Nemecké experimentálne bomby a riadené strely

Medzi tajné zbrane Tretej ríše možno zaradiť aj rôzne diaľkovo ovládané rakety a bomby, ktoré predstavovali vážnu hrozbu najmä pre spojencov. Prudký rozvoj leteckej a rádiovej techniky v nacistickom Nemecku viedol k vývoju zariadení, ktoré by sme dnes označili za zbrane presného úderu.

Ruhrstahl X-1

Ruhrstahl X-1 (používali sa aj označenia Kramer X-1, Fritz X či SD 1400) bola nemecká zo vzduchu zhadzovaná diaľkovo ovládaná bomba používaná počas druhej svetovej vojny. Spolu so spojeneckou bombou Azon z toho istého obdobia vojny je Fritz X predchodcom všetkých inteligentných bômb.

X-1 vznikla ďalším vývojom priebojnej pumy PC 1400. Bomba dostala aerodynamickejší predok, štyri bočné krídla a chvostové krídla boli upravené, mali tvar krabice. Luftwaffe sa presvedčila o ťažkostiach so zasahovaním lodí z veľkých výšok počas Španielskej občianskej vojny. Mohli sa síce použiť strmhlavé bombardéry, ale tie by zasa boli vystavené silnej protivzdušnej paľbe z lodí. Inžinier Max Kramer, ktorý pracoval pre Deutsche Versuchsanstalt für Luftfahrt, DVL („Nemecký letecký výskumný ústav“), experimentoval od roku 1938 s diaľkovo ovládanými 250 kg bombami, ktoré v roku 1939 vybavil krídlami, ktoré ovládal rádiom. V roku 1940 sa projektu ujala spoločnosť Ruhrstahl AG, pre ktorú začal Kramer pracovať.

X-1 bola, na rozdiel od strely Henschel Hs 293 určenej proti nákladným a ľahkým vojenským lodiam, určený na ničenie ťažko pancierovaných vojnových lodí. Bomba sa zhadzovala z bombardéra v minimálnej výške 4000 m nad morom. Ideálna výška na vypustenie bola 6100 metrov, ale aby bol cieľ dobre viditeľný, lietadlo muselo letieť nižšie, ako 5500 m. Cieľ musel byť od lietadla vzdialený najviac 5 km. Na mierenie sa používal štandardný bombový zameriavač Lofte 7. Po vypustení bomby lietadlo spomalilo a k cieľu ju navigoval jeden člen posádky s pomocou rádiového systému Burgund (ten tvoril prijímač FuG 230 Strassburg umiestnený v bombe a vysielač FuG 203 Kehl v lietadle). Riadiaci systém mohol upraviť dolet najviac o 500 m a klznú dráhu o 350 m. V bombe bolo zabudované gyroskopické zariadenie, ktoré zabraňovalo, aby sa počas letu otáčala okolo vlastnej osi. Ak bomba pracovala správne, mala preraziť pancier s hrúbkou 130 mm.

Jedinou peruťou Luftwaffe, ktorá zhadzovala bomby X-1 bola III./KG 100, ktorá väčšinou používala bombardéry Dornier Do 217K-2, ktoré boli doplnené menším počtom Do 217K-3 a Do 217M-11. Pri testoch bomby ako nosiče slúžili bombardéry Heinkel He 111 a He 177, žiadna z týchto kombinácií sa ale bojov nezúčastnila. X-1 bola po prvý raz použitá 21. júlna 1943 pri útoku na prístav Augusta na Sicílii. Pri ďalších útokoch v oblasti Sicílie bola X-1 použitá taktiež, ale neboli zaznamenané žiadne potopené lode. Najväčší úspech prišiel 9. septembra. Po uzavretí prímeria so spojencami vyrazila talianska flotila z mesta La Spenzia na Maltu, kde chcela kapitulovať. Aby talianske vojnové lode nepadli do rúk spojencom, vyrazilo 6 strojov Dornier Do 217K-2, každý niesol jednu bombu X-1. Vojnová loď Roma, vlajková loď talianskej flotily utrpela dva zásahy a tretí ju len tesne minul. Nakoniec sa plavidlo po výbuchu munície potopilo. Jej sesterská loď, Italia, bola taktiež poškodená, ale nakoniec dorazila do Malty. Pri potopení Romy zahynulo 1255 mužov vrátane admirála Carla Bergaminiho.

Počas vylodenia pri Salerne, 11. septembra 1943 bol ľahký krížnik Savannah zasiahnutý bombou X-1. Bomba prerazila strechu veže C, zabila osádku a explodovala v dolnom muničnom sklade. Výbuch poškodil viaceré zariadenia, vytvoril veľkú dieru v zadnej časti lode a prasklinu na boku. Loď musela byť poslaná na opravy do USA. V ten deň zažila útok bombou X-1 aj jej sesterská loď Philadelphia, ale tú bomba tesne minula.

