Medzi tajné zbrane Tretej ríše sú najčastejšie zaraďované prúdové lietadlá, rakety či superdelá. Podstatne menšia pozornosť sa venuje technológiám, ktoré už síce nie sú tak atraktívne, ale aj napriek tomu mali na dejiny vojenských technológií veľký vplyv. Medzi ne môžeme zaradiť infračervené prístroje nočného videnia, pretože v tomto obore Nemecko výrazne predstihlo ostatné krajiny a z výsledkov práce nemeckých vedcov neskôr ťažili všetky víťazné mocnosti.

Korene nemeckého vojenského využitia infračervených lúčov siahajú až do roku 1933. Dr. Edgar Kutzcher pôsobiaci na Berlínskej univerzite zistil, že sulfid olovnatý vykazuje fotovodivosť, teda zmenu elektrického odporu pri ožiarení určitými vlnovými dĺžkami svetla. Táto zmena odporu bola najvýraznejšia práve pri infračervených lúčoch. O tri toky neskôr začala firma AEG pracovať na prvom zariadení pre nočné videnie, ktoré využívalo Kutzcherov objav a za ďalšie tri roky bol otestovaný prototyp. V priebehu druhej svetovej vojny potom vzniklo infračervených zariadení pre pozemné sily, letectvo aj námorníctvo, ktoré sa označovali ako Unterrot-Nachtsichtgeräten („Infračervené prístroje nočného videnia“). Vyrábali ich spoločnosti AEG a Leitz.

Nemecké infračervené zariadenia možno roztriediť na pasívne a pasívno-aktívne. Prvá kategória sa označovala ako Beobachtungsgerät, BG („Pozorovací prístroj“) a bola založená na pasívnom prijímaní infračerveného žiarenia cieľa. Vtedajšia úroveň technológie však neumožňovala vyrobiť adekvátne chladiace prístroje, takže citlivosť nebola príliš vysoká. Pasívne prístroje sa používali predovšetkým na nočných stíhacích lietadlách Messerschmitt Bf 110 a Dornier Do 217, ktoré tak mohli vyhľadávať spojenecké bombardéry na základe tepla vyžarovaného ich motormi. Okrem týchto existovali aj delostrelecké a pechotné pasívne pozorovacie prístroje.

Viac rozšírené však boli pasívno-aktívne systémy, do ktorých spadali série Fahrgerät, FG („Vodičský prístroj“) a Zielgerät, ZG („Zameriavací prístroj“). Aktívnu časť tvoril Unterrot Scheinwerfer („Infračervený reflektor“), čo bol buď klasický svetlomer vybavený infračervenými filtrami, alebo špeciálne skonštruovaný žiarič. Vojaci tieto ľudským okom neviditeľné lúče prezývali Schwarze Licht („Čierne svetlo“). Infračervené lúče sa potom odrážali od cieľa a jeho okolia a boli zachytené pasívnou časťou prístroja, Bildwandler („Obrazový menič“). Jeho základom bola doštička zo sulfidu olovnatého zapojená do elektrického obvodu. Na základe dopadu lúčov sa menil odpor rôznych častí doštičky, čo ovplyvňovalo prechod elektriny obvodom. Výsledkom bola sekvencia elektrických signálov, ktoré určovali pozíciu ožiarených častí doštičky. Signály boli potom zosilnené zosilňovačom a prevedené do koncovej časti prístroja, ktorou bola malá televízna obrazovka. Zosilnené signály vychyľovali prúd elektrónov v katódovej trubici obrazovky a vytvárali na nej čiernobiely obraz odpovedajúci tomu, čo „videla“ doštička. Infračervené lúče sa tak menili na obraz viditeľný pre voľné oko.

Prvým infračerveným prístrojom skonštruovaným v roku 1939 bol ZG 1221 určený pre protitankový kanón PaK 35/36 L/45 kalibru 37 mm. V roku 1942 bol taktiež aplikovaný na protitankový kanón PaK 40 L/46 kalibru 75 mm a objavil sa aj na protitankovom kanóne kalibru 76,2 mm samohybného dela Marder II. Masovo sa vyrábali predovšetkým prístroje FG 1223 určené pre vodičov, ale aj veliteľov a strelcov vojenských vozidiel. FG 1223 mal ohniskovú vzdialenosť 90 mm, zorný ohol 30 stupňov a dosah približne 400 metrov. Spravidla sa spájal s infračerveným svetlometom s priemerom 200 mm a výkonom 200 wattov. V zime sa tieto prístroje používali ako čisto pasívne, pretože nízke teploty vzduchu umožňovali dostatočný kontrast medzi okolím a cieľom. Uvádza sa, že pri zimných nočných teplotách bolo možné zistiť nepriateľský tank na vzdialenosť až 8000 metrov!

