Rakety a zbrane s nimi spojené vyvinulo Nemecko už v tridsiatych rokoch 20. storočia ako alternatívu k Versaillskou zmluvou zakázanému delostrelectvu. Prvý raketomet, podobný tým, aké poznáme dnes, vzišiel z nápadov Waltera Dornbergera. Z medzivojnového obdobia sa traduje slovo Nebelwerfer („Vrhač dymových striel“) ako krycí názov pre raketomety v Nemecku. Na začiatku boli problémy so stabilizáciou strely počas letu, čo Dornbergerov tím vyriešil tak, že motor strely umiestnil dopredu, pričom plyny vznikajúce horením vychádzali von približne v dvoch tretinách dĺžky rakety cez Venturiho trysky. Tie bolo možné natočiť tak, aby plyny rakete okrem rýchlosti udelili taktiež rotáciu okolo pozdĺžnej osi, ktorá ju počas letu stabilizovala. Takto upravená raketa mala síce kratší dolet, ale ľahšie vypočítateľnú trajektóriu. Bojová hlavica sa nachádzala až za tryskami a spaliny ju obtekali. Takéto usporiadanie spôsobilo, že keď raketa dopadla, špic sa zaryl do zeme, ale nálož ostala nad zemou a explózia tak mala väčší účinok. Pri odpálení a za letu vydávali rakety veľmi zvláštny zvuk, kvôli ktorému prezývali Nemci raketomety Heulende Kuh („Bučiaca krava“), od Spojencov si zasa vyslúžil pomenovanie Moaning minnie („Plačúci mínomet“). Prvý nemecký raketomet, ktorý vyvinul Dornbergerov tím dostal označenie Do-Gerät 38, skratka od Dornberger Gerät 1938 („Dornbergerovo zariadenie, rok výroby 1938“). Bbol určený pre výsadkové jednotky, ale príliš sa nerozšíril a bol to len medzistupeň k skutočným raketometom.

Nebelwefer je séria odpaľovacích zariadení, ktorých pôvodnou úlohou bolo dopraviť na cieľ náboje s dymovými náložami a vytvárať tak dymovú clonu. Používať ich mala pechota pracujúca s chemickými látkami (Nebeltruppen), hoci už od začiatku vývoj sa počítalo aj s odpaľovaním rakiet s výbušnými hlavicami. Prvé dve zbrane, ktoré niesli označenie Nebelwerfer (10 cm Nebelwerfer NbW 35 a NbW 40) ešte neboli raketomety, ale ťažké mínomety a preto pre ná nie sú zaujímavé.

Nebelwefer NbW 41 bol prvým masovo nasadeným raketometom v službách nemeckej pozemnej armády. Skladal sa zo šiestich hlavní kalibru 150 mm spojených do kruhu a namontovaných na lafete protitankového dela PaK 36. Rakety sa odpaľovali jedná po druhej v presne stanovenom, aby tlak vyvíjaný na konštrukciu zbrane nebol privysoký. Jedno odpálenie trvalo približne 10 sekúnd a obsluhe sa odporúčalo, aby sa pri streľbe vzdialila od raketometu na vzdialenosť aspoň 15 metrov. Kadencia dosahovala najviac 3 salvy za minútu. Rakety sa vystreľovali hromadne, batériami o sile 12 a viac raketometov.

NbW 41 mohol odpaľovať dva typy munície- 15 cm Wurfgranate 41 Spreng s dĺžkou 97,9 cm, hmotnosťou 34,7 kg (6,35 hnacie náplne, 2,5 kg výbušná hlavica), rýchlosťou 342 m/s a dostrelom 7055 m, alebo Wurfgranate 41 w Kh Nebel, ktorý bol dlhý 102 cm, vážil 35,9 kg (6,35 kg hnacie náplne3,86 kg bojová hlavica), dosahoval rovnakú rýchlosť, ako výbušný typ, ale mal trocha kratší dostrel (6905 m). Zbraň sa používala prakticky do konca vojny na všetkých bojiskách.

Krátko po zavedení NbW 41 do výzbroje sa vzhľadom na jeho úspech začali práce na zlepšenej verzii. Projektil označený ako 21 cm Wurfgranate 42 Spreng dostal nový tvar podobný klasickému delostreleckému náboju, ale špička bola dutá. Bol dlhý 1,25 m a vážil 112,6 kg (18 kg boli hnacie náplne, 10,17 kg bojová hlavica). Dosahoval rýchlosť 320 m/s a jeho dostrel činil 7850 km.

