Rakety v službách Nemeckej armády 1933-1945 I.- Taktické rakety
Nemecké rakety I.
Versaillská zmluva a začiatky raketového výskumu v Nemecku
Rakety sú najstaršou delostreleckou zbraňou na svete. Už starí Číňania ich používali celé stáročia pred prvým západným delom na strelný prach, ktoré sa objavilo až v stredoveku. Dnes tvoria neodmysliteľnú súčasť moderných armád.
Po prvej svetovej vojne muselo Nemecko, jeden z najväčších svetových výrobcov zbraní, prestať vyrábať pušky, pancierové dosky a delá. Zmluva Nemecku zakazovala stavať lietadlá a ponorky; lode vojnového námorníctva, kedysi tretieho najväčšieho na svete, museli byť hanebne potopené do vôd Scapa Flow, domovského prístavu Britskej flotily. Zostala z neho iba žalostná flotila zastaralých plavidiel pobrežnej ochrany. Reichswehr, zvyšok nemeckej armády, nesmel prekročiť 100 000 mužov, nesmel byť vyzbrojený tankmi a delostrelectvom kalibru vyššieho, ako 105 mm. Štát musel platiť obrovské reparácie a Militärtechnische Akademie („Vojensko-technická akadémia“) v Postupime musela byť zavretá. Nemecký dôvtip, ktorý sa zrodil z úzkeho spojenia vedy a priemyslu, bol drasticky a potupným spôsobom obmedzený.
Nič však nebolo také, ako sa na prvý pohľad zdalo. Už za Weimarskej republiky sa nemeckej vláde a priemyselníkom podarilo skryte vyvíjať nové zbrane; a to tým, že presadzovali technológiu použiteľnú vo vojne, ako aj v civilnej sfére, alebo tým, že vojenský výskum tajne prebiehal v zahraničí (napríklad vývoj teoreticky vojensky použiteľných lietadiel prebiehal vo Švédsku, Švajčiarsku, či Španielsku; lodiarske firmy tajne vyvíjali a stavali ponorky v Holandsku a podobne). Obmedzenia týkajúce sa lietadiel sa nevzťahovali na bezmotorové klzáky a tak sa plachtenie stalo v Nemecku po vojne národnou vášňou s militaristickým podtónom. Vzniklo veľa spolkov plachtenia, pričom v mnohých pôsobili bývalí vojenskí piloti. Práve piloti klzákov sa neskôr stali prvými pilotmi Luftwaffe, ktorá vznikla po prevzatí moci nacistami v roku 1933.
V období prvej svetovej vojny boli rakety na bojisku používané len obmedzene. Nemci ich používali na vystreľovanie hákovacích kotvíc pri odstraňovaní ostnatého drôtu, zatiaľ čo Francúzom slúžili proti pozorovacím balónom a vzducholodiam. V 20. rokoch vypuklo v Nemecku doslova „raketové šialenstvo“- odvážlivci i firmy experimentovali s autami, motorkami, saňami či dokonca so železničnými vagónmi, ku ktorým boli primontované rakety. Vzlietlo dokonca viacero klzákov, ktoré vo vzduchu poháňali rakety (napríklad Lippischov) stroj Ente, Espenlaubov E7, alebo Opel- RAK.1). Toto bolo čiastočne spôsobené tým, že vyšlo mnoho publikácií zaoberajúcich sa raketovou technikou a možnosťou dosiahnuť s pomocou nej hranice zemskej atmosféry. Medzi ne patrila aj práca Hermanna Obertha Die Rakete zu den Planetenräumen („Raketou do vesmíru“) z roku 1923, v ktorej pojednával o otázke, ako by mohli byť vyriešené problémy kozmického letu pomocou mnohostupňových nosných rakiet na kvapalný kyslík a kvapalný vodík. Z nej v roku 1929 vznikne rozsiahlejšia práca Wege zur Raumschiffahrt („Cesty k letom do vesmíru“). V októbri tohto roku vzbudil masový záujem o kozmické lety film Fritza Langa Frau im Mond („Žena na Mesiaci“) s montážou záberov kozmického letu. Lang podporoval Hermanna Obertha v pokusoch s raketovými motormi na kvapalné palivo, tie však často končili neúspechom a tak s nimi Oberth prestal.
5. júla 1927 taktiež vzniká Verein für Raumschiffahrt, VfR („Spoločnosť pre vesmírne cesty“), nesúrodá skupina raketových vedcov, založená Johannesom Winklerom, Maxom Valierom a Willym Reyom.
Spoločnosť sa usadila v starej strelnici Reichswehru (vtedajší názov nemeckej armády) v Reickendorfe, na predmestí Berlína, kde testovala rakety. Miesto preto pomenovali Raketenflugplatz Berlin („Raketová strelnica Berlín“). Spoločnosti sa podarilo získať od Obertha dokumentáciu jeho pokusov a na jej základe vyvíjala vlastné rakety na kvapalné palivo. Prvou bola Mirak (skratka od slovného spojenia Minimum Rakete), ktorá mala preveriť niektoré Oberthove návrhy raketových motorov. Mirak bola dlhá 3,5 metra a jej priemer činil 10 cm; vážila 20 kg. Skladala sa z dvoch neveľkých nádrží na palivo (benzín) a okysličovadlo (tekutý kyslík) a motora umiestneného medzi nimi. Skúšky sa začali v lete roku 1930. Motor dokázal vyvinúť ťah 68,7 Newtonov po dobu 90 sekúnd, pričom spotreboval 1 kg benzínu a 6 kg tekutého kyslíka. V auguste 1930 sa v Bernstadte uskutočnili statické skúšky rakety Mirak I, ktorá mala niesť tento motor. Ukázalo sa však, že jeho ťah kolísal a motor explodoval kvôli pretrhnutiu nádrže s tekutým kyslíkom, ktorá obaľovala spaľovaciu komoru a tak ju chladila. Jej zohrievaním kyslík zmenil skupenstvo z kvapalného na plynné, expandoval, roztrhol stenu nádrže a explodoval.
Preto bolo rozhodnuté zostrojiť motor spaľujúci tekutý kyslík a benzín, ktorého spaľovacia komora by bola chladená vodou. Výsledkom tejto a ďalších zmien bol motor s ťahom 314 N s dobou horenia 200 sekúnd. Spotreba bola 160 g tekutého kyslíka a benzínu za sekundu. Spaľovacia komora bola chladená dvojstennou hliníkovou nádržou s vodou.
Raketa Repulsor I (pomenovaná po vesmírnej lode z jednej vedecko-fantastickej novely) odštartovala 14. mája 1931 a dosiahla výšku 61 metrov. Vylepšená verzia, Repulsor II, bola po prvý raz odpálená 23. mája a doletela opäť do výšky 60 m, ale na zem dopadla vo vzdialenosti 600 m od miesta štartu, čím prekonala prvý Repulsor.
Repulsor III dokázal doletieť do výšky jedného kilometra a vďaka padáku sa neporušený vrátiť späť na zem. Nový motor, ktorý preň vyvinuli Walter Riedel a Arthur Rudolph vo firme Heylandt Werke, mal ťah 589 N.
Rudolph sa narodil 9. novembra 1906 v Meiningene a od roku 1921 študoval strednú technickú školu v Schmalkaldene, ktorú skončil v roku 1924 a potom pracoval v továrni v Brémach. V roku1928 začal štúdium na Berlínskom inštitúte techniky, kde získal titul bakalára v obore mechanického inžinierstva a od mája 1930 pracoval vo firme Heylandt, kde sa zoznámil s raketovým konštruktérom Maxom Valierom a pridal sa k jeho experimentom s raketami, ktoré vo firme prebiehali. V roku 1931 vstúpil do NSDAP a neskôr do SA. V tomto roku sa taktiež zoznamuje s Walterom Dornbergerom a jeho armádnym raketovým programom, do ktorého napokon vstúpil.
Walter Riedel sa narodil v roku 1902 a od roku 1931 spolu s Rudolphom pracoval vo firme Heylandt Werke na raketových motoroch, neskôr sa pridal k armádnemu raketovému programu.
V lete roku 1931 sa uskutočnilo 87 odpálení rakety s motorom, ktorý vyvinuli Rudolph a Riedel. Pri skúškach, ktoré sa konali v auguste 1931 dosiahol prvý Repulsor IV výšku jedného kilometra, ale pri ďalších testoch sa podarilo vystreliť raketu až do výšky 1,5 km.
VfR však mala problémy s financiami a nedokázala hradiť nájomné za strelnicu v Reickenorfe. Navyše sa o jej aktivity začala zaujímať polícia, ktorá sa obávala, že rakety by mohli zasiahnuť obytné zóny a rastúci vplyv nacistov, ktorí sa domnievali, že niektoré aktivity spoločnosti sú nebezpečné (členovia VfR boli v kontakte s raketovými inžiniermi aj v iných krajinách, napríklad USA) taktiež situáciu nezlepšovalo. Tvárou v tvár hrozbe zániku VfR v lete roku 1932 prijala ponuku armády, aby odpaľovala rakety v jej zariadení v Kummesdorfe. Ani to však situáciu nevyriešilo a pre nedostatok financií sa Spoločnosť pre vesmírne lety na prelome rokov 1933 a 1934 rozpadla.
