Podmorské nosiče lietadiel
Podmorské nosiče lietadiel
Pojmom „ponorkový nosič lietadiel“ (Submarine Aircraft Carrier) sa označujú ponorky schopné vypúšťať lietadlá na prieskumné alebo útočné misie.
Prvé experimenty s týmto typom plavidla uskutočnilo Nemecko počas prvej svetovej vojny na podnet Oberleutnanta zur See Lothar avon Arnauld de la Periére, veliteľa jednotky v Zeebrugge (malého mesta na belgickom pobreží ktoré v prvých mesiacoch vojny obsadili Nemci) skladajúcej sa z dvoch prieskumných hydroplánov Friedrichshafen FF.29. Do tohto mestečka priplával Kapitänleutnant Walther Fortstman s ponorkou U-12, ktorý nariadil aby boli neozbrojené lietadlá FF.29 upravené tak, aby mohli niesť 12 kg bomby. 25. decembra 1914 jedno takéto lietadlo vzlietlo a bombardovalo Londýn. Forstmann ďalej navrhol zvýšiť dosah lietadla tým, že ho na palube ponorky na mori dopraví bližšie k cieľu a stoj odštartuje z čiastočne ponoreného plavidla. 15. januára 1915 naložil Forstmann a jeho osádka na prednú časť paluby ponorky U-12 jedno ozbrojené lietadlo FF.29. Po vyplávaní z prístavu sa ale ukázalo, že kvôli jeho hmotnosti sa ponorka prevažuje dopredu a preto Forstmann nariadil okamžitý štart. Aj napriek húpaniu plavidla vzlietol stroj úspešne a pilot s ním letel k britskému pobrežiu, obrátil sa a vrátil do Zeebruggu. Pokus bol v zásade úspešný, ale bolo treba doriešiť niektoré nedostatky.
Forstmann a Arnauld predložili vrchnému veleniu námorníctva výsledky pokusu a návrh na ďalší vývoj, ale boli odmietnutí pretože podľa velenia bol návrh „technicky nepraktický“. V roku 1917 bol verdikt prehodnotený pretože vznikol návrh aby prieskumné lietadlá zvýšili bojovú účinnosť nových nemeckých ponoriek, napríklad „krížnikové ponorky“ s dlhým dosahom ktoré mali na palubách inštalované ťažké delá. Malé lietadlá mali byť uskladnené v špeciálnej sekcii v ponorke a po vynorení mali byť na mori rýchlo zmontované a vypustené. Za týmto účelom bol navrhnutý dvojplošník Hansa Brandenburg W.20 a jednoplošník L.F.G. Stralsund V.19. Kvôli porážke Nemecka sa ani jeden z nich nedočkal ani len ostrých skúšok.
Podobné experimenty ako Nemci uskutočnili v roku 1916 na ponorke HMS E22 aj Briti. Vzlietnuť z nej mali dva dvojplošníky Sopwith Schneider.
Surcouf
Washingtonská námorná dohoda, ktorú vo februári 1922 podpísali Británia, Francúzsko, USA, Japonsko a Taliansko obmedzovala výrobu vojnových lodí v snahe zabrániť novým pretekom v zbrojení. Viacmenej, mocnosti ktoré ju podpísali sa ju snažili obísť. Dohoda sa vzťahovala iba na hladinové plavidlá a tak viaceré štáty začali stavať tzv. „krížnikové ponorky“, ktoré boli vyzbrojené ťažkými delami a boli tak schopné do určitej miery suplovať vojnové lode.