Hoci mal 21 cm NbW 42 iba 5 hlavní (vyšší počet by spôsoboval nevyváženosť pri preprave a streľbe), projektily boli omnoho účinnejšie. Táto zbraň bola postavená taktiež na podvozku PaK 36, ale bola zjednodušená. Projektily sa opäť odpaľovali elektricky postupne za sebou. 21 cm NbW 42 vstúpil do služby koncom roku 1942 a taktiež sa používal až do konca vojny v podstate na všetkých bojiskách. Rakety z 21 cm NbW 42 (pod názvom 21 cm Bordrakete) používala od roku 1943 aj Luftwaffe pri výzbroji stíhačiek Messerschmitt Bf 109 a Focke-Wulf Fw 190. Rakety sa odpaľovali zo závesníkov namontovaných pod krídlami.

Na svoju dobu sa jednalo o pokrokovo riešené zbrane s malou hmotnosťou, rozmermi a dobrou mobilitou. Obe zbrane sa výborne uplatnili ako delostrelecká podpora proti pechotným a ľahko obrneným cieľom, veď tlaková vlna po výbuchu rakety, ktorá explodovala nad zemou, zabíjala až do vzdialenosti 60 metrov. Najväčšími problémami týchto zbraní bol veľký rozptyl, kvôli ktorému muselo byť vždy odpálené veľké množstvo rakiet a skutočnosť, že pri odpaľovaní vznikalo veľa prachu a dymu. Pozícia raketometnej batérie tak bola ľahko prezradená a mohla sa stať terčom odvetnej delostreleckej paľby.

Nemecké rakety kalibru 150 mm aj 210 mm zapôsobili asi na každého, kto sa s nimi stretol. Predovšetkým Američania považovali ich konštrukciu za omnoho lepšiu, ako pri vlastných raketách a preto niekoľko z nich odviezli do USA, aby ich tam podrobili rozboru. Americkou napodobeninou nemeckého originálu bola raketa kalibru 210 mm s označením T36. Používala sa pri testoch a výskumoch, ale do boja nasadená nebola. Spojeným štátom však pomohla zoznámiť sa s technológiou delostreleckých rakiet.

Aby sa zlepšila mobilita raketometov Nebelwerfer NbW 41, rozhodla sa Nemecká armáda montovať hlavne tejto zbrane aj na polopásové nákladné automobily, konkrétne Opel Maultier („Mulica“). Z podvozku úplne zmizla kabína posádky aj nákladová korba, ktoré nahradila plne pancierovaná nástavba zložená zo zvarených plechov s hrúbkou 10 mm na čele a 8 mm na bokoch a vzadu. Pohon zabezpečoval motor Opel s výkonom 68 koní, ktorý dával stroju najvyššiu rýchlosť 38 km/h. Za motorovou kapotou boli priestory vodiča a veliteľa. Výhľad im zabezpečovali okienka v predných a bočných stenách s uzavierateľnými poklopmi a priezormi. Za kabínou sa nachádzal uzavretý nákladný priestor. Nad ním sa nachádzal 10-hlavňový raketomet kalibru 150 mm na otočnom podstavci. Hlavne boli usporiadané v dvoch radách veľa seba. Vozidlo prevážalo 10 rakiet nabitých v raketniciach a ďalších 10 v nákladovom priestore.

Toto vozidlo sa malo stať nástupcom Panzerwerfer 42 a bolo mu dosť podobné. Na polopásovom ťahači Schwerer Wehrmachtschlepper, vzadu za kabínou, bol namontovaný opäť desaťhlavňový raketomet kalibru 150 mm; hlavne boli usporiadané v dvoch radoch po päť. Vozidlo mohlo navyše slúžiť ako ťahač pre ďalší raketomet Nebelwerfer 41. Prevážalo spolu 26 rakiet, desať nabitých priamo v hlavniach raketometu, 16 v nákladnom priestore pod ním. Do tohto priestoru sa vstupovali dvojkrídlovými dverami v zadnej stene. Na bokoch trupu nad pásmi boli uzavierateľné schránky na náradie a rôzny materiál. Raketomet sa odpaľoval elektricky z kabíny vozidla. Týchto strojov vzniklo len mizivé množstvo a do bojov príliš nezasiahli, ale jednalo sa o jednu z najmodernejších zbraní svojej doby a na bojisku by obstála ešte dlho po svojom vzniku.

