guľometmi kalibru 7,62 m, bola pre diaľkové ovládanie prispôsobený aj variant s plameňometom či zariadením na uvoľňovanie bojových plynov, ale sériová výroba napokon nebola schválená. Riadiaci systém sa osvedčil, ale prednosť dostali diaľkovo ovládané verzie tanku T-26.

Skúšky diaľkovo ovládaného tanku T-26 (neskôr premenovanej na TT-26) sa začali koncom roku 1932. Jednalo sa o upravené pôvodné verzie s dvoma vežami, aj novšie verzie s jednou vežou. Riadiace aparatúry z CPLS sa označovali ako Pirit-1 a Pirit-2 a zvládali 10, respektíve 15 pokynov, zatiaľ čo systémy z NIISEM s menami Reka-1 a Reka-2 disponovali 16-timi príkazmi. Skúšky, ktoré prebehli v októbri ukázali vyššiu kvalitu prístrojov od NIISEM a od roku 1934 prebiehali všetky skúšky pod vedením Ostěchbjura, resp. Jemu podriadenému ústavu NII-20, ktorý vznikol na báze NIISEM. Behom nich sa overil aj koncept „telemechanické skupiny“ (Telemechaničeskaja Gruppa), ktorý sa neskôr stal štandardne používaný pri bojovom nasadení Teletankov. Išlo o dvojicu vozidiel, z ktorých prvé s ľudskou posádkou a riadiacou aparatúrou (tzv. Tank Upravlenija, TU) by plnilo úlohu riadiaceho vozidla a druhé vozidlo by bol Teletank. Skúšali sa aj rôzne iné spôsoby ovládania Teletanku, napríklad s lietadla.

Významným zistením bolo, že diaľkovo ovládané tanky s kanónom sú nepoužiteľné, keďže ich ovládanie jednoducho nedovoľovalo presné mierenie. Naopak, ako perspektívne sa ukázali tanky s plameňometmi a chemickými zbraňami, pri ktorých presné mierenie nebolo nutné. Počítalo sa s používaním Teletankov pri úlohách, pri ktorých by hrozilo veľké nebezpečenstvo ľudskej osádke. Mali sa používať na ničenie pevností plameňometmi a náložami, mali vypúšťať otravné plyny a dymové clony, skúmať zamínované alebo zamorené územia a hľadať v nich priechody. Každopádne bol projekt Teletankov zhodnotený ako veľmi sľubný.

V roku 1935 zhotovil NII-20 ďalšiu verziu riadiacej aparatúry, TOZ-IV ktorá sa mala použiť pri sériovej výrobe. Do konca roku 1936 dodal strojárenský závod č. 174 celkom 37 telemechanických skupín, teda 37 Teletankov TT-26 a 37 riadiacich tankov TU-26. Samotné riadiace vybavenie vyrábal závod č. 192. Riadiaci tank TU-26 sa od základného modelu na prvý pohľad odlišoval iba dvoma mohutnými anténami na strope veže. Mal trojčlennú posádku a výzbroj ako štandardná verzia. Veliteľ obsluhoval ovládač, ktorý disponoval šestnástimi povelmi. TT-26 predstavoval modifikáciu plameňometného tanku OT-130, poprípade chemického ChT-130 (jednalo sa v podstate o rovnaké stroje, líšil sa iba obsah nádrží). Hlavnú výzbroj tvoril tlakový prístroj vypúšťajúci horľaviny, dym, či otravné látky a doplňoval ho jeden guľomet DT kalibru 7,92 mm.

Prvá séria 37 Teletankov bola rozdelená medzi niekoľko ťažkých tankových brigád a tankových učilíšť, ale vzhľadom na špecifiká tohto vozidla sa ukázalo vhodnejšie priradiť ho k zvláštnym jednotkám.

V toku 1937 vytvoril NII-20 ďalšiu generáciu riadiaceho systému s označením TOZ-VI, ktorým bola vybavená druhá séria Teletankov, ktorá činila 28 kusov riadiacich vozidiel TU-26 a 28 Teletankov TT-26. Stroje tejto séria disponovali výkonnejšou zbraňou KS-25 schopnou fungovať ako plameňomet aj vrhač dymu a oproti starším verziám mala vyšší tlak a tím aj dosah.