Francúzsko plánovalo postaviť tri takéto ponorky, ale napokon bola dokončená iba jedna, ktorá dostala označenie Surcouf. Bola dlhá 110 metrov a široká 9 m. Pohon zabezpečovali dva dieselové motory Sulzer a dva elektromotory vďaka ktorým mohlo plavidlo dosiahnuť na hladine rýchlosť 18,5 uzla a pod hladinou 10 uzlov. Dosah ponorky mohol činiť až 12 600 km a mohla sa ponoriť do hĺbky 80 m. Výzbroj tvorilo osem torpédometov kalibru 550 mm a štyri kalibru 400 mm, guľomety, protilietadlové kanóny a dvojica diel kalibru 203 mm umiestnených v nadstavbe. Počítalo sa s tým, že tri minúty po vynorení budú schopné paľby. Aby bolo možné naplno využiť dostrel týchto diel (31,4 km, čiže boli schopné strieľať za horizont) mal polohu cieľov udávať pozorovací hydroplán Besson MB.411. Ten bol uskladnený v hangári medzi veliteľskou vežou a delovou vežou.
Krátko po dokončení Surcoufu bola podpísaná Londýnska námorná dohoda, ktorá obmedzovala tonáž ponoriek. Surcoufu bola udelená výnimka, ale ďalšie podobné ponorky už nemohlo Francúzsko postaviť.
Surcouf trpel mnohými technickými problémami. Počas druhej svetovej vojny bojoval vo Francúzskom slobodnom námorníctve (Forces Navales Françaises Libres) a napokon bol 18. februára 1942 potopený na ceste do Sydney za dodnes nevyjasnených okolností.
Ettore Fieramosca
Podobný návrh ako vo Francúzsku, „krížniková ponorka“ s vodotesným hangárom pre prieskumný hydroplán vznikol aj v taliansku. Ponorka Ettore Fieramosca bola dokončená v roku 1930. Viacmenej, o rok neskôr z neho hangár odstránili. Napokon bolo plavidlo poškodené počas bojov druhej svetovej vojny a následne vyradené.
HMS M2
Počas prvej svetovej vojny chcelo Kráľovské námorníctvo nahradiť zastaralé ponorky triedy K modernejšími. Vznikla preto trieda ponoriek M, ale kvôli skončeniu vojny boli z tejto triedy dokončené iba tri kusy.
M2 bola dokončená v roku 1919. Trup meral 90 metrov na dĺžku a 7,52 m na šírku. Pohon zabezpečovali dva dieselové motory Vickers a štyri elektromotoy. Maximálna rýchlosť činila 15 uzlov na hladine a 9 uzlov pod hladinou, dosah bol 8300 km. Plavidlo sa mohlo ponoriť do hĺbky 73 m. Výzbroj tvorili štyri torpédomety kalibru 450 mm, jedno protilietadlové delo Mk. II HA kalibru 76 mm a jedno delo kalibru 305 mm.
Po nehode ponorky HMS M1, pri ktorej sa potopila boli M2 a M3 vyradené z výzbroje a slúžili na experimentálne účely. V roku 1928 bolo 305 mm delo odstránené a nahradené malým hangárom a hydraulickým katapultom pre prieskumný hydroplán Parnall Peto. Ponorka mala slúžiť ako prieskumník a informácie získané s pomocou hydroplánu predávať ďalším plavidlám. Po skončení misie malo lietadlo pristáť na hladine neďaleko ponorky a následne malo byť vytiahnuté na jej palubu s pomocou žeriavu.
M2 bola potopená 26. januára 1932 počas cvičenia vo West Bay. Všetkých 60 mužov na palube zahynulo. Po vyzdvihnutí ponorky z morského dna sa ukázalo, že dvere hangáru boli otvorené. Cez ne voda zatopila vnútro ponorky. Vrak bol potom opäť potopený a dnes slúži ako atrakcia pre potápačov. Po strate M2 prestalo Kráľovské námorníctvo pracovať s konceptom lietadiel štartujúcich z ponorky.