Okrem raketometov Nebelwerfer, ktoré boli postavené na lafete protitankového kanóna, vznikli v Nemecku aj tzv. Schweres Wurfgerät 40 a Schweres Wurfgerät 41 („Ťažké odpaľovacie zariadenie 40 a 41“). Jednalo sa o drevené, resp. oceľové rámy, z ktorých boli odpaľované buď 32 cm Wurfkörper M F1 50 Flamm- zápalné rakety kalibru 320 mm dlhé 128,9 cm, vážiace 79 kg (6,6 kg hnacej náplne 39,8 kg, bojová hlavica tvorená 50-timi litrami zápalného oleja (Flammöl)), s dostrelom 2028 m, alebo 28 cm Wurfkörper Spreng- trhavé rakety kalibru 280 mm s dĺžkou 1,19 m, hmotnosťou 82,2 kg (6,6 kg hnacej náplne, 50 kg bojová hlavica) a dostrelom 2138 m. Oba druhy rakiet používali rovnaký motor, boli odpaľované elektrickou iskrou a počas letu sa stabilizovali rotáciou okolo pozdĺžnej osi. Boli to nevzhľadné a rozmerné rakety so zlým aerodynamickým tvarom, ale výkonnou bojovou časťou. Ich problémom bol krátky dostrel a nízka presnosť, čo čiastočne kompenzovala sila bojovej hlavice a skutočnosť, že sa odpaľovali po salvách. Rakety boli dodávané v prenosných bedniach (Packkiste), z ktorých mohli byť rovno aj odpaľované. Najčastejšie sa však boli odpaľované v salvách po štyroch z odpaľovacieho rámu Schweres Wurfgerät 40/41. oba typy rakiet sa uplatnili predovšetkým pri bojoch v zastavaných oblastiach,  pri ničení pevností a operných bodov a pri vytváraní priehradných priehrad. Tieto zariadenia však boli veľmi nepraktické a v teréne sa s nimi ťažko manipulovalo. Do služby vstúpili tieto zbrane už v roku 1940.

Čoskoro sa preto objavila myšlienka pripevniť Schweres Wurfgerät 40 a 41 na vozidlá. Prvou platformou bol polopásový transportér SdKfz 251/1 Ausf. D, ktorý mal na bokoch umiestnených 4 alebo 6 odpaľovacích schránok. Vďaka vysokej mobilite a obrovskej sile rakiet dostal tento stroj prezývku Stuka zu Fuss („Chodiaca Stuka“), oficiálny názov však znel Wurfrahmen 40. Mierilo sa jednoduchým nasmerovaním vozidla na cieľ. Obvykle sa Wurfrahmen 40 používal pri podpore obrnených jednotiek.

Po obsadení Francúzska padlo Nemcom do rúk veľké množstvo obrnenej techniky, ktorú následne zaradili do výzbroje. Mnohé ukoristené stroje boli prestavané napríklad na stíhače tankov, alebo samohybné delá. Ako mobilné platformy pre Schweres Wurfgerät 40 a 41 slúžili aj ľahký tank Hotchkiss H35 a polopásové nákladné vozidlo Chenillette UE.. Prestavba francúzskych strojov prebiehala v druhej polovici roku 1943.

Táto zbraň pozostávala z šiestich odpaľovacích rámov Schweres Wurfgerät 40/4130 cm Wurfkörper 42. namontovaných na kolesovom vozíku. Tri rampy boli určené pre rakety kalibru 280 mm s výbušnou hlavicou a tri pre rakety kalibru 320 mm so zápalnou hlavicou. Do služby vstúpil v roku 1941 a zotrval v nej až do konca vojny, aj keď ho v roku 1943 začali postupne nahradzovať modernejšie.

