Z vojenského hľadiska bol význam železnice v období druhej svetovej vojny veľmi veľký, pretože cestná sieť v taj dobe nebola schopná pojať ohromné množstvo prepravovaného materiálu, techniky a vojsk. Ani letectvo nebolo v tej dobe ešte schopné prepravovať ťažké náklady. Železnica tak bola hlavnou tepnou prepravy a v prípade vojny sa na ňu pozeralo z dvoch hľadísk. Z pohľadu ofenzívnych síl sa musela trať zachovať v čo najlepšom stave, aby mohla okamžite slúžiť na zásobovanie vojsk v prednej línii. Z opačného pohľadu síl, teda obrancov, musela byť železnica čo najefektívnejšie zničená, aby postupujúce vojská boli čo najdlhšie zdržané opravou trate, alebo hľadaním alternatívnych trás.

Práve na druhý účel bol určený Schienenwolf ("Železničný vlk"), ktorý slúžil na rýchlu a efektívnu likvidáciu koľají alebo železničných zvrškov. Princíp bol v podstate jednoduchý- za lokomotívu bol pripojený špeciálny vagón, ktorý mal na sebe, alebo za sebou umiestnené zariadenie, ktoré buď vytrhávalo koľajnice zo zeme, alebo vyorávalo a drvilo aj samotné podvaly.

Takéto zariadenia slúžili u mnohých armád. Pred obsadením Sudiet boli do akcie pripravené tzv. „železničné pluhy“, ktoré v ľahšej tvorbe spočívalo v technickej úprave dvoch vedľa seba zvarených koľajníc, ktorých konce boli vychýlené do strán od seba a skrútené. Toto zariadenie dostalo označenie „Železničný pluh Y“ a uchytilo sa do voľného čapu na konci vagónu, pri čom „rozvetvené“ konce sa vsunuli do medzery medzi koľajnicu a podložie. Vlastnou jazdou súpravy (väčšinou tvorenou iba lokomotívou a vozňom, na ktorom bol pluh umiestnený, sa koľajnice odtrhávali od podvalov, krútili sa a odpadávali mimo násyp. Následná oprava bola potom náročná a časovo zdĺhavá.

Pre úplné zničenie železnice bola určená ťažšia verzia, čo bol vlastne mohutný hák umiestnený na špeciálnom voze, ktorý mal mechanický systém prítlaku a korekcie „hĺbky orania“. Pluh bol spustený pod úroveň podvalov v akejsi „štartovacej jame“ a ďalej bol opäť len ťahaný lokomotívou, čím lámal podvaly, ničil upevňovadlá a krivil koľajnice. Podľa predpisov museli byť Schnienenwolfom zničené aspoň 2 km trate.

Spúšťanie háku do jamy prebiehalo mechanicky, klasickými mechanickými hevermi a hák následne svojou hmotnosťou trhal podvaly v danej hĺbke. Ďalej sa na vozni nachádzali jednoduché zariadenia, ktoré fixovali hĺbku spusteného háku. Fungovali na princípe veľkej skrutkovice (závitu) s doťahovacím alebo povoľovacím elementom (matka s navarenou obručou). Rám skrutkovice bol pevne umiestnený na ráme vagóna. Na druhom konci plošiny bol v čape uložený vlastný hák. Otáčaním skrutkovice bol hák buď spúšťaný, alebo zdvíhaný.

Nemecká armáda používala pri ústupe takmer výlučne druhú metódu, teda úplnú devastáciu železničného telesa. Nemci používali celú plejádu týchto zariadení získaných z okupovaných zemí, ale aj rôznych poľných úprav. Koncom vojny vyrábali tieto zariadenia aj Deutsche Reichsbahn, DR („Ríšske dráhy“).