Viacmenej, väčšina jej členov začala pracovať pre armádny program vývoja rakiet. Waffenamt Prüfwesen („Skúšobné oddelenie Úradu pre výzbroj“) Heereswaffenamt, HWA („Úrad pre výzbroj pozemného vojska“) zriadil spadajúce podv základni v Kummersdorfe Versuchsstelle Kummersdorf-West („Skúšobné stanovište Kummersdrof-Západ“), kde sa skúšali raketové motory a rakety pre pozemné vojsko a pomocné štartovacie raketové motory pre lietadlá. Záznamy VfR zhabala armáda a činnosť raketových vedcov už plne spadala pod velenie ich chlebodarcov, teda ozbrojených síl. Keď sa v roku 1933 dostali k moci nacisti, rakety sa stali jedným z hlavných záujmov vojenského výskumu v Nemecku.
Taktické rakety
Okrem VfR pracovala v medzivojnovom období na vlastnom raketovom programe aj nemecká armáda, ktorá hľadala náhradu za ťažké delostrelectvo zakázané Versaillskou zmluvou a rakety jej pripadali ako vhodná alternatíva. Tajne skúšala pomerne malé rakety ma tuhé pohonné hmoty s doletom približne 8 km, ktoré mali v hlaviciach niesť bojové plyny. Pre neúspechy však bol program prerušený. Dvaja dôstojníci zodpovedný za dovtedy pozastavený program rakiet na tekuté pohonné hmoty, major Ritter von Horstig a kapitán Walter Dornberger však presadili, aby sa v ich programe pokračovalo.
Walter Dornberger sa narodil 6. septembra 1895 v meste Gießen. Bojoval v prvej svetovej vojne, kde získal hodnosť poručíka delostrelectva. Po vojne vyštudoval strojárske inžinierstvo na Berlínskej technickej univerzite, kde v roku 1935 získal doktorát a stal sa dekanom Fakulty vojenskej techniky. Už v roku 1930 bol menovaný do Výboru pre balistiku, ktorý spadal pod HWA. Armáda ho zapojila do vývoja rakety na kvapalné pohonné hmoty, ktorej výkony mali podľa požiadaviek prekonať bežné delostrelectvo, ale tento program bol pozastavený.
Ďalšou významnou postavou bol plukovník Karl Becker, narodený 8. apríla 1879. od roku 1901 do roku 1903 študoval Delostreleckú a strojársku školu v Mníchove, od roku 1906 do roku 1911 študoval na Vojenskej strojárskej akadémii v Berlíne so špecializáciou na balistiku. Po jej skončení bol do roku 1914 členom Skúšobnej komisie pre delostrelectvo. Po vypuknutí prvej svetovej vojny velil do roku 1916 batérii vyzbrojenej húfnicami M-Gerät 14 („Zariadenie M 1914“) známymi pod prezývkou Dicke Bertha („Tučná Berta“). Potom, od roku 1917 do roku 1919 bol poradcom Inšpekcie pre zbrane a výstroj (Inspektion für Waffen und Gerät), z ktorej sa neskôr stal už spomínaný Heereswaffenamt (HWA). Po skončení vojny študoval Becker chémiu a metalurgiu, v roku 1922 získal doktorát zo strojárstva. Potom pôsobil ako poradca HWA. Becker si bol vedomý výhod spojenia vedy a armády a preto presadzoval vytvorenie centrálneho vojenského inštitútu pre fyziku a chémiu, ale to sa mu podarilo až v roku 1926, keď sa stal riaditeľom Oddelenia pre balistiku a muníciu HWA. Od roku 1929 sa zaujímal o rakety na tuhé aj kvapalné pohonné hmoty a od Ríšskeho ministerstva obrany (Reichswehrministerium,RWM) dostal povolenie na začatie ich vývoja. V roku 1932 získal titul profesora a prednášal ma Berlínskej technickej univerzite, kde sa zoznámil s Walterom Dornbergerom a zaradil ho do armádneho raketového programu. Tomu však chýbali ľudia, ktorí mali skúsenosti na tomto poli a preto sa armáda obrátila na amatérov, ktoré mali znalosti z oboru raketovej techniky. Na jar 1932 sledovali Dornberger a Becker demonštratívne odpálenie rakety, ktoré pre armádu usporiadala Spoločnosť pre vesmírne lety. Na oboch zapôsobila a ozbrojené sily ju začali podporovať. Becker chcel, aby ľudia z VfR pracovali pre armádu, to ale vyžadovalo, aby ich práca zostala utajená, s čím väčšina jej členov nesúhlasila. Výnimkou však bol mladý študent Berlínskej technickej univerzity Wernher von Braun. Narodil sa 23. marca 1912 v nemeckom meste Wirtsitz v rodine junkera, jeho otcom bol bývalý minister poľnohospodárstva. Už v mladosti bol očarený myšlienkou vesmírneho cestovania, objavovaním nových svetov. To ho priviedlo k čítaniu sci-fi od takých velikánov ako bol Jules Verne, či Herbert George Wells. Neskôr sa začal o celý problém zaujímať aj z vedeckého hľadiska a stal sa členom Verein für Raumschiffahrt. Keďže prijal ponuku armády, v roku 1932 bol aj napriek mladému veku povolaný do armádneho programu vývoja rakiet pod vedením Beckera a Dornbergera. Von Braun začal na Berlínskej technickej univerzite robiť doktorát v obore aplikovanej fyziky. Jeho dizertačná práca musela na želanie armády zostať tajná, pretože popisovala vývoj rakety, ktorý viedol v armádnom zariadení v Kummersdorfe.
Von Braun bol krátko po svojom vstupe do armádneho raketového programu vymenovaná za riaditeľa Versuchsstelle Kummersdorf-West a k jeho tímu sa postupne pridávali aj ďalší vedci, napríklad Hans Pohlmann, či Walter Riedel. Napokon sa k nemu pripojila aj väčšina ľudí z VfR, ktorá v medzičase zanikla. Už vtedy sa von Braun prejavil ako talentovaný vedec a skvelý organizátor.
Wernher von Braun a jeho tím navrhli pre nemeckú armádu celú sériu rakiet pomenovanú „Aggregat“, ktorá dohromady obsahovala až 15 návrhov. Niektoré z nich slúžili len na testovanie a mnohé neboli nikdy realizované.
V roku 1931 si HWA od tímu v Kummersdorfe objednal malý raketový motor na kvapalné palivo. Výsledkom bol pomerne veľký motor poháňaný 75%-ným roztokom etanolu a tekutým kyslíkom. Jeho ťah nemohol byť nameraný, pretože hneď po štarte explodoval. Aj napriek tomu sa v projekte pokračovalo a bola skonštruovaná zmenšená verzia tohto motora s hmotnosťou 20 kg, ktorá fungovala bezchybne a mala sa vyrábať vo firme Heylandt. Arthur Rudolph analyzoval príčiny výbuchu prvého motora a na základe záverov, ku ktorým dospel skonštruoval vylepšený model, ktorý pracoval viac, ako 60 sekúnd bez prestávky a bol schopný vyvinúť ťah až 330 N. skupina rýchlo pokračovala v práci a tvorila základy pre vybudovanie skutočnej vojenskej rakety.
Nehody, ktoré sprevádzali pokusy s raketami a pri ktorých zahynulo niekoľko ľudí (okrem iných aj jeden zo zakladateľov VfR Max Valier) dlhodobo znepokojovali nemecké úrady. Keď sa k moci dostali v roku 1933 nacisti, vláda zakázala akékoľvek civilné vedecké práce na raketách. To viedlo k tomu, že do armádneho raketového programu sa zapojili aj tí vedci, ktorí dovtedy váhali. V tomto roku bola navrhnutá A1, prvá raketa série Aggregat. Vážila 150 kg, na dĺžku merala 1,4 metra a jej priemer činil 30,5 cm.
Hoci statické testy motora, ktoré sa uskutočnili 3. augusta 1934 prebehli úspešne, pri prvom pokusnom odpale rakety strela pol sekundy po štarte vybuchla. Raketa sa ukázala byť nestabilná a preto sa v jej vývoji nepokračovalo.
A2 bola vylepšená verzia rakety A1. Strela bola dlhá 1,6 m a jej revolučný tvar bol predchodcom riadených striel budúcnosti. Konštruktéri vychádzali z A1, ale odstránili nedostatky, ktoré spôsobili neúspech prvej rakety. A2 bola vybavená dôkladne izolovanými a oddelenými nádržami na palivo a kvapalný kyslík, aby sa predišlo explózii spôsobenej presakovaním. Medzi nádržami, pri ťažisku strely sa nachádzal gyroskop, ktorý zaisťoval dobré ovládanie a lepšiu stabilitu. Spaľovacia komora bola predĺžená, aby malo palivo viac času na zhorenie. Motor dosahoval ťah 3 kN a celá A2 vážila 150 kg, 40 kg z toho tvorili pohonné hmoty.
