Séria Enwicklungs

V roku 1942 bolo zrejmé, že výrobu tankových zbraní narušuje stále sa zvyšujúci počet rôznych typov. S náhradnými dielmi to bolo ešte horšie a mnohé stroje museli byť zanechané na bojisku, pretože kvôli nedostatku súčiastok prestali fungovať. Navyše, vyrábané typy tankov boli veľmi drahé, zložité a na jednu hmotnostnú kategóriu pripadalo mnoho rôznych obrnencov, čo znižovalo počet vyrobených kusov. Bola nutná štandardizácia výroby.

V máji toho roku sa pri testovaní nových zbraní začal touto otázkou zaoberať vedúci Waffenprüfamt 6 (WaPrüAmt 6, „Skúšobný ústav zbraní č. 6“) generál Heinrich Ernst Kniekamp. Jeho návrh na racionalizáciu výroby s názvom Entwicklungs (E, „Vývojový typ“) bol v apríli 1943 prijatý Zbrojným úradom pozemného vojska (Heereswaffenamt, ďalej HWA), pretože už bolo jasné, že vojna potrvá dlho a bude nutné šetriť zdroje aj mužov. Jeho cieľom bolo nahradiť všetky existujúce typy tankov šiestimi kategóriami strojov, pričom všetky mali obsahovať štandardné diely tak, aby sa zjednodušil a skrátil výrobný proces a údržba. Navyše sa mali dodržiavať niektoré základné princípy:

-mala byť daná prednosť použitiu vonkajších šroubovacích závesov pred zložitejším odpružením s pomocou torzných tyčí

-pružné kovové pásové kolesá s gumovou obrubou mali byť nahradené konvenčnými pogumovanými kolesami

-tam, kde to bolo možné mali byť valivé ložiská nahradené klznými

-hlavná výzbroj mala byť stabilizovaná, aby bola umožnená paľba za pohybu a zmiernené zaťaženie čapov pri pohybe terénom

-vo vnútri každého stroja malo byť čo najviac miesta pre muníciu

-všetky stroje mali mať motor vpredu a hnacie kolesá vzadu

HWA nariadil mnohým spoločnostiam v krajine pracovať na návrhoch obrnencov pre každú hmotnostnú kategóriu. Tie sa mali dostať do výroby v roku 1945. Na rysovacích doskách vzniklo 6 návrhov, každý mal nahradiť určitú hmotnostnú kategóriu tankov, od ľahkých až po superťažké a k nim samozrejme špecializované verzie:

E-5

Ľahký prieskumný tank s hmotnosťou do 10 ton. Ďalšie varianty by slúžili aj ako ľahký pechotný transportér, plameňometný tank a stíhač tankov. Vývoj prebiehal vo firmách Bussing, Daimler, Steyr a Weserhutte.

E-10

Tento stredný tank a jeho varianty spadajúci do hmotnostnej kategórie 25 až 50 ton mal nahradiť PzKpfw III a PzKpfw IV ako aj všetky ostatné stroje, ktoré boli postavené na ich podvozku (mobilné protilietadlové delá, stíhače tankov,...). Stíhacia verzia E-25 bola opäť podobná Hetzeru. Hlavnou výzbrojou mal byť kanón PaK 39 L/48 alebo L/70 a protilietadlové delo kalibru 20 mm namontované vo veži na streche. Stroj by bol zrejme poháňaný motorom Maybach HL230P30 Na jeho vývoji sa podieľali firmy Porsche, Argus, Alkett a Adler.

E-50 Standardpanzer

Stredný tank E-50 sa mal spolu s ťažkým E-75 stať kostrou nemeckých obrnených síl. Mal nahradiť PzKpfW V Panther a PzKpfW VI Tiger. E-50 vychádzal z návrhu Panther Ausf. F a Panther II. Bol by vybavený tzv. Schmallturm, ktorú vyvinula nemecká firma Daimler Benz česká Škodovka. Tá poskytovala veľmi dobrú pancierovú ochranu, pri tom bola lacnejšia a čas jej výroby bol kratší asi o štvrtinu. Podvozok by bol dlhší, než pri tanku Panther, v podstate skoro totožný s tankom Tiger II. Hlavnú výzbroj by podľa všetkého tvorilo delo KwK L/70 kalibru 75 mm. Okrem toho mal byť použitý poloautomatický systém nabíjania. Vznikol tak skutočne masívny stroj s mohutnou palebnou silou a hmotnosťou 50 až 75 ton. Jeho pohon by zabezpečoval motor Maybach HL234. E-50 vyvíjali spoločnosti Argus, Adler a Auto Union.

Tento superťažký tank bol „vrchol“ série Entwicklungs. Toto z celej série najviac nepotrebné 140 tonové hovädo bol nakoniec jediný stroj z celej série, ktorý sa, vďaka Hitlerovej megalománii, dostal do výroby.