USS S-1
Ponorka USS S-1 bola dokončená 26. októbra 1918 a predaná Submarine Division 2 (SubDiv 2). V roku 1923 bola preradená k výskumnej SubDiv Zero, kde sa stala platformou pre skúšky lietadiel vypúšťaných z ponorky. Na jej palubu bola nainštalovaná vodotesná kapsula do ktorej bolo možné umiestniť malý zložený hydroplán Martin MS-1. Po vynorení ho na palube poskladali a stroj potom odštartoval na prieskumný let. Experimenty s týmto lietadlom ako aj s ďalšími typmi- Cox-Klemin XS-1 a XS-2 prebiehali v roku 1926. Potom bola preradená naspäť k SubDiv 2 a slúžila aj v ďalších útvaroch. Po potopení HMS M2 Američania definitívne stratili záujem o koncepciu ponoriek vybavených ponorkami. Napokon bola S-1 v roku 1942 predaná Veľkej Británii a v roku 1945 ju zošrotovali.
Galériu k ponorkam USS S-1, HMS M2, Ettore Fieramosca a Surcouf nájdete tu.
I-400
Vývoj
Pred vypuknutím druhej svetovej vojny vyvinulo Japonské cisárske námorníctvo prvotriedne ponorkové loďstvo. Japonské ponorky sa od roku 1924 rozdeľovali podľa tonáže do troch tried: prvú triedu tvorili ponorky typu I s tonážou 1000 a viac ton, tonáž ponoriek typu RO sa pohybovala medzi 1000 a 500 tonami a pri ponorkách typu HA činila menej ako 500 ton (I, KO a HA sú prvé písmená japonskej abecedy). Japonské ponorky boli vyzbrojené v tej dobe špičkovými torpédami Typ 95, ktoré poháňal čistý kyslík a petrolej a ktorých dosah trojnásobne prevyšoval dosah torpéd používaných spojencami. Japonské ponorky boli taktiež ako jediné počas druhej svetovej vojny vybavené lietadlami (prvou takouto ponorkou bola I-7 (typ Junsen III) dokončená v roku 1937, ktorá niesla jeden prieskumný hydroplán Jokosuka E14Y). Keď vypukla vojna v Tichomorí, Japonci mali 11 ponoriek vybavených prieskumnými lietadlami.
Bola to taktiež japonská ponorka, ktorá preniesla vojnu na územie Spojených štátov amerických. 25. februára 1942 ostreľoval fregatný kapitán Kozo Nišino s ponorku I-17 ropnú rafinériu neďaleko Santa Barbary v Kalifornii a spôsobil menšie škody. Bolo to prvé ostreľovanie amerického kontinentu z plavidla a vyvolalo rozrušenie medzi obyvateľmi, ale zároveň posilnilo morálku a odhodlanie Američanov bojovať. V noci z 21. na 22. júna 1942 vypálila ponorka I-26 salvu zo svojho palubného dela na kanadskú rozhlasovú stanicu na ostrove Vancuver. Bol to prvý japonský útok proti Kanade. V túto noc taktiež ponorka I-25 ostreľovala vojenskú základňu Fort Stevens v Oregone, ale ani jedna akcia nespôsobila žiadnu škodu.
V dňoch 9. a 29. septembra 1942 vzlietlo z ponorky I-25 prieskumné lietadlo Jokosuka E14Y pilotované práporčíkom Noburom Fudžitom, ktoré zhodilo dve zápalné pumy do vnútrozemia aby spôsobilo lesné požiare. Bomby úspešne vybuchli, ale keďže lesy boli vlhké po predchádzajúcich dažďoch tak požiare nevznikli a misia zlyhala. Viacmenej, tento pokus dokázal, že ponorky môžu byť využívané ako podmorské lietadlové lode útočiace na nepriateľské územie.
Krátko po útoku na Pearl Harbor rozkázal admirál Isoroku Jamamoto, veliteľ japonského cisárskeho námorníctva, námornému kapitánovi Kametu Kurošimovi vypracovať štúdiu bojového využitia flotily veľkých ponoriek nesúcich lietadlá. Účelom novej triedy ponoriek s označením I-400 dlhého dosahu bola preprava útočných lietadiel, mali to byť akési podmorské lietadlové lode. Ponorky by pod hladinou, nikým nespozorované doplávali do blízkosti cieľa v ktorejkoľvek časti sveta, vypustili lietadlá, počkali na ich návrat a opäť sa ponorili.