V rámci testu boli zhotovené dve rakety, Max a Moritz, pomenované podľa kreslených hrdinov nemeckého karikaturistu a básnika Wilhelma Buscha. Kvôli bezpečnosti mali odpálenia prebehnúť na malom ostrovčeku Borkum v Severnom mori, na ktorom bol postavený skromný raketový polygón. Maxa vypustili 19. decembra 1934. Jeho let bol dokonalý. Strela dosiahla výšku 2,2 km, než dopadla na padáku zhruba 800 metrov od odpaľovacej rampy. Na druhý deň odštartoval aj Moritz, ktorý dosiahol výšku až 3,5 km. Boli to prvé rakety s gyroskopickým riadením letu (stabilizáciou smeru). Úspech A2 zabezpečil skupine raketových vedcov ďalšie financovanie.
V marci 1936 analyzovali Becker a Dornberger predpokladané možnosti doposiaľ vyvinutých rakiet, pričom čím ďalej, tým viac vnímali rakety ako prelomové zbrane. Po prvý raz sa rozhodli špecifikovať požiadavky na skutočnú bojovú raketu. Podľa nich mala byť schopná 1tonu vážiacu bojovú hlavicu na dvojnásobok dostrelu „Parížskeho dela“ (Paris-Geschütz- nemecké superdelo z obdobia prvej svetovej vojny s dostrelom 125 km), teda na vzdialenosť 250 km, pričom by mala lepšiu presnosť, 3 až 5 km. Raketa mala vážiť 12 ton a jej motor mal byť schopný vyvinúť ťah 25 kN po dobu 65 sekúnd, pričom by spotreboval 8 ton paliva. Jej dĺžka mala byť 14 metrov a priemer trupu 1,6 m. stabilizačné krídelká na konci trupu mali mať rozpätie 3,5 metra. Strela sa mala pohybovať rýchlosťou 5-krát väčšou, než je rýchlosť zvuku a to všetko v dobe, keď ešte žiadna armádna raketa neprekonala zvukovú bariéru. Pravdepodobne vtedy sa po prvý raz objavilo „A4“ ako označenie takejto rakety. Bolo však jasné, že najprv treba overiť získané poznatky a odskúšať technológiu na menšej rakete, ktorá dostala označenie A3. Strela bola dlhá 7,7 m, priemer mala 0,68 m a vážila 750 kg. Motor opäť spaľoval etanol a tekutý kyslík a dodával ťah 14,7 kN.
Prvý zo série štartov A3 sa konal 4. decembra 1937 na ostrove Greifswalder Oie, niekoľko kilometrov severne od pobrežia ostrova Usedom, za prítomnosti rôznych vysoko postavených divákov. Tam bol postavený ďalší, väčší a bezpečnejší polygón. Počasie bolo mimoriadne nepriaznivé. Prvej rakete pomenovanej Deutschalnd sa asi 3 sekundy po štarte predčasne otvoril padák dopadla späť na zem, kde následne explodovala. Druhej rakete otestovanej 6. decembra sa stalo to isté. Tretia odpálená 8. decembra vystúpala do výšky približne 900 metrov, než sa vymkla spod kontroly a zrútila sa do mora. Po havárii poslednej, štvrtej A3 z 11. decembra 1937 bol projekt ukončený. Von Braun usúdil, že za zlyhanie môže zlý navigačný systém, teda chybný trojosový gyroskop. So samotným pohonom neboli žiadne problémy a neskôr bolo odskúšaných ešte niekoľko vylepšených rakiet A3, ktoré dosiahli najvyššiu výšku 18 km a dosah 12,1 km.
Po neúspešných odpaloch A3 pokračovalo testovanie komponentov pre A4 na novej, zdokonalenej rakete A5, ktorá mala lepší aerodynamický tvar, podobný A4. A5 bola dlhá 5,825 m, priemer mala 0,78 m, vážila 1300 kg a nový motor jej dával ťah 15 kN. Jej dolet činil 13 km. Prvý štart sa uskutočnil v lete roku 1938 na ostrove Greifswalder Oie. Strela dosiahla výšku 8 km a jej rýchlosť sa blížila sa k rýchlosti zvuku, ale neprekročila ju. Nasledovali mnohé ďalšie odpaly. Pri teste v septembri 1939, keď bola A5 zhodená z bombardéra Heinkel He 111 sa podarilo prekročiť rýchlosť zvuku. Potom sa aktivoval padák a strelu pred dopadom do mora zabrzdil. A5 sa skúšala až do roku 1941.
Projekt rakety A4 bol po nie najlepších výsledkoch rakety A3 odsunutý na druhú koľaj, kým sa komponenty neotestujú na novej rakete, A5. Až po jej úspešných testoch v roku 1938 až 1939 mal prebiehať ďalší vývoj a prípadná výroba. Hitlera projekt veľmi nenadchol, označil ho iba ako „delostrelecký náboj s väčším dostrelom a oveľa vyššou cenou“, ale práce na ňom nezastavil.
V novembri 1938 nariadil vrchný veliteľ nemeckej armády Walther von Brauchitsch zahájiť prípravy na sériovú výrobu A4. To sa však nenaplnilo, pretože až v roku 1939 sa dr. Waltherovi Thielovi, Moritzovi Pöhlmannovi a ich tímu podarilo zvýšiť výkon motora strely A5 na ťah 25 ton potrebný pre A4. Motor bol potom pomerne malý a veľmi spoľahlivý. Prvé skúšky tohto motora sa však začali až v roku 1939. Každopádne to znamenalo dosiahnutie kľúčovej etapy vo vývoji A4.
Walther Thiel bol ďalšou kľúčovou postavou vývoja nemeckých rakiet. Narodil sa 2. marca 1910 v Breslau, neskôr pracoval spolu s ďalšími raketovými vedcami vo firme Heylandt Werke a do armádneho raketového programu vstúpil v novembri 1932. Tam pracoval spolu s Pöhlmannom a ďalšími na raketovom motore na kvapalné pohonné hmoty a jeho prvým úspechom bola pohonná jednotka s ťahom 1 kN so singulárnym vstrekovačom, ktorý bol zároveň komorou vstupného miešania paliva s okysličovadlom. Stal sa základom, o ktorý sa opierala konštrukcia motora pre raketu A4. Kľúčový prvok, vstrekovač, nezaznamenal počas vývoja podstatnejšie zmeny, menil sa len počet vstrekovačov a rozmery spaľovacej komory. Postupne vznikol motor so štyrmi vstrekovačmi s ťahom 4 kN až napokon Thiel skonštruoval motor s 18-timi vstrekovačmi s ťahom 25 kN pre raketu A4. Okrem neho Thiel navrhol ešte raketový motor s ťahom 30 kN pre raketu A8 a 200 kN pre raketu A9/A10. Pracoval taktiež na protilietadlovej rakete Wasserfall.
Aby sa urýchlil vývoj rakety A4, bolo nutné zväčšiť vedeckú základňu, ktorá bola v Peenemünde k dispozícii. Predpisy týkajúce sa ochrany a utajenia raketového programu boli preto uvoľnené a do komplexu bolo pozvaných mnoho významných odborníkov z celého územia Tretej ríše. 28. až 30. septembra 1939 sa v Peenemünde konala konferencia s názvom Der Tag der Weisheit („Deň múdrosti“), počas ktorého boli univerzitám z Aachenu, Drážďan a Darnstadtu a ďalších miest predstavené problémy, ktoré sprevádzali vývoj rakety. Ešte stále nebol jasný tvar, ktorý by bol vhodný pre lety v nadzvukovej rýchlosti, vyvíjal sa gyroskopický navádzací systém a ovládanie kormidiel. Všetky tieto problémy boli konečne vyriešené koncom až roku 1941 a bez pomoci a podpory týchto škôl by to bolo nemožné.
Začiatok druhej svetovej vojny sa tak kryl s úspešným pokrokom vo výskume. Projekt mal pomerne vysokú prioritu a so zahájením sériovej výroby sa počítalo v októbri 1941. postupne preto do Peenemünde prišlo približne 4000 vojakov s technickým vzdelaním, ktorí sa mali po skončení vývoja a začatí výroby stať jadrom nových bojových raketových jednotiek Wehrmachtu. Ochotných dobrovoľníkov sa našlo vždy dosť, pretože služba v pokojnom komplexe na pobreží Baltského mora bola určite lepšou voľbou, než ktorýkoľvek z frontov, ktoré vznikali v Európe. Zároveň však došlo v roku 1940 vďaka rozhodnutiu Adolfa Hitlera (ktorého raketový program v Peenemünde spočiatku príliš nenadchýnal, raketu A4 označil len za „delostrelecký náboj s trocha väčším dostrelom a oveľa vyššou cenou“) zastaviť všetky vývojové programy, ktoré nebude možné dokončiť do pol roka k výraznému spomaleniu vývoja rakiet A4. Hitlera k tomuto tragickému kroku viedlo presvedčenie, že vojnu sa podarí skončiť do roku 1941 a preto už nebude potrebné tak intenzívne vyvíjať nové zbrane. Kvôli tomu trpel raketový program vážnym nedostatkom prostriedkov a ešte stále ostávalo mnoho technických problémov, ktoré bolo treba riešiť.
