Bezprojektilové zbrane

Je nepochybné, že nacistické Nemecko predbehlo svoju dobu v mnohých ohľadoch a vyvinulo zbrane založené na revolučných princípoch. Niektoré však pôsobia veľmi zvláštne, priam komicky, faktom ale zostáva, že skutočne existovali. Hoci na začiatku vojny by sa podobné plány stretli u vojenského velenia s odporom, v posledných dvoch rokoch vojny už bol podporovaný v podstate akýkoľvek projekt, ktorý bolo možné uskutočniť z existujúcich zdrojov a pri ktorom sa predpokladalo aspoň minimálne praktické využitie. Medzi tieto projekty patria aj tzv. bezprojektilové kanóny, ktoré k ničeniu cieľov využívali umelý vietor či zvukové vlny.

Windkanone

„Veterné delo“ vzniklo v snahe vyvinúť účinnú zbraň proti spojeneckej vzdušnej ofenzíve. Vývoj prebiehal koncom vojny v Hermann Göring Stahwerke v Heerte pod vedením rakúskeho vedca, doktora Zippermeyera. Nápad na zostrojenie tejto zbrane vychádzal z experimentov v aerodynamickom tuneli, pri ktorých sa ukázalo, že silné vzdušné víry môžu mať výrazný vplyv na konštrukciu lietadiel. Ukázalo sa, že môže dôjsť k strate kontroly, poškodeniu, alebo rozlomeniu trupu stroja. Skladalo sa z hrubostennej kovovej rúry v tvare písmena L, dlhej 10,8 metra a širokej 1 m. Dlhší koniec bol položený na zemi, kým kratšia časť bola namierená šikmo nahor, k predpokladaným cieľom. K rúre boli pripevnené bočné trysky, ktoré do nej vstrekovali kyslík a vodík (alebo amoniak) v pomere 2:1. Látky sa vo vnútri rúry premiešali a táto mimoriadne výbušná zmes sa potom zapálila elektrickou iskrou. Na konci rúry sa nachádzal kužeľ zakončený akousi ,,tryskou“ s priemerom 13 mm. Vďaka intenzívnemu spaľovaciemu procesu vo vnútri rúry unikal touto tryskou prúd vzduchu pod vysokým tlakom, teda v podstate mimoriadne silný umelý vietor. Podľa plánov mala byť táto zbraň montovaná na korby nákladných áut a železničné vagóny a mohla sa otáčať o 180°. Predpokladalo sa, že vzniknú silné tlakové vlny a tie mali poškodiť nepriateľské lietadlá letiace v malých výškach, poprípade im narušiť aerodynamiku a spôsobiť ich zrútenie na zem.

Boli uskutočnené pokusné streľby proti pozemným cieľom, ktoré dokázali, že tlaková vlna veterného kanónu dosahujúca rýchlosť až 1000 m/s skutočne dokáže zničiť drevené dosky hrubé 10 cm na vzdialenosť 200 m. Pri ďalších pokusoch bol do zmesi pridávaný peroxid dusíka, ktorého hnedá farba umožnila sledovať dráhu vzdušného prúdu. Problém však spočíval v tom, že kanón nebol ani zďaleka taký silný, ako jeho tvorcovia predpokladali a proti rýchlym vzdušným cieľom by sa zrejme neosvedčil, nehovoriac o tom, že konštrukcia lietadiel sa stále zdokonaľovali, aby odolali nepriaznivému počasiu a tlaku vzduchu. Aj napriek tomu bol koncom roku 1944 jeden veterný kanón údajne nainštalovaný k ochrane jedného mostu cez rieku Labe, ale do konca vojny nebol použitý. Ďalší veterný kanón bol nájdený spojeneckou XII. armádou v oblasti Hillersleben 18. apríla 1945.

Teoreticky by mohlo byť veterné delo použité aj proti pechote, ale jeho dosah by bol nedostačujúci.