Ľahký krížnik Uganda bol zasiahnutý bombou X-1 13. septembra. Bomba prerazila cez 7 palúb a vybuchla pod kýlom. Všetky ohne v kotloch zhasli a zahynulo 16 mužov. Loď bola poslaná na Maltu na opravy.

Britská vojnová loď HMS Warspite bola zasiahnutá bombou X-1 16. septembra, keď poskytovala delostreleckú podporu pri Salerne. Bomba prerazila 6 palúb a vybuchla v kotolni č. 4, kde vyradila všetky kotly a prerazila dvojité dno.. Výbuch poškodil zadnú časť lode. Druhá X-1 len tesne minula loď, ale explodovala pod hladinou a spravil lodi dieru pod čiarou ponoru, takže začala naberať vodu a stratila paru. Na Maltu ju odtiahli remorkéry Hopi a Moreno. Nikdy nebola celkom opravená, ale zúčastnila sa vylodenia v Normandii.

Posledný útok bombou X-1pri Salerne sa konal 17. septembra 1944. Loď Philadelphia bola iba ľahko poškodená. Ďalšie lode poškodené bombou X-1 sú Flores a Loyal.

Spojenci si čoskoro uvedomili, že X-1 je riadená rádiovými signálmi a začali používať rôzne rušičky, aby signál blokovali. Počas vylodenia v Normandii nasadili spojenci obrovské množstvo stíhačiek aj elektrických rušičiek, takže riadené bomby neboli proti inváznemu loďstvu použité.

Niektoré pramene uvádzajú, že X-1 zasiahla počas dňa D nórsky torpédoborec Svenner, pri Salerne potopil nemocničnú loď HMS Newfoundland, torpédoborec HMS Janus, ľahký krížnik HMS Spartan a obchodné lode SS Bushrod Washington a SS James W. Marshall.

Vznikli aj ďalšie verzie tejto zbrane: Ruhrstahl X-2 a X-3 mali mať vyššiu rýchlosť pri páde, variant X-5 mal silnejšiu nálož a X-6 mal zosilnenú oceľovú hlavicu, ktorá by prerazila aj pancierovú palubu a nálož bola opäť silnejšia. Žiadna z týchto verzii nebola nikdy vyrábaná.

Galériu k bombe Ruhrstahl X-1 nájdete tu.

Ruhrstahl X-7 „Rotkäppchen“

Firma BMW navrhla už v roku 1941 protitankovú riadenú strelu, ale v tom období nebol o takýto druh zbrane záujem a tak návrh zapadol prachom. Až zhoršenie vojenskej situácie Nemecka v roku 1943 prinútilo vrchné velenie obrátiť pozornosť aj na takéto prostriedky. Projektu sa ujal Max Kramer pracujúci vo firme Ruhrstahl, ktorého návrh vychádzal z nádejného projektu rakety X-4. Vznikla tak raketa Ruhrstahl X-7 Rotkäppchen („Červená čiapočka“), jeden z najpokročilejších nemeckých návrhov diaľkovo ovládaných zbraní.

X-7 bola poháňaná dvojstupňovým raketovým motorom na tuhé pohonné hmoty BMW 109-506. Na valcovitom trupe boli namontované dve dopredu šípovité krídla. Ovládanie zabezpečovali káble, ktoré boli navinuté v stabilizačných gondolách na koncoch krídel.

Raketa bola odpaľovaná z 15 kg ťažkého trojnohého podstavca, ktorý meral 150 cm a obsahoval aj 300 V akumulátor, s pomocou ktorého bol zapálený motor. Počas letu bola strela stabilizovaná rotáciou okolo vlastnej osi, vykonala 120 otáčok za minútu. Raketa dosiahla rýchlosť okolo 360 km/h a dosah bol približne 1200 metrov. Strela niesla kumulatívnu hlavicu s hmotnosťou približne 2,5 kg schopnú preraziť 200 mm hrubý pancier.  

Kvôli rôznym problémom, ktoré sa pri výrobe vyskytli, bolo do konca vojny vyrobených iba okolo 300 kusov, nikdy však neboli dodané armáde. Väčšina striel X-7 v rôznych štádiách výroby padla do rúk spojencom.

Na základe strely X-7 vzniklo niekoľko ďalších projektov protitankových rakiet- Steibock, ktorý používal infračervený navádzací systém, Pinsel a Pfeifenkopf, ktoré používali elektro-optický systém navádzania.

V roku 1944 sa o túto raketu začala zaujímať aj Luftwaffe. Začiatkom roku 1945 bolo testovaných viacero takýchto zbraní vypúšťaných z lietadiel Henschel Hs 129 alebo Focke-Wulf Fw 190F-8. Pilot strelu riadil po drôte s pomocou optického sledovania, čo bolo pri jednomiestnom stroji problém- pilot musel riadiť strelu aj lietadlo. Pri skúškach sa nepodarilo zaznamenať nejaký výraznejší úspech.