13. januára 1942 bol plán admirála Jamamota predložený hlavnému stanu námorníctva. Podľa neho malo byť každé lietadlo schopné niesť 800 kg pumu alebo jedno torpédo. Ponorka mala neisť minimálne dve lietadlá a mala byť schopná preplávať minimálne 40 000 námorných míľ (teda cestu medzi Japonskom a východným pobrežím USA mohla zvládnuť tri krát bez doplnenia paliva).
Základný plán vývoja I-400 bol dokončený v marci 1942, v konečnej podobe bol predstavený 17. mája toho roku. Stavba I-400 sa začala 18. januára 1943 v lodenici v Kure za prísnych bezpečnostných opatrení. Ostatné ponorky sa mali začať vyrábať v týchto dátumoch: I-401 25. apríla 1943 a I-402 2. októbra 1943 v Sasebu, I-403 29. septembra 1943 a I-404 vo februári 1944 v Kure. Celkovo sa pôvodne malo postaviť 18 ponoriek triedy I-400, po smrti admirála Jamamota v apríli 1943 bol ich počet znížený na polovicu. Navyše sa začali oneskorovať dodávky surovín, predovšetkým oceli. Začala sa stavba spomínaných piatich ponoriek, ale do aktívnej služby sa napokon dostali iba dve- I-400 a I-401.
I-400 bola dokončená 30. decembra 1944 a predstavovala vrchol technológie japonských ponoriek. Trup bol dlhý až 122 metrov, na šírku meral 12 m a na výšku 7 metrov. Hangár pre tri lietadlá tvorila trubica s priemerom 3,5 metra a bol vstavaný do nástavby a tvoril aj základňu veliteľskej veže, čo dávalo ponorke zvláštny tvar. Pred hangárom sa nachádzal 26 metrov dlhý katapult pre štart lietadiel. Štyri dieselové motory a dva elektromotory umožňovali I-400 plávať rýchlosťou 18,7 uzlov na hladine a 6,5 uzla pod vodou. Ponorka sa mohla ponoriť do hĺbky 100 m a jej výtlak činil 5223 ton. Bola vybavená radarom a detektormi radaru, plášť bol pokrytý protihlukovým náterom. Akčný rádius ponorky napokon čili 37 500 námorných míľ, dôvodom bolo rozšírenie hangáru aby sa do neho vošli tri lietadlá, čím ostalo menej miesta pre palivové nádrže. Výzbroj ponorky tvorilo osem torpédometov kalibru 533 mm v prednej časti trupu, na palube sa vzadu nachádzalo palubné delo Typ 11 kalibru 140 mm, jedno protilietadlové delo Typ 96 kalibru 25 mm bolo namontované na veliteľskej veži a tri trojčatá kalibru 25 mm sa nachádzali na streche hangáru. Ponorka niesla 20 torpéd. Posádku tvoril 21 dôstojníkov a 170 poddôstojníkov a mužstva.
Začiatkom roku 1942 nariadilo japonské cisárske námorníctvo firme Aiči, aby vyvinulo špeciálne útočné lietadlo pre ponorky triedy I-400. Lietadlo malo mať oddeliteľné plaváky, skladacie krídla a malo byť schopné štartovať z katapultu. Firma Aiči zabezpečovala výrobu jednomotorového námorného bombardéra Jokosuka D4Y Suisei, ktorého pozoruhodné výkony viedli konštruktérov k preskúmaniu možnosti upraviť tento typ lietadla pre vzlet z ponoriek. Vedúcim projektu sa stal Tošió Ózaki, ale ukázalo sa, že D4Y nebude možné pre vzlet z I-400 používať, pretože sa lietadlo nikdy nepodarilo zložiť tak aby sa vošlo do hangára a vyskytli sa aj ďalšie neriešiteľné problémy.