V lete roku 1940 priorita raketového programu neustále klesala. Hitler sa o neho prestal zaujímať, pretože bol presvedčený, že raketa nemôže konkurovať ťažkým bombardérom, ktoré dokážu na cieľ dopraviť oveľa väčšie množstvo trhavín. Hrozilo dokonca, že základňa na Usedome bude úplne zatvorená, čomu napokon zabránila až intervencia Walthera von Brauchitscha. Vo vývoji sa tak mohlo opäť pokračovať. Na jeseň 1940 Hitler konečne opäť obrátil pozornosť k raketovému programu a udelil mu najvyššiu prioritu. Dôvodom tohto obratu bola nepochybne prehra v Bitke o Britániu a argument o neschopnosti rakiet konkurovať bombardérom tak stratil svoju váhu. Práce na rakete A4 sa rozbehli naplno.
Prvý štart rakety A4 sa uskutočnil 18. marca 1942 avšak skončil sa explóziou strely. Preto boli skúšky presunuté na leto, ale aj ďalšie dva prototypy vybuchli. Až štvrtý prototyp, ktorý vzlietol 3. októbra 1942, úspešne dosiahol výšku 80 km a preletel 192 kilometrov. Motor bežal 65 sekúnd, potom sa automaticky vypol a strela padala nadol po balistickej krivke. Od tohto dátumu prebiehali skúšky so stále sa lepšími sa výsledkami. V septembri 1943 mohol Wernher von Braun konečne hlásiť najvyššiemu veleniu, že vývoj novej rakety je dokončený.
Raketa A4 mala elegantný aerodynamický tvar, bola stabilizovaná štyrmi krídelkami s rozpätím 3,56 m, ktoré sa nachádzali v dolnej časti kovového trupu. Ten bol dlhý 14 metrov a mal priemer 1,65 m. Pohon rakety, ktorej hmotnosť vrátane bojovej hlavice sa blížila k 13 tonám, zabezpečoval raketový motor na tekuté pohonné hmoty navrhnutý Waltherom Thielom. Ako palivo využíval alkohol (B-Stoff) a ako okysličovadlo skvapalnený kyslík (A-Stoff). Vyvíjaný ťah takmer 27 ton bol motor schopný poskytovať po dobu 68 sekúnd. Za ten čas raketa dosiahla výšku 80 až 93 km. Po ukončení činnosti raketového motora bola rýchlosť letiacej rakety 1 400 m/s. Raketový motor pre A4 bol v tej dobe najvýkonnejší na svete a predstavoval vrchol raketovej techniky. Používal tzv. regeneratívne chladenie- spaľovacia komora a tryska boli obalené sieťou trubiek s palivom, ktorá ju chránila pred prílišným rozžhavením. Tým sa značne znižovalo mechanické a tepelné namáhanie trysky a spaľovacej komory a celý motor tak mohol byť z mäkkej ocele. Toto usporiadanie sa používalo aj po vojne pri veľkých „kozmických“ raketách na kvapalné palivo. V spaľovacej komore rakety A4 stúpla teplota až na 3000°C, ale na výstupe z trysiek potom vďaka chladeniu klesla na asi 1650°C. Z hľadiska materiálneho aj technologického spracovania kládla táto komora na výrobu výnimočné nároky. Palivo sa do nej vstrekovalo sústavou čerpadiel poháňaných parnou turbínou. Systém parného generátora, ktorý zabezpečoval energiu na pohon turbíny, obsahoval nádrž peroxidu vodíka, nádrž manganistanu vápenatého, zásobu vzduchu, riadiaci ventil a reakčnú komoru. Vzduch bol stlačený do ôsmych sedemlitrových fliaš spojených potrubím a prechádzal porcelánovým filtrom, redukčným a poistným ventilom do peroxidových a manganistanových nádrží. Manganistan prechádzal priamo do reakčnej komory, kam bol potom vstreknutý peroxid. Nastal katalytický rozklad peroxidu vodíka, pri ktorom sa uvoľnila prehriata para a kyslíkaté plyny, ktoré roztáčali turbínu, tá zasa vyfukovala plyny dvoma žaluziovitými vetrákmi za difuzérom. Tekutý kyslík bol vstrekovaný osemnástimi ružicovými tryskami do prednej časti spaľovacej komory. Etanol najprv cirkuloval dutou stenou difuzéra, potom bol vstreknutý do spaľovacej komory, vďaka čomu sa predhrial a zároveň ju ochladil. Zapaľovanie zabezpečovala pyrotechnická sviečka zaklinená do difuzéru drevenou doskou odpaľovaná elektricky. Motor tvoril len 8% štartovacej hmotnosti rakety, až 69% tvorili pohonné hmoty, zvyšok pripadal na plášť rakety, hlavicu (980 kg amatolu) a vnútorné zariadenia. Zásobovanie spaľovacej komory pohonnými hmotami z nádrží zabezpečovalo čerpadlo, resp. pomerne malá Waltherova turbína s priemerom 47 cm navrhnutá firmou HWW z Kielu. Turbína mala výkon približne 450 kW a bola schopná prečerpať 150 kg paliva za sekundu. Fungovala na princípe rozkladu 80%-ného roztoku peroxidu vodíka s pomocou katalyzátora, manganistanu sodného. Táto reakcia prebiehala za teploty 460°C za vzniku zmesi vodnej pary a kyslíka pod tlakom 24 atmosfér. Pohonné hmoty boli do spaľovacej komory vstrekované sústavou 1224 vstrekovacích trysiek.
Riadenie rakety pri nízkych letových rýchlostiach, teda bezprostredne po štarte zabezpečovali priekopnícky systém termodynamického riadenia. Tvorili ho štyri malé krídelká umiestnené hneď za ústím trysky. Tie boli vyrobené zo žiaruvzdorného materiálu, grafitu a vychyľovali prúd spalných plynov prúdiacich z trysky. Vďaka nemu mohla raketa štartovať kolmo z malej a relatívne jednoduchej odpaľovacej rampy, čo bola veľká výhoda oproti strele Fi 103, ktorá musela štartovať z veľkých a nápadných katapultov.
Kontrolu nad strelou zabezpečoval gyroskopický systém LEV-3 tvorený dvoma gyroskopmi (horizontálnym a vertikálnym) pre bočnú stabilizáciu a zotrvačníkový akcelerometer, ktorý po dosiahnutí určitej rýchlosti vypol motor a raketa začala klesať. Skoršie verzie udržoval v smere jednoduchý analógový počítač, neskoršie verzie používali aj navádzanie s pomocou dvoch prekrížených rádiových signálov, ktoré sa stretávali nad cieľom. Presnosť dopadu rakety A4 bola pri dolete 320 kilometrov približne 17 km. Neskôr, keď už bola raketa v službe, sa podarilo výrazne vylepšiť presnosť s pomocou rádiového prístroja s označením Viktoria. Vyvinula ho firma Lorenz AG už v roku 1940, ale bol veľmi poruchový a trvalo dlho, než sa podarilo chyby odstrániť. V severnom Francúzsku vyrástol pri meste Roquetoire betónový bunker s označením Umspannwerk C („Transformátorová stanica C“), kde sa nachádzal vysielač pre systém Viktoria. V rakete sa nachádzal prijímač, ktorý po štarte korigoval trajektóriu strely A4. Vďaka nemu sa raketa A4 stala skutočne hrozivou zbraňou. Na jeseň roku 1944 sa začali práce na vylepšenej verzii tohto systému. Pozemný vysielač dostal označenie Libelle a prijímač v rakete Gloria. Do konca vojny sa podarilo vytvoriť iba plány, nikdy sa nepodarilo vyrobiť žiaden prototyp.
Prototypy A4 mali bielo-čierny šachovnicový náter, bojové verzie používali rôzne schémy kamufláže. Koncom vojny a rakety natierali už iba olivovo zelenou farbou.
Už 22. decembra 1942, teda ešte pred oficiálnym ukončením vývoja, podpísal Hitler rozkaz začať s výrobou rakiet A4. Vznikla „Skúšobná komisia pre riadené strely“ (Entwicklungskomission für Fernschliessen), v ktorej zasadali pracovníci ministerstva zbrojenia, HWA, ministerstva letectva a zástupcovia súkromných firiem. Spolu zostavili prvý výrobný harmonogram, ktorý vychádzal z reálnych možností. Začínal sa vo februári 1943, kedy malo byť vyrobených 5 rakiet, pričom produkcia sa mala postupne zvyšovať na 10, 20, 40, 60, 105, 200, 400 a 700 kusov mesačne. Tieto množstvá boli rozdelené do troch výrobných závodov: komplex v Peenemünde (nesúci krycie označenie Elektromechanische Werke, EMW („Elektromechanický závod“)), továrne firmy Zeppelin Werke vo Friedrichshafene a továrne firmy Henschel vo Wiener Neustadt. Peenemünde sa však v auguste 1943 stalo terčom ťažkého náletu a tak sa hlavná časť výroby presunula pod zem, do komplexu Mittelwerke v pohorí Harz v Durínsku, v strednom Nemecku.