Dohromady sa podarilo firme Ruhrstahl vyrobiť približne 300 kusov tejto zbrane, dodnes sa podľa všetkého nezachoval ani jeden. Každopádne sa víťazným spojencom musela dostať do rúk minimálne dokumentácia tejto zbrane, takže je pravdepodobné, že X-7 ovplyvnila vývoj podobných zbraní po skončení druhej svetovej vojny.

Galériu k protitankovej riadenej strele Ruhrstahl X-7 nájdete tu.

Panzerabwehrwaffe „Flunder“

            Koncom druhej svetovej vojny hľadalo vrchné velenie armády akékoľvek prostriedky, ktoré by mu umožnili aspoň oddialiť definitívnu porážku. Preto v januári 1945 zadalo firme Elektromechanische Werke Karlshagen GmbH objednávku na protitankovú riadenú raketu. Keďže už prebiehal vývoj rakety Ruhrstahl X-7 a ďalších podobných prostriedkov, firma sa rozhodla využiť už existujúce komponenty. 1. februára teda vznikol návrh rakety Flunder, ktorý preberal celý systém riadenia zo strely X-7 a používal kumulatívnu hlavicu z Panzerfaustu. Štartovať mala z malej odpaľovacej rampy. Viac sa o projekte nezachovalo a je veľmi nepravdepodobné, že by do skončenia vojny vznikol čo i len jediný prototyp.

Blohm und Voss L10 „Friedensengel“ & L11 „Schneewittchen”

V októbri 1940 začal Deutsche Versuchsanstalt für Luftfahrt, DVL („Nemecký letecký výskumný ústav“) práce na projekte torpéda s krídlami označeného ako LT 5F. vývoj mal vyústiť do stavby Gleittorpedos („Vzdušných torpéd“) GT 1 a GT 2, avšak nikdy neboli vyrábané. Namiesto nich vznikol v Leteckom výskumnom ústave Braunschweig-Völkenrode návrh vzdušného torpéda LT 9.2 Forchs („Žaba“).

V medzičase prezentoval najvyššiemu veleniu svoj návrh vzdušného torpéda L10 Friedensengel („Anjel mieru“) Richard Vogt pracujúci pre lodiarsku spoločnosť Blohm und Voss, ktorý počítal so skonštruovaním malého bezmotorového klzáka, ktorý by obsahoval trojosový riadiaci systém. Ten by sa upevnil na torpédo LT 950C, vďaka čomu by sa zvýšil dosah zbrane na zhruba 9000 m. Klzák by za sebou ťahal „šarkana“ na 25 m dlhom lane, ktorý by spomalil rýchlosť jeho pádu, takže mohol byť vypúšťaný z väčšej výšky, približne 2500 m. Lietadlo vypustilo takto upravené vzdušné torpédo pri klesavom lete pod uhlom 14° v rýchlosti 310 km/h a tri sekundy po vypustení sa uvoľnil „šarkan“. Keď torpédo dosiahlo vodnú hladinu, senzory v „šarkanovi“ aktivovali výbušné skrutky, ktoré oddelili trup klzáku od torpéda a to pokračovalo v ceste ponorené pod hladinou.

V septembri 1942 sa skúšalo 52 kusov. Potom sa malo vyrobiť ďalších 330 kusov v rôznych verziách, z ktorých bolo napokon vyrobených len 270. 136 z nich sa ďalej skúšalo, 34 bolo poslaných Kampfgeschwader 26 "Löwen" (KG 26).

Dňa 21. decembra 1943 bolo jedno torpédo L10 vypustené z bombardéra Heinkel He 111H-6 z výšky 428 metrov pri rýchlosti 281 km/h a uhle klesania 18°. Zbraň dosiahla vzdialenosť 1448 m. Ďalšie L10 dosiahlo vzdialenosť 3276 m. Spolu bolo do konca vojny postavených 450 vzdušných torpéd L10, ktoré boli testované v Torpedowaffenplatz Gotenhafen-Hexengrund („Skúšobné stredisko torpéd Gdyňa-Hexengrund. Bojovo nasadené neboli.

Blohm und Voss L11 Schneewittchen („Snehulienka“) vznikol ďalším vývojom L10, ktorý bolo možné vypustiť z lietadla vo väčšej rýchlosti, približne 500 km/h. Torpédo pred dopadom na hladinu potom spomalil brzdiaci padák. Trup bol rovnaký, ako pri L10 a teda pred dopadom na hladinu sa oddiel s pomocou výbušných skrutiek a senzorov v „šarkanovi“. Torpédo sa potom ponorilo pod hladinu a pokračovalo riadené vlastným dvojosovým riadiacim systémom. Projekt sa nedočkal realizácie kvôli jeho vysokej cene (15 000 ríšskych mariek za kus).