Jednalo sa o novšiu variantu 28/32 cm NbW 41, ktorá odpaľovala 6 rakiet 30 cm Wurfkörper 42 Spreng- trhavé rakety kalibru 300 mm dlhé 123 cm, vážiace 127 kg (15 kg hnacie náplne, 44,66 kg výbušná hlavica) počiatočnou rýchlosťou 230 m/s a maximálnym dostrelom približne 6000 metrov (v praxi sa ukázalo, že to je len okolo 4500 m).Rakety sa opäť odpaľovali elektricky a počas letu boli stabilizované rotáciou okolo vlastnej osi. Zbraň bola nasadená od konca roku 1942 do konca vojny, kde mala nahradiť staršie rakety cm Wurfkörper M F1 50 Flamm a cm Wurfkörper Spreng. Oproti nim mala aerodynamickejší tvar a pri jej odpálení vznikali menšie množstvo dymu a spodín, než pri iných typoch a tak bola menšia šanca, že nepriatelia pri streľbe odhalia pozíciu postavenia. 30 cm NbW 42 sa však nepoužíval príliš dlho, lebo ho mal nahradiť novší typ.

30 cm Raketenwerfer 56 mal nahradiť 30 cm NbW 42. podobne, ako on, bol tvorený šiestimi odpaľovacími kontajnermi, ktoré však boli namontované na podvozku protitankového dela PaK 38. Používal rovnaké rakety, ako 30 cm NbW 42, ale okrem 30 cm Wurfkörper 42 Spreng mohol odpaľovať aj rakety 15 cm. Do odpaľovacieho rámu sa vtedy vložili koľajnicové vložky, ktoré tak „znížili kaliber“ raketometu. Aj napriek rôznym zlepšeniam sa 30 cm Raketenwerfer 56 nedočkal prílišného rozšírenia a predchádzajúce typy rakiet slúžili v armáde až do konca vojny.

Waffen SS sa rozhodli okopírovať sovietsky raketomet Kaťuša, pretože výroba rakiet stabilizovaných krídelkami bola lacnejšia, než výroba rakiet stabilizovaných rotáciou okolo pozdĺžnej osi. Stroj bol podobný Panzerwerferu, ale namiesto 10-hlavňového raketometu kalibru 150 mm niesol na otočnom podstavci 24-hlavňový raketomet kalibru 80 mm. Hlavne boli usporiadané v dvoch radoch vedľa seba. V každej hlavni boli dve 186 cm dlhé koľajnice, takže naraz dokázal raketomet odpáliť až 48 rakiet. Plánovalo sa taktiež používať ukoristené sovietske odpaľovacie rampy. Na 8 cm Raketen-Vielfachwerfer 40 bolo prestavaných niekoľko vozidiel Sd.Kfz. 4 Mautlier a francúzskych nákladných áut Somua MCL. Sériová výroba sa nerozbehla, pretože najvyššie velenie odmietlo na túto zbraň uvoľniť výrobné kapacity.

Bitka pri Stalingrade Nemcom ukázala, že nie sú dobre vybavení pre boj na krátku vzdialenosť, ku ktorému dochádzalo v uliciach miest. Vyvstala potreba ťažkej mobilnej zbrane pre podporu pechoty, ktorý by bol schopný ničiť aj veľmi dobre opevnené postavenia protivníka, budovy a zoskupenia mužov a techniky. Pri bojoch v zastavaných oblastiach viedol nepriateľ paľbu zo opevnených budov či bunkrov v ruinách miest a Nemci platili ťažkými stratami za to, že nemali prostriedok, ktorým by ich ľahko likvidovali. Na tieto účely mali Nemci k dispozícii samohybné delá StuG III a sIG 33, vyzbrojené kanónom kalibru 75, resp. 150 mm, čo však bolo nedostatočné. Navyše, StuG III sa do tohto typu bojiska nehodil a sIG 33 bol zasa slabo pancierovaný takže sa stával ľahkým terčom pre nepriateľské tanky a protitankové delá. Prebiehal vývoj ťažko pancierovaného samohybného dela Sturmpanzer IV „Brummbär“, to ale bolo vyzbrojené opäť len húfnicou kalibru 150 mm s krátkou hlavňou. V júli 1943 sa začal vývoj samohybného dela, ktoré by tvorila húfnica kalibru 210 mm na podvozku tanku Tiger I. V dobe vzniku týchto plánov však neexistovala zbraň tohto kalibru, ktorá by bola vhodná na lafetáciu na tankový podvozok. Vývoj nového typu by trval dlho a vyžadoval by si značné náklady.