V rámci reorganizácie Červenej armády v roku 1938 vytvorili Teletanky dva špeciálne tankové prápory: 217. prápor prináležal do zostavy 30. tankovej brigády v Jaroslave, zatiaľ čo 152. prápor patril pod 36. tankovú brigádu pri Rovne na Ukrajine. Každý sa skladal z troch čát po piatich telemechanických skupinách, čo znamená, že každý prápor vlastnil 30 tankov. Existovala ešte 7. špeciálna čata Teletankov v Mytišiči pri Moskve a nejaké počty zostali aj pri ťažkých tankových brigádach. Osádky riadiacich tankov boli školené v Uljanovskej škole zvláštnej techniky.

Princíp diaľkového ovládania spočíval v tom, že veliteľ stláčal tlačidlá na tzv. PAUT („Pult autonómneho riadenia tanku“). Riadiaca stanica potom vysielala rádiové signály, ktoré zachytával prijímač Teletanku. Pri skúšobných tankoch TT-18 a TT-26 sa prijaté a zosilnené signály použili na ovládanie elektrických servomotorov, ktoré boli pripojené k príslušným súčastiam tanku, ale pri sériových vozidlách bol využitý iný princíp. Signály riadili sústavu elektromechanických relé, s pomocou ktorých sa otvárali, alebo zatvárali ventily kompresoru. Ten vháňal stlačený vzduch do pneumatických piestov, ktoré sa nachádzali v priestoroch osádky a ako tiahlá ovládali bežné manuálne riadiace prvky. Sústavu piestov bolo možné ľahko odstrániť a potom riadiť tank ručne. Behom skúšok ukázal systém vysokú spoľahlivosť (z 3000 príkazov bolo splnených až 2994), ale v bojových podmienkach občas nevysvetliteľne zlyhal. Pre nepriateľa by taktiež zrejme nebolo ťažké odhaliť vysielaciu frekvenciu a následne zahájiť rušenie.

Vtedajšie vysielače a prijímače na báze vákuových lámp boli dosť krehké a chúlostivé, menili svoje vlastnosti podľa počasia tak, že s narastajúcim tlakom vzduchu sa ovládanie stávalo citlivejším. Odozva tanku závidela aj na napätí, ktoré dodával zdroj elektriny. Teletanky mali aj niekoľko „bezpečnostných“ prvkov- automatické zastavenie, ak sa vozidlo ocitlo na viac, ako 30 sekúnd mimo dosahu signálu, ďalej trocha komickým prvkom bol malý spínač na kryte motorového priestoru- ak tank odmietol zastaviť, mal sa ním ručne vypnúť. Ak by hrozilo ukoristenie Teletanku nepriateľom, osádka riadiaceho tanku mala rozkaz zničiť ho paľbou z vlastného dela do zadnej časti veže, kde boli umiestnené prijímače. Neskôr bol do tejto oblasti umiestnený 1 kg trhaviny, ktorá mala zaistiť spoľahlivú deštrukciu tajných súčastí.

Ostěchbjuro sa však neobmedzilo len na diaľkové ovládanie tankov T-26. Vznikli aj prototypy diaľkovo ovládaných strelíšť- akýchsi malých betónových bunkrov bez osádky, ktoré boli vyzbrojené guľometmi Maxim či plameňometmi Rog. Boli skonštruované diaľkovo ovládané verzie niekoľkých typov železničných vozidiel, napríklad nákladných lokomotív, motorového obrneného vozu Uragan a motorovej obrnenej dreziny Smerč; podobne, ako v prípade tankov, tvorili výzbroj plameňomety a bojové plyny. Pre námorníctvo bol zhotovený diaľkovo ovládaný motorový čln a pre letectvo a protivzdušnú obranu systém diaľkového ovládania lietadiel, ktoré sa používali ako cvičné ciele pri výcviku pilotov. Samostatnou kapitolou sú diaľkovo ovládané nálože, ktoré boli masovo využívané armádou aj partizánmi počas druhej svetovej vojny. K známym prípadom patrí zamínovanie a diaľkovo spúšťané odpaľovanie náloží v Kyjeve a Charkove.