Blohm und Voss Bv 143

Vývoj prvej verzie protilodnej rakety označenej ako Blohm und Voss Bv 143A-1 začal na jar roku 1939 trval tri roky. Lietadlo (Heinkel He 111, He 177,...) malo strelu vypustiť vo výške približne 1500 metrov a vzdialenosti približne 5 km od cieľa a na cieľ by ju navigoval infračervený riadiaci systém Hamburg. Po vypustení by sa zbraň dostala tesne na úroveň približne 2 metre nad vodnou hladinou, v ktorej by ju udržoval mechanický senzor, teda dotykový hrot, ktorý trčal zo spodnej časti trupu rakety. Ak by sa dostal do kontaktu s hladinou, automaticky by sa aktivoval raketový motor, ktorý by strelu vyniesol vyššie. Vedenie projektu však nebolo s výsledkami skúšok riadiaceho systému spokojné a preto sa hľadali iné varianty- barometrický, ale ten bol tiež označený ako nevyhovujúci a uspel až elektronický. Bv 143A-1 poháňal motor Walter 109-502 s dobou horenia 40 sekúnd, s ktorým mohla dosiahnuť rýchlosť až 730 km/h a niesla hlavicu s hmotnosťou 500 kg. Dohromady bolo v pri skúškach v Peenemünde otestovaných 126 kusov Bv 143A-1, 78 z nich bolo aj vypustených z lietadla.

Ďalším vývojom pôvodnej rakety vznikla Bv 143A-2, ktorú bolo možné ovládať priamo z lietadla a preto mala upravené krídla- mala aj vodorovné chvostové plochy podobné tým, ktoré mal klzák pre vzdušné torpédo L10, ktoré menili smer letu. To umožnilo zhadzovať túto zbraň z výšky až 3500 metrov a zvýšiť dosah na 6 km.

Vznikla taktiež verzia Bv 143B, ktorá mala byť odpaľovaná z pozemných rámp podobne, ako bezpilotné strely s plochou dráhou letu V-1 a niesla by 1000 kg vážiacu protipancierovú bombu PC 1000. Bv 143B sa preto od predošlých variant odlišovala „delfínovitým“ nosom. Skúšky s pozemnou odpaľovacou rampou prebiehali na Marine-Schießplatz Altenwalde („Námorná strelnica Altenwalde“) Pravdepodobne by slúžila v pobrežnej obrane, ale zrejme by mohla byť použitá aj proti pozemným cieľom. Skúšala sa aj verzia odpaľovaná z lodných katapultov, Schiff-Schiff-Lenkflugkörper, ale kým bol zrušený kompletne celý program Bv 143, prebehol iba jeden takýto test.

Galériu k riadenej strele Blohm und Voss Bv 143 nájdete tu.

Blohm und Voss Bv 246 „Hagelkorn“

Vývoj prvej verzie protilodnej rakety označenej ako Blohm und Voss Bv 143A-1 začal na jar roku 1939 trval tri roky. Lietadlo (Heinkel He 111, He 177,...) malo strelu vypustiť vo výške približne 1500 metrov a vzdialenosti približne 5 km od cieľa a na cieľ by ju navigoval infračervený riadiaci systém Hamburg. Po vypustení by sa zbraň dostala na úroveň približne 2 metre nad vodnou hladinou, v ktorej by ju udržoval mechanický senzor, teda dotykový hrot, ktorý trčal zo spodnej časti trupu rakety. Ak by sa dostal do kontaktu s hladinou, automaticky by sa aktivoval raketový motor, ktorý by strelu vyniesol vyššie. Vedenie projektu však nebolo s výsledkami skúšok riadiaceho systému spokojné a preto sa hľadali iné varianty- barometrický, ale ten bol tiež označený ako nevyhovujúci a uspel až elektronický. Bv 143A-1 poháňal raketový motor Walter HWK 109-502 s dobou horenia 40 sekúnd, s ktorým mohla dosiahnuť rýchlosť až 730 km/h a niesla hlavicu s hmotnosťou 500 kg. Dohromady bolo v pri skúškach v Peenemünde otestovaných 126 kusov Bv 143A-1, 78 z nich bolo aj vypustených z lietadla.

Ďalším vývojom pôvodnej rakety vznikla Bv 143A-2, ktorú bolo možné ovládať priamo z lietadla a preto mala upravené krídla- mala aj vodorovné chvostové plochy podobné tým, ktoré mal klzák pre vzdušné torpédo L10, ktoré menili smer letu. To umožnilo zhadzovať túto zbraň z výšky až 3500 metrov a zvýšiť dosah na 6 km.