Preto bol napokon prijatý návrh firmy Rheinmetall-Borsig, ktorý počítal s nainštalovaním vrhača raketových striel kalibru 380 mm RW 61 L/5,4 (RW 61- Raketenwerfer 61- „Raketomet typ 61“ L/5,4- dĺžka hlavne 5,4 ráží; jeho kódové označenie bolo Gerät 562 („Zariadenie 562“)) na podvozok tanku Pz.Kpfw. VI Tiger I. Raketomet vyvíjala firma pôvodne pre Kriegsmarine ako vrhač hlbinných náloží pre vojnové lode. Jeho vývoj a výroba prebiehala v Düsseldorfe v závode Unterlüss.

Bolo rozhodnuté, že na program bude používať len podvozky poškodených tankov Tiger I, ktoré prídu do Nemecka z frontu. Motor, prevodovka a sústava kolies zostali totožné s tankom Tiger I, čím sa ušetrili náklady. Z podvozka bola odmontovaná veža, ktorú nahradila mohutná hranatá zvarovaná nadstavba. Jej predná stena mala sklon 45°, bočné 30°. Nadstavby boli zhotovované berlínskou firmou Brandenburger Eisenwerke, podvozky upravovala firma Henschel a konečná montáž prebiehala vo firme Alkett. Predný pancier mal hrúbku 150 mm, bočné pláty 85 mm a zadná stena 80 mm. Hrúbka stropu bola 40 mm. Na jeho výrobu sa používala homogénna valcovaná niklová oceľ. Kvôli hrúbke pancierovania vzrástla hmotnosť stroja na 65 ton. V čelnej stene bol lafetovaný RW 61 L/5,4.  Nová zbraň dostala názov 38 cm RW 61 auf Sturmmörser Tiger, skrátene Sturmmörser Tiger, alebo jednoducho Sturmtiger.

Hlavná zbraň, raketomet RW 61, bola nabíjaná zvnútra pri elevácii 0°. Záver hlavne bol klinový, zamykaný šroubovacím mechanizmom. Ako muníciu mohla používať dva typy projektilov: výbušný Raketen Sprenggranate 4581 s hmotnosťou 345 kilogramov (145 kg z toho tvorila bojová nálož), alebo prierazný Raketen Hohladungsgranate 4582 s hmotnosťou 351 kg s kumulatívnou hlavicou, ktorá dokázala preraziť 2,5 metra železobetónu. Oba typy boli dlhé približne 1,44 metra a jednalo sa o raketa na tuhé pohonné hmoty za letu stabilizované rotáciou. Manipulácia s tak ťažkým projektilom bola veľmi náročná. Do vozidla bol nakladaný s pomocou malého žeriavu na ručný pohon na streche nadstavby. Do nej sa vstupovalo malým prielezom v blízkosti žeriavu. Pri samotnom nabíjaní rakety do hlavne vrhača potom posádke slúžila malá plošina opatrená valčekmi, po ktorých sa strela posúvala. Úsťová rýchlosť rakety bola 250 m/s. Dostrel závisel od typu použitej munície, aj od okolitej teploty. Ako maximálna hodnota sa udáva 5900 metrov, ale pri nízkych teplotách mohol klesnúť len na 4200 m. strelec používal na zameriavanie PaK ZF 3x8(PaK- Panzerabwehrkanone- „Protitankový kanón“, ZF- Zielfernrohr- „Zameriavaci ďalekohľad“). Námer zbrane činil 0-85°, stranový odmer bol v rozsahu +10° až -10°. Aby sa spaliny, ktoré vznikali pri odpálení nedostali do priestoru osádky, boli 31 kanálikmi v stene hlavne odvedené smerom dopredu, kde unikali otvormi okolo ústia hlavne. Zároveň ju aj chladili. Nevýhodou bolo, že pri každom odpálení takto vznikal veľký oblak ohňa a dymu, čo mohlo prezradiť pozíciu stroja. Ten sa potom mohol stať terčom odvetnej paľby, alebo útoku nepriateľského letectva a preto musel po každom výstrele meniť pozíciu. V bojovom priestore bolo možné prepravovať dvanásť kusov rakiet, trinásta mohla byť nabitá v hlavni a štrnásta sa mohla nachádzať na nabíjacej rampe. Vedľajšiu výzbroj tvoril guľomet MG 34 7,92 mm uchytený v guľovom kĺbe na čelnej stene stroja, vpravo od hlavnej zbrane a  NbK 39 Nahverteidigungswaffe ("Zbraň blízkej ochrany”), čo bol vrhač zadymovacích granátov  kalibru 90 mm. Okrem toho mala osádka vo výzbroji vlastné samopaly MP 40 kalibru 9 mm, ktorými mohla strieľať cez prietzory. Osádku tvorilo päť mužov- vodič, radista, ktorý mal k dispozícii vysielačku FuG 5 a zároveň obsluhoval guľomet MG 34, strelec z hlavnej zbrane a dvaja nabíjači. Komunikovali spolu s pomocou vnútornej rádiostanice. Pôvodne sa plánovalo, že každý Sturmtiger bude sprevádzaný vozidlom s muníciou, ktoré malo byť taktiež postavené na podvozku tanku Tiger I. Do skončenia vojny sa však podarilo dokončiť len jeden kus tohto vozidla.