Rakety A4 pri skúškach v Peenemünde štartovali z betónových plošín s odpaľovacími rampami. Komplex sa však nenachádzal v dostatočnej blízkosti anglickým mestám a po nálete v roku 1943 bol aj tak vážne poškodený. Výroba striel sa presunula inam, avšak tie museli byť z miesta výroby transportované do Francúzska, Belgicka, alebo Holandska, aby sa ich ciele nachádzali v pásme doletu. Bojové operácie rakiet A4 mali byť spočiatku vedené iba z veľkých bunkrov, pretože sa predpokladalo, že taký komplikovaný zbraňový systém bude potrebovať dobrú infraštruktúru, kvalitné dielne a dobrú ochranu pred leteckými útokmi. Preto nemalo byť možné odpaľovať rakety z poľných stanovíšť.
V severnom Francúzsku sa preto začala v roku 1943 výstavba obrovských betónových bunkrov, v ktorých by boli strely vyrábané a následne odpaľované v celých salvách. Začala sa výstavba komplexov: Kraftwerk Norwest (prezývaný aj Le Blockhaus d'Éperlecques) vo Foret d'Eperlecques (Les d'Eperlecques) pri meste Wattern a Schotterwerk Norwest (vďaka obrovskej železobetónovej kupole, ktorá ho zakrývala nazývaný aj La Coupole) pri meste Wizernes; oba v oblasti Pas de Calais a Reservelager West pri Sottevaste a Ölkeller Cherbourg (tento bunker bol neskôr pretavaný na základňu pre odpaľovanie striel V-1); oba v Normandii. Okrem nich vznikol ešte aj "riadiaci bunker", Umspannwerk C, alebo Leitstrahlstellung pri Roquetoire, v ktorom sa nachádzal vysielač rádiového riadiaceho systému A4 Viktoria. Boli to ohromné, celkom sebestačné komplexy, v ktorých mohla prebiehať montáž a odpálenie desiatok rakiet A4 denne. Tieto zariadenia však boli veľmi nápadné a do konca jesene roku 1943, keď ešte neboli ani dokončené, sa stali terčom ťažkých náletov spojeneckého letectva, pri ktorých boli použité okrem iného aj superťažké bomby Tallboy. Spojenci mali nad oblasťou absolútnu vzdušnú prevahu a preto bolo udržanie týchto komplexov aj napriek ich mohutnej ochrane (železobetónové stropy mali hrúbku 5 metrov) bol ich udržanie nemožné. Napokon bola ich výstavba spolu s výstavbou ďalších podobných odpaľovacích plošín zrušená a pre odpaľovanie rakety A4 sa začalo používať mobilné odpaľovacie zariadenie s nazývané Meillerwagen. Túto prezývku dostalo vozidlo podľa jedného z jeho výrobcov, mníchovskej firmy Meiller-Kipper GmbH. Jednalo sa v podstate o trojnápravový vozík bez motora ťahaný ťahačom Hanomag SS-100, na ktorom bola vodorovne položená raketa A4. Jeho súčasťou bolo aj hydraulické zariadenie, ktoré raketu na mieste odpálenia zdvihlo do vertikálnej polohy. Meillerwagen bol sprevádzaný dvoma veliteľskými vozidlami, Feuerleitzugmaschine Sd.Kfz. 7/3 a Feuerleitpanzer Sd.Kfz. 251, cisternami s tekutým kyslíkom, etanolom a peroxidom vodíka a ozbrojenou eskortou. Keď kolóna dorazila na miesto odpálenia, raketa sa uviedla do zvislej polohy a do nádrží na načerpal etanol, tekutý kyslík a peroxid vodíka. Technici naprogramovali letového navigátora a mužstvo sa potom skrylo. Z obrnených veliteľských vozidiel bol naštartovaný motor a ak všetko prebehlo ako malo, raketa vzlietla k cieľu. Odpálenia zvyčajne prebiehali z dobre pripravených miest, ale často aj z ciest a lesov, ktoré sťažovali odhalenie kolóny nepriateľským letectvom.
29. augusta 1944 Hitler požadoval čo najskôr začať bombardovať Anglicko raketami. 8. septembra 1944 sa jeho želanie splnilo a na Londýn vzlietli prvé dve rakety A4, propagandou premenovaná na Vergeltungswaffe 2 („Zbraň odplaty 2“), skrátene V-2. Za odpálenia rakiet V-2 zodpovedala na Hitlerov príkaz SS. 31. augusta bol touto úlohou poverený SS-Obergruppenführer (hodnosť SS zodpovedajúca hodnosti generálmajora) Hans Kammler. K dispozícii mal 45 mobilných odpaľovacích rámp, 20 poľných skladov a množstvo výrobných a skladovacích zariadení na kvapalné materiály. Kammler nariadil vytvoriť dve skupiny, Gruppe Nord („Skupina sever“), ktorá ostreľovala ciele v Anglicku a Gruupe Süd („Skupina Juh“), ktorá ostreľovala ciele vo Francúzsku a Belgicku, ktoré postupne obsadzovali spojenci. Aby boli spôsobené čo najvyššie škody s maximálnym zaskočením obyvateľstva, boli rakety odpaľované najčastejšie krátko po polnoci. Väčšina rakiet V-2 bola odpaľovaná zo západného Holandska, odkiaľ im trval let do Londýna 5 minút. Na Anglicko bolo odpálených 1402 rakiet, z nich 1358 zasiahlo Londýn, 43 Norwich a 1 Ipswich. Napočudovanie, viac rakiet odpálili Nemci na Belgicko, až 1664 rakiet. Väčšina, 1610, smerovala na Antwerpy, 27 zásahov hlásilo mesto Liege, 13 Hasselt, 9 Tournai, 3 Mons a 2 Diest. Útokom sa nevyhlo ani Francúzsko, na Paríž dopadlo 22 striel, na Lille 25, na Tourcoig 19, na Arras 6 a na Cambrai 4. Holandský Maastricht zasiahlo 19 striel a Nemci ostreľovali aj vlastné mesto Remagen, ktoré v roku 1945 obsadili Spojenci a dostalo 11 zásahov. Posledné dve rakety V-2, ktoré zasiahli svoj cieľ, boli odpálené 27. marca 1945. V-2 zabila len v Londýne 2754 civilistov a 6523 zranila. Najhorší zásah raketou V-2 dostali Antwerpy, keď bolo v kine Rex zabitých 567 ľudí. Útoky raketami V-2 sa skončili až koncom marca 1945. Odhady celkového počtu obetí rakety V-2 sa pohybujú okolo hodnoty 7000. Sťahujúce sa raketové jednotky zastihol koniec vojny v meste Celle pri Hannoveri, kde zničili svoje vybavenia, aby nepadlo do rúk nepriateľa a kapitulovali.
Dohromady došlo k minimálne 3172 úspešným odpáleniam na ciele, v rámci skúšobných testov a výcviku bolo odpálených ďalších 1 000 až 1 750 rakiet. Úspešnosť zásahov rakety V-2 možno odhadnúť na 70%.
Spojenci o rakete A4 dozvedeli už v roku 1938 vďaka „správe z Osla“, dokumentu, ktorý bol v balíku poslaný na britské veľvyslanectvo v hlavnom meste Nórska. Obsahovala informácie o mnohých tajných zbraniach, ktoré sa vtedy v Nemecku vyvíjali. Správe však nikto neveril, zrejme aj preto, lebo odosielateľ, pravdepodobne nemecký matematik a fyzikHans FerdinandMayer sa pod ňu nepodpísal a preto ju britská tajná služba,MI6, spočiatku brala ako dezinformáciu. Dokonca jedna raketa odpálená z Peenemünde havarovala v Švédsku a bola poslaná do Británie a jednu V-2 poslalo Britom aj poľské odbojové hnutie. Napriek tomu sa tejto zbrani spočiatku nedával taký význam. Na rozdiel od bezpilotnej strely s plochou dráhou letu Fieseler Fi 103, prvej „Odvetnej zbrane“, A4 nebolo možné zostreliť bežnou protivzdušnou paľbou. Jeden z plánov, ako sa útokom brániť, spočíval v tom, že raketu zachytil radar a po vypočítaní jej trajektórie by bol vzdušný priestor, ktorou by strela letela ostreľovaný ťažkým protilietadlovým delostrelectvom. Od tohto návrhu sa upustilo, pretože vystrelené delostrelecké náboje by mohli na zemi spôsobiť ešte väčšie škody, než prípadný dopad rakety. Okrem toho britská tajná služba objavila v Londýne sieť agentov, ktorí informovali Nemcov o úspešných zásahoch mesta raketami. Briti sieť infiltrovali a posielali do Nemecka zlé koordináty, takže rakety potom dopadali do neobývaných území v okolí Londýna. V podstate jediným účinným spôsobom, ako V-2 zastaviť bolo zničiť výrobné haly alebo rakety ešte pred ich štartom. To sa dialo v rámci operácie Crossbow.