Vznikla taktiež verzia Bv 143B, ktorá mala byť odpaľovaná z pozemných rámp podobne, ako bezpilotné strely s plochou dráhou letu V-1, alebo aj z lodí a niesla by 1000 kg vážiacu protipancierovú bombu PC 1000. Bv 143B sa preto od predošlých variant odlišovala „delfínovitým“ nosom. Skúšky s pozemnou odpaľovacou rampou prebiehali na Marine-Schießplatz Altenwalde („Námorná strelnica Altenwalde“) Pravdepodobne by slúžila v pobrežnej obrane, ale zrejme by mohla byť použitá aj proti pozemným cieľom. Skúšala sa aj verzia odpaľovaná z lodných katapultov, Schiff-Schiff-Lenkflugkörper, ale kým bol zrušený kompletne celý program Bv 143, prebehol iba jeden takýto test.

Galériu k riadenej strele Blohm und Voss Bv 246 nájdete tu.

Henchel Hs 293

Vývoj strely Hs 293 sa začal v júni 1940 pod vedením doktora Herberta A. Wagnera. Návrh vychádzal z kĺzavej pumy, ktorú navrhla spoločnosť Gustav Schwartz Propellerwerke v roku 1939. Táto bomba sa vypustila z materského lietadla a k cieľu sa iba dokĺzala. Bomba tak mohla byť zhodená z väčšej vzdialenosti od cieľa, čo chránilo nepriateľské lietadlo pred protivzdušnou paľbou. Nebola nijako ovládaná, ale mala autopilota, ktorý ju udržoval v priamom smere.

Prvý prototyp, Hs 293V1 bola nepoháňaná, rádiovo ovládaná bomba SC 500 vybavená krídelkami a riadiacimi plochami. Po úspešných skúškach nasledoval prototyp V2 s upraveným riadiacim systémom. Tretí prototyp slúžil na testy riadiaceho systému Burgund. Skúšky ukázali, že navádzanie kĺzavých bômb je náročné, pretože materské lietadlo letiacu bombu predstihlo a operátor ju stratil z dohľadu. Nasledujúci rok preto firma Henschel vyvinula Hs 293A-0, ktorú poháňal raketový motor Walter HWK 109-507B, ktorý bol umiestnený pod 3,82 metra dlhým oceľovým trupom s dvoma krídlami s rozpätím 3,1 metra. Tak sa problém vyriešil a dosah sa zvýšil na 3 km, ako sa strela zhodila z výšky 1400 m, v prípade vypustenia z výšky 4000 m bol dolet 5 kilometrov. Strela mohla dosiahnuť rýchlosť až 900 km/h. Spaliny z motora smerovali k trupu, aby zahrievali palivo.

Hs 293 bola určená na boj proti nákladným lodiam a ľahkým eskortným plavidlám. Aby operátor, ktorý strelu ovládal s pomocou riadiacej páky a vysielača videl, kde sa raketa nachádza, boli na chvoste umiestnené dymovnice, ktoré zanechávali jasnú stopu. Táto presná zbraň však mala jednu nevýhodu- materské lietadlo muselo zostať v okolí cieľa, aby ho mal operátor stále na dohľad. To ho vystavovalo útokom stíhačiek. Neskôr sa tento nedostatok pokúsili nemeckí vedci vyriešiť tak, že do prednej časti strely umiestnili kameru 293D. Bolo však už príliš neskoro a vojna sa v tej dobe pomaly končila.

Prvý prototyp vzlietol 16. decembra 1940, avšak zlyhalo ovládanie. Pri druhom lete 18. decembra už všetko fungovalo správne, ale strelu aj tak ešte čakal vývoj. Od roku 1942, keď sa začala sériová výroba, bolo postavených okolo 1000 kusov Hs 293.

Strela bola vypúšťaná z lietadiel Heinkel He 177, Focke-Wulf Fw 200 a Dornier Do 217. Zbraň bola po prvý raz použitá proti lodiam HMS Bideford a HMS Landguard 25. augusta 1943 v Biskajskom zálive, ale strely neexplodovala a poškodenie bolo minimálne. K prvému úspešnému použitiu došlo až 27. augusta 1943 v opäť Biskajskom zálive, keď potopila britskú korvetu HMS Egret. Spolu s Egret bola poškodená aj HMCS Athabaskan. Tento útok prinútil britskú admiralitu vydať rozkaz lodiam držať sa najmenej 320 km od francúzskeho pobrežia tak dlho, kým sa nenájdu vhodné prostriedky obrany. V nasledujúcich mesiacoch bola strela Hs 293 nasadená proti spojeneckým lodiam v Stredomorí (napríklad proti inváznej flotile pri Salerne a Anziu) a Biskajskom zálive. Nasadenie tejto zbrane sa končí na jar roku 1944, keď Spojenci začali proti Hs 293 vo veľkej miere používať rušičky (Britské vysielačky Mk. 3 a Americké XCJ-1) a  stíhačky definitívne vytlačili Luftwaffe z neba nad spojeneckými flotilami.