Prvý prototyp bol pripravený v októbri 1943 a bol predvedený Hitlerovi. Potom sa rozbehla sériová výrob, ale do konca vojny bolo vyrobených 18 kusov. Kvôli nízkemu počtu vyrobených kusov z nich nebolo možné zostaviť samostatný prápor a tak vznikli tri roty (Kompanie): Panzer Sturmmörser Kompanien (PzStuMrKp) 1000, 1001 a 1002, z ktorých každá disponovala štyrmi strojmi, hoci pôvodne ich malo byť 14.

Pôvodne síce mal byť Sturmtiger používaný ako podporná zbraň pechoty používaná proti ťažko opevneným pozíciám nepriateľa, ale keď boli Sturmtigre pripravené vojenská situácia Nemecka sa zhoršovala a Wehrmacht prechádzal z ofenzívy do defenzívy.

PzStuMrKp 1000 bola vytvorená 13. augusta 1944 a bojovala počas Varšavského povstania s dvoma strojmi. To bolo asi jediný krát, keď bol Sturmtiger použitý presne na ten účel, na ktorý bol skonštruovaný. V decembri 1944 bola prevelená na západný front, do oblasti Trier. Do bojov tam zasiahol len jeden stroj, zvyšné neboli bojaschopné kvôli technickým poruchám. V januári 1945 sa tri stroje v oblasti Elsdorf-Gemünd zúčastnili operácie Wacht am Rhein („Stráž na Rýne“), teda nemeckej ofenzívy v Ardenách. Vtedy údajne jeden výstrel zo Sturmtigra zničil naraz 3 americké tanky M4 Sherman. 23. januára bola jednotka preznačená na Sturmmörser Batterie 1000 a dostala ďalšie dva Sturmtigre. Tie potom bojovali v Alsasku v rámci operácie Nordwind („Severný vietor“), ofenzívy, ktorá mala podporiť vojská bojujúce v Ardenách

PzStuMrKp 1001 bola sformovaná v septembri 1944. V decembri toho roku bojovala v oblasti Eifelu a taktiež sa zúčastnila ofenzívy v Ardenách. 23. januára bola premenovaná na Sturmmörser Batterie 1001 a opäť dostala dva stroje navyše. Po neúspechu ardenskej ofenzívy bojovala ešte v obranných bojoch na Rýne.

PzStuMrKp 1002 vznikla v októbri 1944, v novembri slúžila v oblasti Niehorster a potom bojovala v Ardenách. Rovnako, ako ostatným jej boli 23. januára 1945 pridelené ďalšie dva Sturmtigre a bola premenovaná na Sturmmörser Batterie 1002. Potom sa zúčastnila bojov o Reichswald a Kirchellen.

Sturmtigre neboli zlé zbrane. Ich silné pancierovanie ich robilo v podstate nezraniteľnými bežnými tankami a zničiť ich mohol iba letecký útok, alebo ťažká delostrelecká paľba. Väčšina Sturmtigrov nebola zničená v boji, ale opustená posádkou, keď mu došlo palivo, alebo sa pokazil motor. Projektily mali veľkú ničivú silu. Na druhej strane mali stroje vysokú spotrebu paliva, boli poruchové a pri streľbe odhaľovali svoju pozíciu nepriateľom.

Korba Sturmtigra #250174 je vystavená v Deutsches Panzermuseum v Münsteri. Toto vozidlo je zapožičané od Wehrtechnisches Studiensammlung v nemeckom Koblenze.

Kompletný Sturmtiger je vystavený v tankovom múzeu v Kubinke v Rusku. Toto vozidlo bolo zajaté postupujúcou Červenou armádou v apríli 1945. 380 mm Raketenwerfer  61 je taktiež súčasťou expozície Bovington Tank Museum.