Hoci bola V-2 sľubná, mala mnoho chýb, trpela častými poruchami, neniesla dostatočne silnú bojovú nálož a v prvom rade prišla príliš neskoro, než aby mala na výsledok vojny nejaký vplyv.
Dodnes sa zachovalo 20 rakiet V-2. Jedna je súčasťou austrálskeho Australian War Memorial, jedna je s čiastočne odkrytým vnútrom vystavená v armádnom múzeu v Holandsku, vo Francúzskom múzeu v La Coupole je vystavená jedna celá V-2, jeden trup V-2 bez motora, jeden celý a jeden poškodený motor a jedna dolná časť motora. Jeden motor je ešte vystavený v Cité de l'espace v Toulouse. V nemeckom Deutsches Museum je vystavená jedna raketa a jeden motor, ďalší motor môžeme vidieť v Múzeu technológie v Berlíne a v The Peenemünde Historical and Technical Information Centre je vystavená replika rakety V-2. Vo Veľkej Británii sa nachádza jedna strela v The Science Museum v Londýne, jedna v Imperial War Museum a dve v Royal Air Force Museum taktiež v Londýne.
Najviac V-2 je v USA: jedna sa nachádza v Kansas Cosmosphere and Space Center v meste Hutchinson v štáte Kansas, jedna v National Air and Space Museum vo Washingtone, jedna raketa a jeden motor v National Museum of the United States Air Force v Daytone v štáte Ohio, ďalšia v Fort Bliss Air Defense Museum v El paso v štáte Texas, jedna v Missile Park vo White Sands Missile Range vo White Sands v štáte Nové Mexiko, jedna v George C. Marshall Space Flight Center v Huntsville v Alabame, posledná strela spolu s jedným motorm v U.S. Space & Rocket Center taktiež v Huntsville. Iba motory sú vystavené v Museum of Science and Industry v Chicagu, Auburn University Engineering Lab a v jednej z historických budov v Cape Canaveral na Floride. Jeden trup strely a jeden motor sa nachádza v U.S. Army Ordnance Museum v Aberdeene a jeden trup v Picattinny Arsenal v Doveri.
Na Slovensku možno nájsť spaľovaciu komoru rakety A4, ktorú našli na šrotovisku v Dubnici nad Váhom (tam sa za vojny vyrábali časti do V-2). Dnes je vystavená v Múzeu letectva v Košiciach.
V júni 1939 prišiel Kurt Patt z výskumného ústavu v Peenemünde (Patt bol okrem iného autor návrhu Flossengeschoss, čo bol delostrelecký projektil s krídelkami, ktoré predĺžili jeho dolet) s myšlienkou umiestniť na trup rakety A4 krídla, ktoré by zlepšili jej aerodynamický vztlak. S nimi mohla raketa po fáze balistického letu prejsť do kĺzavého letu, vďaka čomu by sa dolet rakety zvýšil až na 600 km. Pre zlepšenie riadenia počas kĺzavého letu bol vylepšený stabilizátor a mierne upravený trup strely, aby sa dosiahol lepší aerodynamický tvar. Teoretické práce na Pattovom návrhu sa začali v roku 1940, projekt bol označený ako A9. Tento návrh prezentoval Dornberger Hitlerovi 31. júla 1940 spolu s projektom „Americkej rakety“. V roku 1943 bol program A9 oficiálne zastavený, aby sa mohli všetky zdroje sústrediť na uvedenie rakety A4 d o bojovej činnosti, ale práce na A9 aj napriek tomu pokračovali pod rúškom „teoretického projektu“ A4b. Až 10. októbra 1944 sa mohli práce na projekte opäť rozbehnúť naplno. ,,A4 Bastard“ ako bola raketa prezývaná mal v strednej časti trupu namontované dve krídla s rozpätím 6,2 metra a šípovitosťou 52°. Oproti A4 mala nová raketa o 1350 kg vyššiu hmotnosť a motor mal asi o 30% väčší ťah. V decembri 1944 bolo rozhodnuté postaviť 20 prototypov, ale do konca vojny boli postavené len 3. K pokusným odpalom došlo 27. decembra 1944 a 24. januára 1945. Prvá raketa sa zrútila krátko po štarte, pri druhom teste vyzeralo spočiatku všetko v poriadku, ale pri prechode do kĺzavého letu pri rýchlosti Mach 4 prasklo krídlo rakety a tá sa opäť sa zrútila. Aj pre nedostatky si bol von Braun istý, že projekt uspeje. Nepriaznivá situácia si ale vo februári 1945 vyžiadala evakuáciu výskumného strediska v Peenemünde a práce sa potom už neobnovili. Vznikla taktiež pilotovaná verzia s malou pilotnou kabínou, zaťahovacím podvozkom a pomocným náporovým motorom pre dodatočné zvýšenie doletu o ďalších 400 km. Tento variant A4b však ostal len na papieri. Objavil sa aj návrh vybaviť A4b prstencom desiatich pomocných rakiet na tuhé palivo, vďaka ktorým by sa dolet zvýšil na zhruba 1000 km, ale ostal len na papieri. Práce na projekte sa definitívne skončili v marci 1945.
A6
Pramene sa ohľadom A6 rozchádzajú, jedny tvrdia, že sa jednalo o prepracovaný návrh „okrídlenej rakety“ Kurta Patta, ktorý upravil von Braunov začiatkom 40-tych rokov. A6 mala mať väčší dosah, než A4 a jej motor by spaľoval alternatívne palivá (kyselinu dusičnú a letecký petrolej). Iné zdroje uvádzajú zas, že návrh vychádzal z plánov A4b, ale jednalo sa o jej pilotovanú verziu, ktorá mala slúžiť ako nadzvukové prieskumné lietadlo dlhého doletu. Stroj mal najprv s raketovým motorom vystúpiť do výšky 95 km. Potom by začal klesať, vstúpil by späť do atmosféry a prešiel do nadzvukového kĺzavého letu, ktorým by sa dostal do určenej oblasti, kde by urobil fotografický prieskum. Potom by pilot aktivoval náporový motor, čo by mu umožnilo letieť rýchlosťou približne 2900 km/h po dobu pätnástich až dvadsiatich minút a vrátiť sa tak späť na základňu. A6 by pravdepodobne štartoval vertikálne, ale pristávala by ako klasické lietadlo na podvozku a pravdepodobne ešte aj s brzdiacim padákom. Náporový motor mal spaľovať syntetický benzín alebo uhoľný kal. Ríšske ministerstvo letectva projekt zamietlo, pretože také lietadlo nepotrebovalo. Každopádne by raketa merala 15,75 m a rozpätie krídel by bolo 6,33 m.
A7 bol ďalší návrh rakety s krídlami na bokoch trupu, tento vychádzal zo strely A5, ale mal väčšie chvostové plochy, aby sa predĺžil dosah pri kĺzavom lete. Raketu si objednalo Kriegsmarine, nemecké vojnové námorníctvo. Práce na projekte prebiehali v rokoch 1940-43, potom sa práce zastavili. Než projekt skončil, skúšali sa dve makety bez motorov vypustené z lietadla, aby sa zistila stabilita za letu. Strela bola dlhá 5,91 m a priemer trupu činil 0,38 m.
Návrh rakety A8 vznikol v roku 1944, jednalo sa o predĺženú verziu rakety A4 s priemerom 0,78 m a hmotnosťou 22 370 kg. Raketový motor s ťahom 30 kN mal spaľovať stabilnejšie palivá, než A4 (tá spaľovala tekutý kyslík a etanol), konkrétne kyselinu dusičnú a naftu. Projekt do konca vojny neopustil rysovacie dosky, ale po vojne v ňom pokračovalo Francúzsko pod názvom ,,Super V-2“, ale taktiež bez úspechu. Viacmenej, Francúzom skúsenosti získané pri tomto programe pomohli pri vývoji rakiet Veronique a Diamant.
Návrh rakety A9 vznikol v roku 1941 a vychádzal z Pattovho návrhu „okrídlenej rakety“, avšak počas skúšok rôznych modelov sa zistilo, že ak by sa namiesto dvoch veľkých krídel v strednej časti trupu použili dve menšie krídla v tvare delta, ktoré by sa tiahli pozdĺž trupu, raketa by mala lepšie aerodynamické vlastnosti pri nadzvukových rýchlostiach. Trup A9 mal dĺžku 14 metrov a priemer 1,68 m. Rozpätie stabilizačných krídiel na konci trupu činilo 3,5 m. Motor bol totožný s raketou A4. Hlavným účelom A9 bolo stať sa druhým stupňom prvej transkontinentálnej balistickej rakety na svete- A9/A10, ktorá by bola na cieľ navádzaná rádiovými signálmi.
Hoci sa A9 podľa všetkého nepodarilo do konca vojny zostrojiť a otestovať, niektoré zdroje uvádzajú, že niekoľko štartov sa uskutočnilo. Každopádne však existuje záznam oficiálnej správy, ktorú poslal Wernher von Braun do Berlína v januári 1945 a v ktorej stálo: „Problém s druhým stupňom je vyriešený“, takže nejaké skúšky určite prebiehali. Vznikla aj pilotovaná verzia A9 podobná pilotovanej verzii A4b, ktorá opäť ostala len na papieri.