Na základe úspešného FG 1223 bol skonštruovaný FG 1250 Sperber („Krahulec“) určený predovšetkým pre tanky PzKpfw V Panther. Prvé testy tohto zariadenia sa začali v roku 1943 a prvé upravené tanky sa na bojisku objavili v lete 1944. na pozorovacej kupole veliteľa na hornej časti veže bol inštalovaný stojan s infračerveným svetlometom a meničom obrazu. Dosah kompletu FG 1250 sa pohyboval medzi 400 až 600 m a obdržalo ho asi 50 tankov Panther. Na niektorých z nich sa objavila hneď trojica týchto zariadení, pretože okrem veliteľa ich mali k dispozícii aj vodič a strelec. FG 1250 sa uplatnil aj na protilietadlových prostriedkoch SdKfz 251/21 Falke, čo boli polopásové obrnené transportéry s troma guľometmi MG 151/15 kalibru 15 mm. V menšom počte sa skúšali aj na ďalšej nemeckej technike, napríklad tankoch PzKpfw IV a PzKpfw VI Tiger, alebo stíhačoch tankov Hornisse, Hertzer a Jagdpanther. Na podporu vozidiel vybavených FG 1250 bolo dokonca vyvinuté špeciálne „ožarovacie“ vozidlo. Jednalo sa o upravený polopás SdKfz 251/20 Uhu („Výr“), ktorý niesol na korbe systém FG 1251 tvorený obrovským infračervený svetlomet s priemerom 600 mm a výkonom 600 W a meničom obrazu s ohniskovou vzdialenosťou 400 mm. Tieto vozidlá sa pohybovali pod ochranou tankov Panther a polopásov Falke a ožarovali pre ne ciele na bojisku. Vodiči sprievodných vozidiel mali zariadnia FG 1253, ktoré kombinovali malé rozmery FG 1223 a výkon FG 1250.

Avšak najväčší infračervený prístroj mala pobrežná obrana. Komplet Mösel mal infračervený svetlomet s priemerom 1500 mm a výkon 16 000 W, takže jeho menič obrazu ponúkal kvalitný obraz až do vzdialenosti 7000 m.

Okrem prístrojov pre nočné videnie sa v Nemecku skúšali aj infračervené komunikačné zariadenia, čo mala byť odpoveď na nepriateľské odpočúvanie rádiového spojenia. Na podvozok kolesového vozidla SdKfz 234/2 Puma bol nainštalovaný infračervený svetlomet s výkonom 200 W a odrazové zrkadlo s priemerom 300 mm. Tieto vozidlá mohli predávať šifrované správy na vzdialenosť až 10 km. Prototyp bol vyskúšaný v boji, dokonca bola postavená aj modifikácia so svetlometom s výkonom 2000 W, ale to už vojna končila.

Vrcholom nemeckej infračervenej technológie však bol nepochybne zameriavač ZG 1229 Vampir („Upír“) pre útočnú pušku Sturmgewehr StG 44. Jednalo sa o prvé zariadenie tohto typu na svete. Na zbrani StG 44 bol nainštalovaný menič obrazu s ohniskovou vzdialenosťou 75 mm a zorným uhlom približne 2°. k nemu bol pripojená infračervená lampa s priemerom 125 mm a výkonom 25 wattov. Tieto dve časti dohromady vážili približne 2,25 kg. Vojak s prístrojom Vampir musel taktiež niesť dva zdroje energie, a to 30 voltovú batériu pre svetlomet v drevenej schránke a menšiu pre menič obrazu v puzdre pôvodne určenom na plynovú masku. Obe telesá s celkovou hmotnosťou približne 13,5 kg boli pripojené k rámu Tragstelle 39, ktorý niesol vojak na chrbte ako batoh.

Komplety Vampir pre pušky StG 44 sa montovali v továrni C.G. Haenel v Suhle a po prvý raz sa v boji objavili vo februári 1944, ale niektoré zdroje uvádzajú, že sa tak stalo už začiatkom roku 1944. účinný dosah meniča obrazu bol 100 metrov, v chladnom vzduchu aj viac, ale vysoká hmotnosť prístroja komplikovala mierenie puškou, takže väčší dosah aj tak nebolo možné naplno využiť. Uvádza sa taktiež, že ZG 1229 boli pokusne namontované aj na ostreľovačské pušky Walther G43 a guľomety MG 43 a MG 34. Vojaci nesúci zariadenia Vampir dostali prezývku Nachtjäger („Nočný lovec“).

Už počas vojny sa objavili fámy o nemeckých vojakoch schopných nejakým záhadným spôsobom triafať presne aj v noci, ale týmto správam sa spočiatku nevenovala veľká pozornosť. O to väčšie prekvapenie spôsobil objav pušiek s ZG 1229, pretože tento systém jasne prekonával všetko, čo spojenci dovtedy vyvinuli. Sovieti aj Američania potom systém vlastne len okopírovali a mierne vylepšili.