Osud hlavného konštruktéra projektu Bekauriho bol tragicky podobný osudom rady ďalších schopných sovietskych vedcov. Patril k prominentným osobnostiam a obdržal mnoho vyznamenaní. Úspechy však často plodia závisť. V druhej polovici 30. rokov si väčšina „starej gardy“ sovietskych dôstojníkov začínala myslieť, že nápady Ostěchbjura sú len drahé a zbytočné hračky. Od tohto bodu chýbal už len krôčik k obvineniu z protištátnej činnosti. V paranoidnej atmosfére Stalinovej vlády bol výsledok zrejmý. V roku 1936 bolo Ostěchbjuro obvinené z protisovietskej aktivity. 8. septembra 1937 bol Bekauri zatknutý a uväznený. Jeho návšteva v Berlíne v roku 1932 poslúžila ako zámienka na obvinenie zo špionáže. 8. februára 1938 bol odsúdený na smrť a v ten deň ho aj popravili. Ostěchbjuro bolo najprv premenované na Ostěchupravlenije („Zvláštna technická správa“) a potom definitívne zrušené a rozdelené na tri nezávislé ústavy: NII-20, NII-22 a NII-36, n ktorých prvý sa mal zaoberať pozemnou technikou, druhý letectvom a tretí námornou technikou.

Paradoxne, v období, keď muselo Ostěchbjuro čeliť stalinistickým represáliám, začal záujem Červenej armády o Teletanky opäť narastať. Bolo jasné, že Európu čoskoro zasiahne ďalší vojenský konflikt ZSSR, spolu s ostatnými mocnosťami, mohutne zbrojil. Vznikali diaľkovo ovládané varianty plávajúcich tankov T-37, T-38 a T-40, stredných tankov T-28, T-29 a T-46, ťažkého tanku s piatimi vežami T-35, rýchlych tankov série BT či obrnených ťahačov T-20 Komsomolec. Teletank TT-38 a Teletraktor TT-20 niesli prístroj KS-61T, ktorý dokázal vypúšťať horľaviny, bojové plyny, alebo dym a doplnkovú výzbroj tvoril guľomet kalibru 7,62. Ovládacia súprava týchto strojov mala 16 pokynov a dosah 2000 m. Testy na týchto typoch však neboli príliš úspešné a ich ďalší vývoj neprebiehal.

Najvýkonnejším Teletankom, aký bol kedy vyrobený, je nepochybne diaľkovo ovládaná verzia tanku BT-7. Vývoj Telemechanickej skupiny A-7 bežal od roku 1938. TT BT-7 mal chemický prístroj KS-60 so zásobou 400 l horľavín, alebo iných chemikálii. Jeho plameňomet mal dosah 50 m, ako uvoľňovač plynu mohol pokryť 7200 m² a ako vytvárač dymovej clony mohol zahmliť oblasť s šírkou 300-400 m. Doplnkovou zbraňou bol guľomet Silina kalibru 7,62 mm. Ovládací systém so 17 povelmi pracoval až na vzdialenosť 4000 m. Skúšky v rokoch 1939-1940 ukázali, že TT BT-7 prekonáva všetky staršie typy Teletankov a vďaka výnimočnej pohyblivosti sa optimálne hodí pre predpokladanú manévrovaciu vojnu.

Prvou príležitosťou na bojové nasadenie Teletankov bola tzv. Zimná vojna Finska a ZSSR, ktorá vypukla 30. novembra 1939 a trvala do 13. marca 1940. Zdanlivo slabé Fínsko dokázalo dlho odolávať agresorovi a klásť Červenej armáde nečakane tvrdý odpor. Tú utrpela ťažké straty pri pokusoch prekonať tzv. Mannerheimovu líniu. Na Karolskú šiju, kde sa odohrávali najťažšie boje, bol prevelený 217. prápor a 7. čata Teletankov. Informácie o ich pôsobení od decembra 1939 do januára 1940 sú rozporuplné, podľa niektorých zdrojov boli iba testované v okolí bojov, zatiaľ čo iné pramene hovoria aspoň o jednom prípade, keď sa TT-26 neúspešne pokúsili zničiť fínsky bunker s pomocou plameňometov. Útvary Teletankov každopádne zaznamenali straty, najmä kvôli počasiu, poruchám a zlému terénu.