Vielhäftige  Windkanone

Vielfältigwindkanone

„Viacúčelový veterný kanón“ bol v podstate podvesné Veterné delo pre lietadlá. Pozostával zo skupiny menších rúrok, vložených do jednej veľkej. V každej rúrke boli malé krídelká, ktorá spôsobovali rotáciu spaľovanej zmesi kyslíka a vodíka zapaľovanej elektrickou iskrou. Osi menších rúrok boli sklonené tak, aby sa v určitom bode pred lietadlom pretínali a ich sila tak bola v tom bode najväčšia. Rýchlo po sebe idúce explózie vyvolávali sériu rázových vĺn s rýchlosťou okolo 1000 m/s, ktorým nemohlo odolať žiadne lietadlo. Problémom však bol spätný ráz, ktorý pri ,,streľbe“ z kanóna vznikal a mohol vážne poškodiť stíhacie lietadlo. Preto sa uvažovalo umiestniť túto zbraň na masívnejšie stroje- Dornier Do 217 alebo Heinkel He 177.

„Slnečná šošovka“, alebo ,,Slnečné delo“ bol ďalší zúfalý pokus nemeckých inžinierov vytvoriť ničivú protilietadlovú zbraň. Vynálezca, ktorého identita je dodnes neznáme, sa pravdepodobne inšpiroval slávnym Archimedom, ktorý údajne zapálil rímske lode odrážaním slnečného svetla pomocou dutých zrkadiel. Nemecká zbraň pozostávala taktiež z viacerých zrkadiel, ktoré sústreďovali slnečné svetlo do veľkej šošovky, ktorá ho odrážala a zacieľovala na spojenecké bombardéry.

O tomto projekte sa podľa všetkého nezachovala jediná snímka, náčrt, či nahrávka z testovania a podľa všetkého nedošlo nikdy ani k bojovému použitiu. Jediný kus tejto zbrane údajne padol do rúk Američanom a tým sa aj všetky hodnoverné pramene končia.

O účinnosti tejto zbrane hoci aj za slnečného letného dňa mám veľké pochybnosti, nehovoriac o dňoch, keď je zatiahnuté. 

Kanóny, ktoré nepotrebovali žiadnu muníciu neboli jedinými „zbraňami zúfalstva“ vyvíjanými pre pozemné sily. Medzi ne patria aj delá, ktoré síce strieľali náboje, ale tie sa svojou náplňou alebo spôsobom odpálenia odlišovali od klasickej delostreleckej munície.

„Kanón vytvárajúci ohnivý vír“, alebo aj Turbulenzkannone, bol ďalší z návrhov doktora Zippermeyera. Skúšky prebiehali v stredisku v Loferi v Tirolsku. Jednalo sa o obrovský mínomet, zapustený do zeme, ktorý z ktorého boli odpaľované 250 kg vážiace ,,balíky“ jemného uhoľného prachu (zrejme sa jednalo o hnedé uhlie, lebo má prekvapivo vysokú energetickú hodnotu) napusteného petrolejom. Projektil vďaka vlastnej rotácii a výbuchu malej vnútornej nálože vo vzduchu rozprášil prach, ktorý sa následne vznietil. Nasledovala séria malých výbuchov, ktoré neboli ani tak silné, ale trvali dlho a postupne vytvorili ohnivé tornádo.

Skúšky prebiehali v roku 1942, ale s rozporuplnými výsledkami. Výbuchy mali ohromnú, ale absolútne nekontrolovateľnú silu a nevytvárali očakávaný ohnivý vír. Taktiež dosah činil iba okolo 100 metrov.