A10 bol prvý stupeň plánovanej transkontinentálnej balistickej rakety A9/A10, ktorý mu mal pomôcť prekonať väčšinu trasy. Priemer A10 bol až 4,12 m, aby dokázala úplne pohltiť druhý stupeň, A9. Výška A10 bola 20 metrov. Vážila 87 ton a obsahovala palivové nádrže s 62 tonami paliva (etanol a tekutý kyslík) a raketový motor s ťahom 200 kN s dobou horenia 55 sekúnd. Na motore pracoval od roku 1941 Walther Thiel, ktorý neskôr zahynul počas náletu na Peenemünde. Vzniklo viacero konceptov, ako mal motor A10 fungovať: prvý počítal s jedným motorom a jednou veľkou spaľovacou komorou, druhý zasa so šiestimi menšími motormi, ktoré sa normálne používali v raketách A4 a ktoré by ústili do jednej veľkej spaľovacej komory a tretí variant počítal s piatimi motormi z A4 a piatimi samostatnými spaľovacími komorami umiestnenými pri sebe. Žiaden kus A10 nebol pravdepodobne nikdy postavený.
Raketa A9/A10 bol prvý použiteľný návrh viacstupňovej balistickej rakety. Von Braun a jeho tím na jeho súčastiach pracovali už od leta 1940 po október 1942, keď boli projekty prerušené a od septembra 1944 až do konca vojny. Prvý let sa mal konať v roku 1946. Návrh sa neskôr stal súčasťou Projektu Amerika, ktorého cieľom bolo vytvoriť zbrane schopné útočiť na mestá n severovýchode USA a zahŕňal interkontinentálne rakety a bombardéry, ako aj rakety odpaľované z ponoriek. Aby sa mohla do strely umiestniť čo najväčšia nálož, mali byť rakety odpaľované zo západného španielska alebo Francúzska. Prvý stupeň by rakete udelil rýchlosť4350 km/h a potom by došlo k jeho oddeleniu. Potom mal A10 padať do mora s padákmi, ktoré by spomalili pád, aby sa nepoškodil a mohol byť po vylovení ponorkou znova použitý. Okamžite po oddelení oboch častí by sa automaticky naštartoval motor druhého stupňa, uhol stúpania by sa zväčšil a A9 by dosiahla vrchol stúpania vo výške 56 km. Potom by prešla do kĺzavého nadzvukového letu k cieľu. Dosah rakety mal byť 5500 km a celková dĺžka letu 35 minút.
Strela mala byť navádzaná rádiovými signálmi a to tak, že nemeckí agenti by v meste New York umiestnili rádiovú vysielačku priamo do vtedy najvyššej budovy sveta, Empire State Building. Tá by bola v „pohotovostnom režime“- nevysielala by, aby ju nebolo možné odhaliť a prípadne zneškodniť. Akonáhle by bola A9/A10 odpálená z Európy, bola by vysielačka „oživená“ a potom by už raketa nebola riadená z Európy, ale z miesta, kde mala dopadnúť. Táto operácia mala prebehnúť 15 minút pred plánovaným dopadom strely. Predpokladalo sa taktiež, že raketa by sledovaná ponorkami po celej trase letu a z nich by bola korigovaná prípadná odchýlka. Tak by sa dosiahlo veľkej presnosti. Avšak nemecký plán na umiestnenie rádiového majáku na Empire State Building (operácia Elster) zlyhal. Dvaja agenti, Erich Gimpel a William Colepaugh boli v noci z 29. na 30. novembra 1944 vysadení ponorkou U-1230 v zálive Maine pri meste Hancock Point v štáte Maine. Agenti boli dobre vybavení. William Colapaugh bol Američan nemeckého pôvodu a predtým študoval na Massachusetts Institute of Technology. Gimpel zasa strávil mesiace v Peenemünde na oddelení riadenia rakiet. Rozkaz na operáciu vydal samotný Otto Skorzeny.
Tá sa však skončila úplným fiaskom- Colepaugh sa sám vydal do rúk FBI, ktorej prezradil celý plán a Gimpela na základe toho zadržali o štyri dni neskôr. Okrem umiestnenia rádiového majáku mali zistiť aj informácie o projekte Manhattan a prípadne vykonať sabotáže.
Obrovská raketa vážiaca 100 ton by na cieľ dopravila nálož vážiacu len 1 tonu a cestou by spotrebovala 70 ton paliva, takže jej vojenská s hlavne ekonomická hodnota je veľmi otázna. Nemecký plán útoku A9/A10 na New York bol ale naozaj premyslený. Nemci plánovali vyhlásiť zasiahnutie New Yorku raketou a v daný okamih mala A9/A10 Empire State Building naozaj zasiahnuť. Skutočnosť, že Nemecko môže Ameriku ostreľovať raketami mala vyvolať paniku obyvateľstva a narušiť jeho morálku, avšak je otázne, či by to ospravedlnilo obrovské finančné náklady.
S klasickou náložou by A9/A10 predstavovala zrejme len psychologickú zbraň, ale koncom vojny sa nemeckí vedci zaoberali myšlienkou umiestniť na rakety chemické a biologické zbrane. Walter Dornberger zodpovedný za vývoj armádnych rakiet dokonca vo svojich pamätiach uvádza, že A9/A10 mala niesť atómovú bombu. V takom prípade by sa mohla z A9/A10 stať skutočne hrozivá zbraň.
Hoci Hitler sa vidinou bombardovania Ameriky opájal už dlho, von Braunov tím poháňal najrôznejšími rozkazmi a nariadil čo najviac skrátiť testovanie, zbraň sa zrejme nikdy nedočkala realizácie. Aj napriek tomu sa objavujú rôzne špekulácie, v ktorých sa spomínajú štarty pilotovaných verzií A9/A10 s prvými „astronautmi“.
Treba však poznamenať, že v kameňolomoch v Normandii- v Haut Mensil neďaleko Caen a v La Meauffe neďaleko St. Lo sa mali pôvodne nachádzať skladiská pre rakety A4. Do konca roku 1943 ale stavebné práce príliš nepokročili. Avšak v roku 1944 boli náhle zahájené rozsiahle stavebné úpravy v oboch týchto lokalitách. Po ich obsadení spojencami spravodajské tímy zistili, že v podzemí kameňolomov sa nachádzajú celé siete tunelov s vybavením pre rakety takmer dvojnásobne väčšie, než A4. Nie je preto vylúčené, že práce na raketa A9/A10 boli bližšie k svojmu dokončeniu, než tvrdí oficiálny historický výskum.
Jednalo sa v podstate o rovnaký typ strely, akým je A9/A10, ale namiesto A9 bola použitá raketa A4b.
Tretí stupeň plánovanej rakety A9/A10/A11 s priemerom trupu 8,1 m a rozpätím krídel 16,5 metra.
Malo sa jednať o trojstupňovú raketu, ktorá by na orbit vypúšťala satelity, alebo o ďalšiu transkontinentálnu balistickú raketu s dĺžkou až 25 metrov. Nikdy nebola zrealizovaná. Povojnová von Braunova štúdia, ktorá by na viacstupňovú raketu umiestnila priestor pre posádku, zrejme by slúžila ako vesmírny transportér. Dĺžka rakety mala byť 33 metrov, priemer trupu 11 metrov a rozpätie 23 m. Návrh bol podobný neskorším raketám Saturn.
Po skončení vojny bolo z Nemecka do USA prevezené veľké množstvo rakiet a ich súčiastok. V rámci operácie Paperclip Američania zajali najdôležitejších raketových konštruktérov vrátane von Brauna a Dornbergera. Tí boli potom dopravení do Ameriky, kde pracovali pre Spojené štáty. Cieľom bolo zabrániť tomu, aby sovietom padli do rúk najdôležitejší vedci a čo najmenej zbraní. Aj napriek tomu získal ZSSR niekoľko kusov tejto zbrane, podľa ktorej boli navrhnuté sovietske rakety R-1 a R-2. Nejaké materiály dostala taktiež Veľká Británia, Francúzsko a Kanada.
Američania testovali získané V-2 a nemeckí vedci teraz pracovali pre NASA a armádu na nových návrhoch rakiet pre Ameriku. Ich úsilie viedlo k postaveniu rakety PGM-11 Redstone, ktorá vyniesla na obežnú dráhu prvý americký satelit a Saturn V, ktorá dopravila človeka na Mesiac.
Galériu k sérii rakiet Aggregat nájdete tu.