• HMHS Newfoundland-ťažko poškodená, neskôr ju spojenci potopili vlastnou delostreleckou paľbou
• HMS LST-79- potopená
• SS Samite- poškodená
• SS Hiram S. Maxim- poškodená
• SS Selvik poškodená
• HMS Rockwood- ľahko poškodená
• HMS Dulverton- ťažko poškodená, vznikol na nej požiar
• MV Marsa- potopená
• SS Delius- poškodená
• HMS Jervis- poškodená pri Anziu 23. januára 1944
• HMS Janus- poškodená buď torpédom, alebo Hs 293
• USS Prevail- poškodená pravdepodobne Hs 293
• USS Mayo- poškodená buď Hs 293 alebo mínou
• SS John Banvard- poškodená
• SS Samuel Huntington- potopená pri Anziu 29. januára 1944
• HMS Spartan- potopená pri Anziu 29. januára 1944
• USS Herbert C. Jones- poškodená pri Anziu 15. februára 1944
• SS Elihu Yale- potopená pri Anziu 16. februára 1944, blízko plávajúca LCT 35 bola taktiež zničená
• HMS Inglefield- potopená
• HMS Lawford- potopená pravdepodobne strelou Hs 293, oficiálne sa uvádza „vzdušné torpédo“, takže sa mohlo jednať o Hs 294
• USS Meredith- potopená pravdepodobne Hs 293
• HMCS Matane- poškodená
• USS LST-282- potopená
• HMT Rohna- potopená

Hoci bola Hs 293 navrhnutá proti lodiam, po vylodení v Normandii bola začiatkom augusta 1944 použitá proti mostom na riekach See a Selume. Pri strate šiestich lietadiel sa podarilo poškodiť iba jeden most.

Hs 293A-2 konečná verzia pre sériovú výrobu, mala oddeliteľnú bojovú hlavicu

Hs 293B- verzia riadená po dráte, odpoveď na spojenecké rušičky, nikdy nebola vyrábaná

Hs 293C tesne pred zásahom cieľa sa mala ponoriť pod hladinu a preraziť trup lode pod čiarou ponoru. Do konca vojny bolo dokončených len niekoľko kusov, ktoré neboli operačne použité.

Hs 293D- v prednej časti strely bola kamera, takže lietadlo už nemuselo zostávať v blízkosti cieľa a nebolo ohrozované stíhačkami. Skúšalo sa 20 takýchto striel. Táto verzia nebola nikdy použitá v boji, pretože keď boli prvé kusy hotové, vojna sa pomaly končila a televízne navádzanie ešte nebolo dostatočne vyvinuté.

Hs 293E- pokusná verzia, na ktorej sa skúšali rôzne zlepšenia

Hs 293F- variant bez chvostových plôch, nikdy neopustil rysovacie dosky

Hs 293H- experimentálna verzia, ktorá bola vypustená z jedného lietadla a ovládaná z druhého. Od projektu bolo upustené, pretože spojenecká letecká prevaha spôsobila, že dostať dve lietadlá do blízkosti lode bolo prakticky nemožné

Hs 293V6- mala byť vypúšťaná z lietadla Arado Ar 234 pri rýchlosti 720 km/h. Hlavnou zmenou boli skrátené krídla, aby mohla byť nesená vo vnútri stroja. Projekt nebol nikdy realizovaný.

Galériu k riadenej strele Henschel Hs 293 nájdete tu.

Henschel Hs 294

Hs 294 vznikla v roku 1940 ďalším vývojom Hs 293C, mala predĺžený, aerodynamickejší trup a silnejšiu protipancierovú hlavicu vážiacu 650 kg. Pohon zabezpečovali dva paralelne uložené motory na kvapalné palivo Walter HWK 109-507D. Navádzací systém bol prevzatý z Hs 293. Rovnako, ako jej predchodkyňa, bola strela vypúšťaná z lietadla a k cieľu (lodi) ju navádzal operátor, ale tesne pred ním sa ponorila pod hladinu, krídla sa oddelili od trupu a strela tak dostala dokonale prúdnicový tvar. K cieľu ju doniesla vlastná kinetická energia. Výbuch spravil pod čiarou ponoru dieru, čím sa zvýšila šanca na potopenie lode.

Prvý prototyp, Hs 294V1 bol hotový koncom roku 1943. Práve keď sa v roku 1944 zdalo, že sa môže začať sériová výroba, padlo rozhodnutie vybaviť strelu televíznym navádzaním z Hs 293D. To program zdržalo a napokon bol zrušený v roku 1945 kvôli zlej vojenskej situácii. Do konca vojny bolo vyrobených 125 až 165 kusov. Vznikla aj verzia s riadením po kábli.