Preto muselo byť navrhnuté úplne nové lietadlo, ktoré dostalo označenie M6A1 Seiran („Búrka z jasného neba“). Autorom projektu bol kapitán-poručík Tadaši Funada. Jednalo sa o dvojmiestny dolnoplošník poháňaný motorom Aiči AE1P Acuta 30 (išlo o licenčne vyrábaný nemecký vodou chladený motor Daimler-Benz DB601 V12). Lietadlo mohlo niesť jednu 850 kg vážiacu bombu, alebo dve 250 kg bomby alebo torpédo a na vlastnú ochranu malo iba jeden guľomet Typ 2 kalibru 13 mm, ktorý strieľal len dozadu a ktorý obsluhoval pozorovateľ. Trup lietadla bol dlhý 11,64 m, vysoký 4,58 metra a rozpätie krídel činilo 12,26 m. Lietadlo mohlo dosiahnuť rýchlosť 474 km/h a dolet činil 1190 km.
Prvý prototyp bol dokončený v októbri 1943 a v novembri toho roku sa uskutočnili prvé letové skúšky. Objavilo sa množstvo problémov, najvýraznejším bolo nevyváženie krídel. Postupne bolo dokončených šesť postupne vylepšovaných prototypov. Dva z nich označené M6A1-K Nanzan („Južná hora“) mali zaťahovateľný podvozok a slúžili na overovanie letových vlastností po odhodení plavákov a zároveň slúžili ako prototypy výcvikovej verzie. Letové vlastnosti Seiranov boli dobré, jediným problémom mohla byť dĺžka pristávania (800 m), čo ale vzhľadom na to, že stroj mal pristávať na vode nebolo veľmi vážne. Celkovo bolo vyrobených 28 lietadiel M6A1 namiesto plánovaných 44, dôvodom boli ničivé zemetrasenia ako aj spojenecké nálety. Vznikol jeden prototyp verzie M6A2, ktorý sa od M6A1 odlišoval iba novým motorom Micubiši Kinsei MK8P 62 a trojlistou celokovovou vrtuľou.
Bojové nasadenie
V čase keď prebiehala stavba ponoriek I-400 a I-401 sa situácia v Tichomorí vyvíjala pre Japoncov veľmi nepriaznivo. Z tohto dôvodu muselo byť upustené od plánovaných útokov na americké veľkomestá na pobreží. V roku 1943 navrhli námorný kapitán Čikaó Jamamoto a fregatný kapitán Jasuó Fudžimori plán útoku na Panamský prieplav, ktorého cieľom malo byť narušenie spojeneckých zásobovacích trás. Japonci vedeli, že prieplav je chránený mohutnými delostreleckými batériami s dostrelom približne 27 km a preto ostreľovanie vojnovými loďami neprichádzalo do úvahy. V okolí prieplavu hliadkovali vojnové lode a preto tam nebolo možné vyslať ani lietadlovú loď. Ponorky triedy I-400 sa na tento účel zdali byť ideálne- mohli nebadane prekĺznuť cez americkú obranu, vynoriť sa, vypustiť lietadlá ktoré by bombardovali plavebné komory, počkať na ich návrat a opäť sa zanoriť. Presné informácie o prieplave jeho plány sa cisárskemu námorníctvu podarilo získať od jedného japonského inžiniera, ktorý pracoval na jeho výstavbe. Japoncom sa taktiež podarilo nájsť medzi americkými zajatcami niekoľko vojakov ktorí na Panamskom prieplave hliadkovali. Podľa ich výpovedí bola ochrana prieplavu po útoku na Pearl Harbor posilnená ale keďže žiaden útok neprichádzal, úroveň ostrahy klesala.