Rheinbote
Raketa Rheinbote („Rýnsky posol“) bola iniciatíva firmy Rheinmetall-Borsig, ktorá vznikla na základe veľkého úspechu pomerne malých rakiet na tuhé pohonné hmoty, ktoré používala pozemná armáda. Program prebiehal pod vedením dr. Heinricha Kleina Kleina a dr. Vüllersa a jeho hlavnou úlohou bolo objasniť v tej dobe ešte nevyriešené otázky v oblasti viacstupňových rakiet. Firma predstavila HWA tri projekty svojich rakiet ďalekého dosahu (všetky štvrostupňové). Najľahšia z nich mala mať hmotnosť 1750 kg (625 kg z toho tvorili pohonné hmoty, 200 kg vážila hlavica) a predpokladaný dolet okolo 100 km. „Stredná“ raketa mala vážiť 3500 kg (1220 kg bola hmotnosť pohonného materiálu, 500 kg bojovej hlavice) a jej maximálny dosah mal činiť 110 km. Najťažšia verzia mala mať hmotnosť až 8000 kg (2800 kg tvorili pohonné hmoty, hlavica vážila 1250 kg) a dosah 120 km.
Dôstojníci Wehrmachtu na čele s Dornbergerom boli k projektu skeptickí najmä kvôli vysokej spotrebe nedostatkového prachu a predpokladanej nízkej presnosti rakety. Preto bol pre ďalší vývoj prijatý len prvý, najľahší variant s továrenským označením Rh.Z 61/9, vojenským R.Spr.Gr.4831.
V priebehu vývoja došlo k mnohým zmenám (hmotnosť hlavice sa znížila na iba 40 kg, čo malo zdvojnásobiť dolet), ale základom ostala štvorstupňová raketa pričom každý stupeň obsahoval raketový motor na tuhé pohonné hmoty, ktorý spaľoval diglykolový prach a stabilizáciu za letu zabezpečovali stabilizačné krídelká rôznych veľkostí v jeho spodnej časti. V prípade použitia štyroch stupňov bola celková dĺžka rakety 10,8 metra, avšak počet stupňov mohol byť aj menší. Prvý stupeň mal hmotnosť 720,5 kg (470 kg raketový motor s ťahom 372 kN a dobou horenia 1 sekunda, 245 kg pohonných hmôt) dĺžku 1,55 m priemer trupu 53,6 cm a rozpätie krídel 1,5 m. Druhý a tretí stupeň mali každý hmotnosť 388,5 kg (240 kg raketový motor s ťahom 54,7 kN a dobou horenia 5 sekúnd, 140 kg pohonných hmôt) dĺžku 2,63 m, priemer trupu 26,7 cm a rozpätie krídel 1,05 resp. 0,85 m. Posledný stupeň vážil 252,5 kg (40 kg hlavica, 100 kg raketový motor s ťahom 23,5 kN a dobou horenia 4 sekundy, 60 kg pohonných hmôt) bol dlhý 3,99 m, priemer trupu činil 19,1 cm a rozpätie stabilizačných krídel 0,6 m.
Raketa bola odpaľovaná z upraveného prepravníka pre raketu A4 pod uhlom 45 až 65°. Mierenie zabezpečovalo nasmerovanie odpaľovacieho vozíka a uhol pod ktorým bol naklonený, pri streľbe na kratšie vzdialenosti malo byť použitých menej stupňov. Takto bolo možné z jedného odpaľovacieho vozíka odpáliť jednu raketu za hodinu. Oddeľovanie jednotlivých stupňov prebiehalo vždy rovnakým spôsobom, teda s pomocou výtokových plynov vzniknutých pri zapálení nasledujúceho stupňa. Jednotlivé stupne rakety boli aktivované pomocou oneskorovačov. Po dohorení posledného raketového motoru dosiahol štvrtý stupeň s hlavicou rýchlosť 1600-1640 m/s a vzdialenosť 220 km prekonal za 225 sekúnd. Ako najvyšší účinný dosah sa však uvádzalo len 160 km a pri použití menšieho počtu stupňov sa samozrejme ešte viac znížil.
Prvé exempláre boli pripravené na skúšky už v novembri 1941. Testy sa začali na polygóne Leba v dnešnom Poľsku, ktorý patril Luftwaffe a firma Rheinmetall-Borsig ho už predtým využívala na testovanie rôznych druhov leteckej výzbroje. Najprv však boli odpaľované len jednotlivé stupne, nedostatok materiálu spôsobil, že celé rakety mohli byť odpaľované až v máji 1943. Nedostatok prostriedkov bol spôsobený tým, že projekt Rheinbote nebol zahrnutý do žiadneho zbrojného programu a tak mu nebola udelená žiadna priorita ani prídely surovín. Napokon sa nejaké predsa len podarilo získať z programu zbraní dlhého dosahu a mohlo byť vyrobených aspoň 30 prototypov. Súčiastky pre strely však boli dodané až začiatkom roku 1944, aj to v nedostatočnom množstve. Práce sa preto zdržali a museli sa výrazne urýchliť. Naplánovala sa sériová výroba 200 rakiet a bola zostavená špeciálna delostrelecká jednotka, ktorej zaškoľovanie prebiehalo v Lebe. Skúšky prototypov na polygóne odhalili veľa menších či väčších problémov na všetkých odpálených strelách. Problémy boli najmä s nerovnomerným spaľovaním prachu, čo často viedlo k explózii motora. Boli zaznamenané aj prípady, keď odpadol stabilizátor pri prekračovaní zvukovej bariéry. Všetky závady sa podarilo vyriešiť až koncom leta roku 1944.
Ako sa ukázalo, Rheinbote bola prakticky nepoužiteľná zbraň. Bola veľmi nepresná a už len kvôli spôsobu „mierenia“ na cieľ ju bolo možné použiť len proti veľkým cieľom. Navyše, nízka hmotnosť hlavice spôsobovala, že strela bola schopná vytvoriť v mieste dopad kráter s priemerom len 1,2 metra bez nejakých výraznejších stôp na okolí. Z týchto dôvodov bolo pri skúškach často ťažké vôbec nájsť miesto dopadu rakety. Jedna raketa spotrebovala dve tony železa a 585 kg paliva, takže vzhľadom na to aké malé škody dokázala napáchať sa jednalo o absolútne neekonomickú zbraň.
Viacmenej, po neúspešnom atentáte na Hitlera 20. júla 1944 prevzala, podobne, ako v prípade programu rakety A4, nad projektom Rheinbote kontrolu SS. Tá sa, na rozdiel od skeptického postoja HWA, stala nadšeným stúpencom tejto bezcennej zbrane a nariadila jej výrobu. Skúšky sa presunuli z Leby na polygón Heidekraut v Tucholských lesoch. Do konca roku 1944 bolo vyrobených 100 rakiet, ďalších 220 bolo dodaných v januári nasledujúceho roku.
Od januára 1945 odpaľovala špeciálna palebná jednotka z holandského územia na prístav Antverpy. Po vypustení zhruba 200-220 rakiet bola jednotka rozpustená a zvyšné rakety boli ponechané svojmu osudu. Výsledky projektu boli veľkým sklamaním. Rheinbote bola v podstate „malou V-2“, ale ešte neekonomickejšou.
Po vyhodnotení testov pristúpila firma Rheinmetall-Borsig k príprave vylepšeného projektu viacstupňovej bojovej rakety. Jednalo sa o trojstupňovú raketu, schopnú dopraviť 220 kg vážiacu hlavicu na vzdialenosť 160 km. Na vzdialenosť 100 km bolo možné dopraviť hlavicu s hmotnosťou až 570 kg. Podľa plánov mala byť raketa dlhá 10,53 m, s hmotnosťou 2405 kg. Prvý stupeň mal mať hmotnosť 1100 kg, dĺžku 3,45 m a priemer 445 mm. Raketový motor mal mať dobu horenia 8,6 sekundy a stabilizáciu za letu zabezpečovalo 8 roztvárateľných krídeliek. Druhý stupeň mal mať hmotnosť 635 kg, dĺžku 2,36 m a priemer 394 mm. Raketový motor mal mať dobu horenia 8 sekúnd a stabilizáciu za letu zabezpečovalo opäť 8 krídeliek. Tretí stupeň mal mať aj s hlavicou hmotnosť 670 kg, dĺžku 4,72 m a priemer 318 mm. Raketový motor mal mať dobu horenia 4 sekundy a stabilizáciu za letu zabezpečovali 4 krídelká.
Strela mala byť odpaľovaná z delovej hlavne a preto museli byť krídelká prvého stupňa roztvárateľné. Raketa v hlavni získala rýchlosť 240 m/s. Kadencia mala byť 4 výstrely za hodinu. Zbraňový komplet mal mať vzhľadom na absenciu záklzového zariadenia a nutnosti odpalov z vybudovaného postavenia s vybetónovanou operou až 80 ton čím bola pohyblivosť kompletu veľmi obmedzená.
Do konca vojny sa podarilo odpáliť 12 rakiet tohto typu, päť z nich zlyhalo a zvyšok sa ukázal byť veľmi nepresný. Keďže Nemecko trpelo čoraz väčším nedostatkom surovín a vojenská situácia Tretej ríše sa stávala beznádejnou, nemalo zmysel v projekte pokračovať. 6. februára 1945 preto generálmajor SS Hans Kammler, ktorý zodpovedal za vývoj rakiet rozhodol o zastavení projektu.
Galériu k rakete Rheinbote nájdete tu.