Henschel Hs 295

Projekt Hs 295 vychádzal z modifikácie Hs 293I, ale poháňali ho dva motory Walter HWK 109-507D. Prvý prototyp Hs 295V1 bol z bombardéru Heinkel He 111 vypustený v roku 1943. po vyrobení ďalších 50 kusov s rôznym systémom navádzania a bojovými hlavicami bol projekt zrušený.

Henschel Hs 296

Henschel Hs 296 bola verzia Hs 293 upravená pre útoky zo strmhlavého letu. Trup bol prevzatý z Hs 293D a pohon zabezpečovali dva motory Walter HWK 109-507D. Uvažovalo sa o televíznom navádzacom systéme Tonne-Seedorf. Bojová hlavica mala byť prevzatá z bômb rady PC alebo sa malo jednať o kumulatívnu nálož. O to, či bol postavený vôbec prototyp sa vedú spory.

Henschel GT.1200

Jednalo sa o kĺzavú protilodnú riadenú pumu zhadzovanú z lietadla. Projekt vychádzal z Hs 294. Kým strela letela vo vzduchu, poháňal ju slabší raketový motor, ale keď sa dostala do blízkosti nepriateľskej lode, klesla pod hladinu a vtedy sa aktivoval druhý, výkonnejší motor a strela vo veľkej rýchlosti narazila do trupu lode. Vyrobených bolo iba niekoľko prototypov, nezačali sa ani letové skúšky, pretože došlo k zmenám priorít a projekt bol zrušený.

Henschel „Zitteroschen“

Zitterrochen (druh raje) bola prvá nadzvuková riadená strela na svete. Bola určená na ničenie pozemných cieľov. Poháňali ju dva raketové motory a ovládanie zabezpečovali trojhranné krídla. Projekt bol zastavený v októbri 1944 a okrem prototypu nebol vyrobený žiaden ďalší kus. 

Galériu k riadeným strelám Henschel Hs 294, Hs 295, Hs 296 a Hs GT.1200 nájdete tu.

Prvé pokusy s neriadenými raketami typu vzduch-zem začala v Nemecku firma Rheinmetall-Borsig na základe objednávky Heereswaffenamt, HWA („Zbrojný úrad pozemného vojska“) už v rokoch 1937 až 1939. Ďalšie práce však pokračovali veľmi pomaly a až v novembri 1941 vznikol pod vedením dr. Heinricha Kleina návrh rakety RZ-65. Z dôvodov utajenia bol projekt vydávaný za „výmetnicu zadymovacích granátov“, Rauchzylinder. Raketa s dĺžkou 262 mm a hmotnosťou 2,38 kg (z toho hlavica vážila 130 g) mala na to, že sa vyvíjala až štyri roky katastrofálnu presnosť, na vzdialenosť 100 m bol rozptyl až 7 m. Strela bola poháňaná raketovým motorom na tuhé pohonné hmoty, ktorý spaľoval diglykoldinitrát a niesla hlavicu HA 41 tvorenú zo 75% hexogénom, z 20% hliníkom a z 5% montánnym voskom. Maximálny dosah činil 250-300 m. Do výzbroje vstúpila na jeseň roku 1942 a mohla ju niesť väčšina lietadiel v rôznom množstve a usporiadaní. Strely boli odpaľované z kovových túb, ktoré malo lietadlo podvesené pod krídlami alebo trupom. Okrem nepresnosti trpela raketa aj nedostatočnou hmotnosťou bojovej hlavice a mohla preraziť pancier o hrúbke iba 20 mm. Zbraň sa preto sériovo nevyrábala, odpaľovacími zariadeniami pre túto zbraň označenými ako RZ-65 Rüstsatz bolo vybavené len malé množstvo ťažkých stíhačiek a stíhacích bombardérov. Zbraň sa testovala na strojoch Messerschmitt Bf 109F-2, Bf 110G-4, Me 210V4, Heinkel He 111, Blohm und Voss Ha 137 a Junker Ju 88A-2 v rôznom počte a rozmiestnení odpaľovacích zariadení. Väčšina z vyrobených rakiet bola neskôr zošrotovaná.

Neduhy RZ-65 mala vyriešiť raketa RZ-73 kalibru 73 mm ktorá mala vyššiu rýchlosť a presnosť, dosah 400 m a okrem výbušnej mohla byť vybavená aj protipancierovou hlavicou. Na dĺžku merala 330 mm a vážila 3,167 kg. Tento typ sa podobne, ako RZ-65, taktiež nedočkal širokého nasadenia.

Z RZ-73 vznikol ešte projekt RZ-158, raketa kalibru 158 mm s dĺžkou 850 mm a hmotnosťou 50 kg. Niekoľko kusov bolo skúšaných na strojoch Bf 110, ale tým sa vývoj tejto zbrane končí.

