Počas invázie do Francúzska v roku 1940 použili Nemci novú metódu ničenia bunkrov- upravené tanky Panzer I Ausf. B umiestnili do blízkosti bunkrov nálože, ktoré vybuchli. Velenie tento postup zaujal a tak zadalo v októbri 1941 automobilke Brogward úlohu vyvinúť demoličné vozidlo určené na ničenie nepriateľských pozícií. Firma vytvorila dve vozidlá- Schwere Ladungsträger B-IV a Leichter Ladungsträger Goliath.

Schwere Ladungsträger B-IV („Ťažký nosič nálože B-IV“) vznikol na platforme transportéra munície VK302. Vozidlo malo označenie SdKfz. 301 a v prednej časti nieslo 500 kg vážiacu nálož TNT. Bolo určené na ničenie ťažko opevnených postavení nepriateľa. K miestu bojov sa presúval riadený vodičom. Keď sa priblížil k cieľovej oblasti, alebo hrozilo zranenie posádky streľbou, vodič vystúpil a stroj bol ďalej ovládaný diaľkovo z navádzacieho vozidla (upravené verzie tankov Panzer III, Panzer VI a samohybných diel StuG III). Vozidlo bolo dlhé 3,65 metra, široké 1,8 metra a vysoké 1,19 m. Okrem nálože nenieslo vozidlo žiadnu výzbroj. Pohon zabezpečoval rovnaký motor, ako pri VK302, ktorý mu umožňoval dosiahnuť najvyššiu rýchlosť 38 km/h. posádku tvoril jeden vodič.

Po priblížení k cieľu vozidlo na mieste uvoľnilo oceľovú skriňu s náložou a vzdialilo sa. Nálož bola odpaľovaná na diaľku s pomocou ultra krátkych vĺn (UKV), ale k odpáleniu mohlo dôjsť aj s pomocou skrytého detonátora v prípade, že sa nepriateľ pokúsil na ukoristenom stroji otvoriť kryt nálože.

Okrem ničenia nepriateľských opevnení a ohnísk odporu mohol stroj ešte slúžiť na plošné odmínovanie, keď pri detonácii 500 kg trhaviny boli zneškodnené míny v okruhu 40 metrov.

Prvých 12 kusov B-IVa bolo dokončených v apríli 1942 a plánovala sa sériová výroba. Táto verzia mala pancierované iba čelo stroja a vodiča chránilo iba plexisklo. Táto verzia vážila 3,6 tony. Od mája 1942 do júna 1943 bolo vyrobených 613 týchto vozidiel.

Druhá sériová podoba, B-IVb, bola takmer identická s predošlým variantom, ale stroj mal zlepšenú pancierovú ochranu- stroj mal pancierované boky aj zadok a vodiča obklopovali oceľové pláty hrubé 8 mm. Vďaka tomu vzrástla hmotnosť o 400 kg. Do novembra 1943 bolo vyrobených 260 kusov.

B-IVc bola vyrábaná od decembra 1943 do septembra 1944 a za ten čas Nemci vyrobili 305 kusov. Stroj mal lepšie pancierovanie, výkonnejší motor a nové pásy, čím hmotnosť vzrástla na 4,85 tony.

Prvé bojové nasadenie prebehlo v júni 1942 pri bojoch o Sevastopol. Vyrobené stroje boli zaradené do 1. a 2. Kompanie/Panzer Abteilung 300. Ďalšími jednotkami, ktoré boli vytvorené boli Panzer Kompanie 312, 313 a 314, ktoré zasiahli do bojov v operácii Zitadelle.

Galériu k Borgward B-IV nájdete tu.

Leichter Ladungsträger Goliath („Ľahký nosič nálože Goliáš“) je často označovaný ako najmenší tank na svete, hoci sa v skutočnosti jednalo diaľkovo ovládaný nosič nálože, ktorý sa pohyboval na pásoch. Tank bol vysoký iba 67 centimetrov a niesol 75-100 kg nálože. Ovládaný bol po kábli, s pomocou joysticku. Vznikli dve verzia, ktoré sa ale líšili oba v pohone- skoršia bola poháňaná elektromotorom, neskôr sa prešlo na spaľovací motor.

Koncom roku 1940 získal Wehrmacht informácie o miniatúrnom diaľkovo ovládanom vozidle, ktoré navrhol francúzsky konštruktér Adolphe Kégresse a nariadil nemeckej automobilke Borgward vyvinúť podobné vozidlo, ktoré by nieslo 50 kg výbušnín. Výsledkom bolo malé vozidlo s označením SdKfz. 302.

Tento stroj bol používaný od začiatku jari 1942 na všetkých frontoch, kde Wehrmacht bojoval. Najviac kusov bolo nasadených počas Varšavského povstania v roku 1944, niekoľko kusov bolo použitých počas vylodenia v Normandii. Postupne sa začínali objavovať jeho slabiny- Goliáš bol pomalý (najvyššia rýchlosť približne 10 km/h), riadiaci systém bol nespoľahlivý, ovládanie bolo náročné a často došlo k prerušeniu ovládacieho drôtu, takže zbraň zostala nefunkčná. Často dochádzalo aj k predčasnej detonácii. Ďalšími nevýhodami boli zložitosť a vysoká cena. Na druhej strane, ak sa úspešne dostal k svojmu cieľu, ničivý účinok bol veľmi veľký. Špecializované jednotky ho používali na ničenie guľometných hniezd, skupín pechoty, tankov a diel.

Do konca vojny bolo vyrobených 7564 kusov. Preživšie kusy sú vystavené v Canadian War Museum v Ottawe, United States Army Ordnance Museum v Aberdeene, Bovington Tank Museum v Dorsete, Deutsches Panzermuseum, Katedrále sv. Jána vo Varšave a okrem iného aj v Múzeu dopravy v Bratislave.

Hoci sú bojové úspechy tanku Goliáš rozpačité, nepochybne znamenal pokrok v oblasti diaľkovo riadených vozidiel.

Galériu k diaľkovo ovládanému tanku Goliáš nájdete tu.

Mittlerer Ladungsträger Springer („Stredný nosič nálože Skokan“) bolo podobne ako Borgward B-IV demoličné vozidlo (označenie SdKfz. 304), ktoré malo k nepriateľským pozíciám dopraviť nálož vážiacu 330 kg. Na väčšie vzdialenosti sa presúval s vodičom, ale k cieľu ho až do vzdialenosti 2000 m navádzali s pomocou rádiových vĺn.

Firma NSU ho navrhla v roku 1943. Stroj používal súčiastky z polopásového motocykla Kettenkrad. Na dĺžku meral stroj 3,15 metra, bol široký 1,43 m a vysoký 1,45 m. Hmotnosť činila 2,4 tony. Pohon zabezpečoval motor Opel, taktiež používaný pri Kettenkrad.

K 15. septembru 1943 malo byť vyrobených 16 skúšobných vozidiel Springer. Po racionalizácii zbrojnej výroby bolo rozhodnuté, že tento typ nahradí vo výrobe od 1.októbra 1944 Borgward B-IVc. Výroba Borgwardov bola zredukovaná a pomaly nabiehala výroba Springerov. Do konca vojny bolo vyrobených len 50 kusov tejto zbrane. Neexistujú spoľahlivé záznamy o tom, či bol zaradený do niektorej jednotky a bol bojovo použitý. Je však možné, že bolo niekoľko kusov dodaných do Panzer Abteilung  301, 302, či 303.