Vývoj sa začal už v roku 1943 vo firme Adler, pod vedením doktora Jenscheho. Stavba prototypu sa začala ešte koncom toho roku, ale v roku 1944 sa práce výrazne spomalili kvôli znižovaniu priority projektu zo strany HWA a zrejme aj preto, lebo Hitler si našiel čosi „lepšie“- 180 tonový tank Maus. Prototyp tak nebol do konca vojny dokončený a v apríli roku 1945 bol ukoristený britskými vojakmi. Potom bol prevezený do Anglicka na bližšie preskúmanie, kde ho podľa všetkého zošrotovali.

Z technického hľadiska bol E-100 pozoruhodný superťažký tank, v porovnaní s Mausom bol veľmi pohyblivý- s výkonnejším motorom Maybach HL234 by dosiahol na ceste najvyššiu rýchlosť až 40 km/h, ale keďže motorov tohto typu bol nedostatok, prototyp mal slabší motor Maybach HL230 P30 (používaný aj v tankoch Tiger II), s ktorým by dosiahol iba 25 km/h, čo je však stále dosť oproti úbohým 13 km/h, ktoré bol schopný zo seba vydať Maus. Aj spotreba bola pomerne slušná- 1000 litrov na 100 kilometrov, čo je v porovnaní s tankom Tiger II (750 litrov na 100 kilometrov pri hmotnosti 69 ton) a Maus (1400 l na100 km pri váhe 183 t) celkom slušné. Či už by sa použil prvý alebo druhý motor, ako najlepšia prevodovka sa ukázala byť Maybach Olvar 40 12 16 B, používaná aj pri tankoch Tiger II.

Aby sa urýchlil vývoj, niektoré konštrukčné riešenia boli prevzaté z tankov Panther a Tiger II. Prototyp mal byť vyzbrojený kanónom KwK 44 L/38 kalibru 150mm a koaxiálnym kanónom KwK 44 L/36.5 kalibru 75 mm, ako aj guľometom MG 34 kalibru 7,92 mm. Aby sa však šetril čas, zvažovalo sa na prototyp umiestniť vežu z tanku Maus, čiže by niesol výzbroj totožnú s Mausom (kanón KwK 44 L/55 kalibru 128 mm a koaxiálny kanón KwK 44 L/36.5 kalibru 75 mm, ako aj guľomet MG 34 kalibru 7,92 mm). Pri sériovej výrobe sa však mala použiť úplne iná výzbroj: hlavnou zbraňou by boli KwK 44 L/71 kalibru 170 mm a koaxiálny kanón KwK 44 L/36.5, k tomu jeden alebo dva guľomety MG 34/42 kalibru 7,92 mm. Posádka mal k dispozícii okrem vlastnej výzbroje aj skvelú pušku StG 44 (Sturmgewehr 44).

Kolos mal na oboch stranách podvozku osem zdvojených pojazdových kolies, umiestnených v dvojakom radení. Rovnako, ako pri všetkých modernejších tankoch tej doby neboli použité kladky, ale vrchná časť pásov dosadala priamo na pojazdové kolesá. Pojazdové pásy mali šírku jedného metra a podobne, ako pri tanku Maus, pri prevážaní vlakom musel byť vďaka svojím rozmerom a hmotnosti E-100 naložený na špeciálny vozeň.

V zadnej časti veže sa nachádzala sústava vetrákov a satia k motoru krytá nastaviteľnými pancierovými žalúziami, ako aj dvojmetrová anténa rádiostanice FuG 5. veža sa otáčala hydraulicky, od pôvodného elektromotora sa upustilo. Na zadnom čele korby boli nainštalované dva výfuky s ústiami zahnutými smerom za vozidlo, chránené plechovými krytmi. Posádku tvorilo 6 mužov.

Pancierovanie tanku E-100 bolo úctyhodné a až na slabšie boky rovnaké ako pri tanku Maus. Predná strana trupu mala 200 mm, boky po 120 mm, zadná stena 150 mm, dno a strop 40 mm. Čelný pancier veže bol silný 240 mm, na bokoch aj vzadu 200 mm a strop mal opäť 40 mm.

V dobe, keď stroj padol do rúk spojencov bola kompletne dokončená korba spolu s pohonnou jednotkou a vnútorným vybavením. Pásy ako aj maketa veže boli nájdené v továrni pripravené k montáži, ku ktorej však nikdy nedošlo. E-100 by bol rozhodne bojaschopnejší a použiteľnejší stroj, než jeho konkurent Maus.

Celkovo zhodnotiť sériu Entwicklungs je ťažké. Stroje v nej boli určite vyspelejšie, než ich predchodcovia, revolučné riešenie usporiadania motora a ďalšie použité princípy boli rozhodným prínosom. Na druhej strane, tieto tanky neboli žiadnym obrovským skokom vpred a tanky, ktoré vyrábali spojenci a sovieti v rokoch 1946 a 1947 by ich nepochybne prekonali. Ak by sme aj ignorovali katastrofálny stav nemeckého priemyslu a pripustíme sériovú výrobu, pravdepodobne by sa nejednalo o nič iné než len o predĺženie agónie prehrávajúcej Tretej ríše.

Galériu k sérii návrhov Entwicklungs nájdete tu.