V roku 1944 sa objavujú pokusy odpaľovať náboje RPzB 54/1 kalibru 88 mm pre Raketenpanzerbüchse (pechotná protitanková zbraň podobná americkej Bazooke, známejšia pod názvom Panzerschreck). K tomuto náboju bol pripojený predĺžený motor, čím vznikla raketa dosahujúca rýchlosť okolo 130 m/s. Odpaľovacie trubice sa vešali po troch pod každé krídlo stíhačky Fw 190F-8 na závesníkoch ETC-50, alebo ETC-70. Vznikla tak zbraň označovaná ako PD 8,8 cm Panzer Büchsenrohr, alebo jednoducho Fliegende Panzerschreck 1. Každá raketa mala trhavú náplň a strely mohli byť odpaľované naraz, alebo po jednej. Zakrátko boli nahradené modernejším Panzerschreck 2, ktorý bol taktiež tvorený raketami kalibru 88 mm s trhavou hlavicou, tieto už ale dosahovali maximálnu rýchlosť 240 m/s. Strela bola dlhá 0,7 metra, vážila 6,54 kg, z toho 2,1 kg tvorila bojová hlavica. Touto zbraňou vyzbrojený bol Fw 190 F-8 testovaný majorom Eggersom na leteckej základni Udetfeld. Výsledky boli uspokojivé, ale boli tu i nevýhody, ako krátky dostrel rakety (iba 137 m) a obmedzená presnosť. Napriek tomu dostalo v októbri 1944 menšie množstvo lietadiel Panzerschreck 2 a následne boli poslané na východný front. Problémom zbrane bolo, že útočiaci stroj musel spomaliť a raketu vypustiť až tesne pri cieli. Kvôli tomu začala Luftwaffe hľadať náhradu.

 Na základe skúseností s Panzerschreckmi vznikol pod vedením Rolfa Engela (jeho vývojový tím pracoval na modifikovanej sovietskej rakete M-8) zbraňový komplet Panzerblitz I tvorený šiestimi, ale častejšie ôsmimi raketami WGr.43 kalibru 80 mm, u ktorých bola trhavá hlavica nahradená hlavicou kumulatívnou typu M8. Tá schopná preraziť pancier s hrúbkou 90 mm. Raketa dosahovala rýchlosť 374 m/s a bolo ňou možné ničiť tanky až na vzdialenosť 200 metrov. Jediným obmedzením bola maximálna rýchlosť lietadla, a to 490 km/h, ktorá nesmela byť počas streľby prekročená. Raketa dosahovala značnú presnosť (rozptyl 0,001 doletu), takže približne každá šiesta zasahovala cieľ. Rakety sa vypúšťali z koľajnicového vedenia alebo z odhadzovateľného osemnásobného zásobníka. Pri salvovej streľbe sa vzájomnou interakciou rakiet nepriaznivo ovplyvňovala ich presnosť. Do februára 1945 obdržala Luftwaffe 115 lietadiel Fw 190 F-8 vybavených touto zbraňou.

K prvému bojovému použitiu zbrane došlo takmer súčasne s Fliegende Panzerschreck na východnom fronte v októbri 1944 so značným úspechom. Ako príklad môžeme uviesť útok jedenástich lietadiel Fw-190F-8 z 22. marca 1945, počas ktorého sa im podarilo zlikvidovať 17 sovietskych tankov a 15 ďalších vozidiel.

Nedostatočný výkon motora rakety Panzerblitz I napokon spôsobil, že ako pohonná jednotka novej verzie Panzerblitz II bol použitý motor z rakety R4M, následkom čoho sa zvýšila presnosť a dosah zbrane, ale čo je podstatnejšie, lietadlo už nemuselo spomaľovať. Strela bola dlhá 0,813 m a vážila 5,37 kg.Vďaka novej hlavici vzrástla prieraznosť na približne 180 mm; závisela od uhlu dopadu. Vzhľadom na zväčšenie hmotnosti asi o 1 kg poklesla rýchlosť rakety na 370 m/s, čo sa považovalo za neuspokojivé. Preto bola vyrobená iba malá overovacia séria týchto rakiet, ktoré boli potom od decembra 1944 nasadené na východnej fronte na type Fw 190 F-9.

Posledným kusom série bol Panzerblitz III, ktorý opäť používal motor z R4M a bol mohol niesť viacero typov hlavíc, pričom protitanková mala byť schopná preraziť pancier hrubý 160 mm. Vypočítaná rýchlosť bola okolo 480 m/s, v prípade použitia prachu horiaceho za nízkeho tlaku dokonca 570 m/s. Do konca vojny bolo vyrobených iba niekoľko kusov, ktoré slúžili na testovanie. Do boja nebola nikdy nasadená.

Po vojne sa dostali k záznamom o výskume nemeckých neriadených rakiet typu vzduch-zem a vzduch-vzduch spojenci aj sovieti, ktorí z nich čerpali pri vývoji ďalších vlastných zbraňových systémov.