„Kanón vytvárajúci vzdušný vír“ bol ďalší návrh doktora Zippermeyera skúšaný v Loferi. Jednalo sa o bežné protilietadlové delo, ktoré ale strieľalo upravené náboje s uhoľným prachom a malou rozbuškou namiesto klasickej nálože. Podobne ako pri kanóne vytvárajúcom ohnivý vír, rotácia projektilu rozprášila uhoľný prach, tentoraz ale do valcovitého oblaku, ktorý bol zapálený vďaka rozbuške. Zmes uhoľného prachu a kyslíka bola extrémne výbušná a explózia by zrejme prekonala účinky akejkoľvek klasickej protileteckej munície. Zbraň by bola zrejme nasadzovaná proti celým formáciám bombardérov, keďže ničivá tlaková vlna by mala veľký ničivý dosah. Názov ,,Kanón vytvárajúci vzdušný vír“ dostala zbraň zrejme preto, lebo Zippermeyer predpokladal vytvorenie malého tornáda v mieste výbuchu. Čas, kedy bol projekt vyvíjaný nie je známy a podľa všetkého nebol nikdy žiaden postavený ani použitý.

Protilietadlové delo na elektrický pohon

Snaha o vyvinutie dela, ktoré by namiesto tradičných výbušnín používalo elektrinu sa sporadicky objavuje už v 19. (!) storočí, ale k skutočnej snahe o realizáciu tejto myšlienky došlo až v 20. storočí. Touto myšlienkou sa zaoberali vedci v mnohých krajinách- v roku 1901 sa o to pokúšal istý inžinier v Nórsku, počas prvej svetovej vojny Andre Louis Octave Fauchon-Villeple vo Fracúzsku, neskôr aj Rusi a Japonci. V nacistickom Nemecku viedol výskum Joachim Hänsler.

Delá mali spoločnú hnaciu jednotku- lineárny elektromotor. Mechanizmus pracuje s cievkou vytvárajúcou dutý valec, do ktorej je púšťaný elektrický prúd. Vo vnútri sa nachádza kovový projektil, ktorý je vyvrhnutý von z valca vzniknutým elektromagnetickým poľom. Na podobnom princípe je založený aj lineárny motor, ktorý dnes poháňa rýchlovlak na magnetickom vankúši MAGLEV v Nemecku, ibaže namiesto cievky je použitý magnetický podklad.

Fauchon-Villeple si dal vynález patentovať v roku 1922, ale jeho projekt francúzsku armádu nezaujal, keďže už bol a tak projekt zapadol prachom.

V Nemecku bol nápad oživený koncom roku 1944. projekt získal podporu Luftwaffe, takže Reichsluftfahrtsministerium, RLM („Ríšske ministerstvo letectva“) čoskoro zadalo objednávku. Požadovalo úsťovú rýchlosť projektilov 2000 km/h, pri čom mal jeden niesť pol kilogramu výbušniny. Upravené kanóny FlaK 40 kalibru 128 mm mali byť montované v batériách po šiestich. Každá batéria bola zásobená energiou generátorom, ktorý bol vyvinutý špeciálne pre tento účel.

Hoci inžinieri pracovali na projekte s maximálnym vypätím, dostali sa iba do fázy laboratórnych experimentov, keď ďalšiu prácu zastavil koniec vojny. Zachovalo sa len veľmi málo dokumentácie, respektíve na verejnosť sa veľa informácii nedostalo, pretože aj v súčasnosti prebiehajú minimálne v Spojených štátoch amerických experimenty s týmto druhom zbrane. V správe vypracovanej americkou armádou v roku 1947 sa píše, že projekt by bolo možné realizovať, ale jedna batéria spotrebuje elektrinu, ktorá by stačila na osvetlenie polovice mesta Chicago.

Je teda veľmi otázne, či sa vôbec niekedy podarí postaviť elektrické delo. Ohromné množstvo elektrickej energie, ktorú je nutné vyprodukovať robí problém aj Američanom dnešnej dobe, pri ich pokusoch. Z toho vyplýva, že by sa v krvácajúcej Tretej ríši nikdy nepodarilo túto myšlienku posunúť von z laboratória.

Za zmienku ešte stojí návrh austrálskeho fyzika Sira Marka Oliphanta z roku 1950 postaviť obrovský generátor, ktorý by zásoboval elektrinou obrovské stacionárne delo, ale jeho projekt sa samozrejme nerealizoval.