Vtedy však už vznikali nové Teletanky na báze T-26. Vytvorili ich inžinieri leningradského závodu č. 185, ktoré viedol A.F. Kvarcov. Ako základ použili bežný T-26, ale odstránili vežu a namiesto nej doplnili pancierové dosky hrubé 50 mm. Na miesto veže prišiel v prípade TU-26 otvorený priestor pre riadiaci pult a obsluhu a pri TT-26 tam bola nainštalovaná nálož tritolu. K ovládaniu bol použitý nový systém TOZ-VIII vyvinutý NII-20. Teletank mal zhodiť nálož v okolí nepriateľského bunkra a potom odisť do bezpečia. Šesť dvojíc týchto tankov vytvorilo takzvanú bojovú skupinu Podryvnik, ktorá bola 28. februára 1940 nasadená proti fínskym opevneniam v priestore Summa. Podarilo sa zničiť dva objekty, ale väčšina Teletankov bola zničená nepriateľskou paľbou alebo zapadla v ťažkom teréne. Riadenie bolo totiž nepresné a prekážka, ktorú by tank so skúseným vodičom hravo prekonal často znamenala fatálnu pascu. Ostatné tanky T-26 už nevyhovovali a pozornosť sa naďalej sústredila na diaľkovo ovládané verzie tankov BT.

Obratné, ale slabo pancierované tanky série BT boli výslovne útočnými zbraňami, ktoré v podstate odrážali doktrínu celej Červenej armády. Tá sa dosť pravdepodobne chystala začať prekvapivý úder proti Nemecku a Európe, ale na obranné boje sa absolútne nehodili. Nemecký útok preto pre ne znamenal katastrofu. Sovietske velenie zúfalo vrhalo proti nemeckej invázii všetko, čo mohlo a tak sa v priestore Luck-Rovno zapojili do bojov aj TT-26. Pre Nemcov však predstavovali ľahkú korisť a celá jednotka bola zničená. Rovnako dopadol aj pokus použiť Teletanky v máji 1942 pri Charkove. Z mnohých exemplárov bolo vymontované riadiace zariadenie a tank bojoval normálne s osádkou. Určitý počet Teletankov sa presunul do Kubáne na juhu Ruska, kde prebiehal vývoj diaľkovo ovládanej verzie tanku T-34/85. Existuje aj neoverený údaj, že pri bojoch o Sevastopoľ vo februári 1942 bola proti Nemcom nasadená šestica tančíkov T-27, ktoré boli ovládané po kábli a niesli nálože tritolu. Dvom sa malo podariť explodovať pri nemeckých pozíciách.

Zrejme jediným dodnes dochovaným Teletankom zostáva TT-26, ktorý je vystavený v tankovom múzeu Kubinka.

Celkové hodnotenie Teletankov nie je jednoduché. V 30. rokoch 20. storočia sa jednalo o revolučnú zbraň, ktorá nemala obdobu. Až za druhej svetovej vojny sa objavili podobné stroje, napríklad nemecký Goliáš. Bojové použitie tankov proti Fínsku však neboli nijak oslnivé, čo spôsobil aj fakt, že T-26 už v tej dobe zastarával. Nasadenie pri obrane proti Nemecku totálne zlyhalo už len z logiky veci, keďže Teletanky boli vyvinuté na útočné operácie. Otázkou alternatívnej histórie zostáva, ako by sa prípadné TT BT-7 uplatnili pri prípadnom sovietskom vpáde do Európy. Problémy diaľkového riadiaceho systému však ukazujú, že vtedajšia rádiová technika jednoducho nestačila nárokom a víziám konštruktérov. Vlastne aj to paradoxne dokazuje, že Teletanky boli futuristickou koncepciou, ktorá výrazne predbehla svoju dobu.

Galériu k Teletanku nájdete tu.