Fregatný kapitán Fudžimori dospel k záveru, že šesť lietadiel ktoré niesli ponorky I-400 a I-401 nemusí byť dostatočný a preto aby sa zvýšila pravdepodobnosť úspechu odporúčal prestavať dve ponorky, I-13 a I-14 ktoré sa v tom období vyrábali v Kóbe tak aby mohli niesť dve lietadlá Seiran. Celkovo tak malo na Panamský prieplav zaútočiť desať lietadiel.
19. decembra 1944 bola v Kóbe dokončená upravená ponorka I-13, ktorej veliteľom bol fregatný kapitán Kazuó Óhaši. 30. decembra ju nasledovala I-400 v Kure, jej veliteľom sa stal fregatný kapitán Tošió Kusaka. Ponorka I-401 korvetného kapitána Nobukija Nambua bola dokončená 8. januára 1945 v Sasebo. I-14 mala byť dokončená v marci 1945 a jej velenia sa mal ujať korvetný kapitán Curuzo Šimizu. Keďže väčšinu posádky tvorili nováčikovia, okamžite po spustení ponoriek na vodu prebiehal intenzívny zoznamovací výcvik.
15. decembra 1944 bola vytvorená špeciálna jednotka 631 Kokutai, ktorej účelom bol útok na Panamský prieplav. Stala sa v podstate súčasťou 1. ponorkovej divízie, ktorá zahŕňala I-400, I-401, I-13 a I-14. Jednotka začala s výcvikom 20. decembra 1944 v Kašime. Spočiatku mala ale k dispozícii iba dve lietadlá Seiran. V apríli 1945 sa pomaly blížil termín plánovaného útoku, ale Japonské ostrovy trpeli nedostatkom paliva a tak všetky ponorky museli preplávať do Japoncami okupovaného Mandžuska kde doplnili naftu. Do domovského prístavu sa vrátili až koncom mája.
Plán útoku na Panamský prieplav stanovoval, že štyri ponorky vyplávajú v júni 1945, doplávajú k Havajským ostrovom, odtiaľ k Ekvádoru, tam sa obrátia a budú postupovať na sever pozdĺž kolumbijského pobrežia. Ponorky sa vynoria 280 až 370 km od prístavu Panama v rozostupe 90 km od seba a vypustia lietadlá. Tie poletia nízko nad hladinou oceánu, aby sa vyhli radarom a 800 kg bombami a torpédami zaútočia na horné vráta Gatunskej plavebnej komory. Po skončení náletu piloti doletia späť k ponorkám a pristanú na hladine, doplávajú k plavidlám, tie sa potom opäť zanoria a vzdialia z oblasti. Počítalo sa s tým, že lietadlá budú zanechané na vode, resp. zničené. Neskôr došlo k úprave plánu- piloti mali zhodiť bomby a torpéda a následne naraziť s lietadlom do plavebných komôr. V prípade úspešného útoku mal prúd vody uvoľnený zničením vrát plavebnej komory napáchať škody na celom úseku prieplavu a opravy potom mali zabrať až 6 mesiacov.
5. júna 1945 doplávali všetky štyri ponorky do Nanao, kde sa nachádzal model Gatunskej plavebnej komory v živej veľkosti nainštalovaný pontónoch v zálive. Nasledujúci deň začali osádky nacvičovať vynorenie, rýchle zloženie lietadiel a vzlet. Piloti cvičili vytváranie formácii a útoky na maketu komory.
Situácia sa ale pre Japonsko vyvíjala katastrofálne. 21. júna 1945 Američania dobili ostrov Okinawa a v jeho okolí sa začal zhromažďovať Operačný zväz 38, tri operačné skupiny zložené z lietadlových lodí kotviacich neďaleko atolu Ulithi, ktoré sa tam pripravovali na útoky na Honšú. Japonci na tento zväz zaútočili samovražednými trpasličími ponorkami Kaiten a útokmi Kamikaze, ale nespôsobili vážne škody. Z tohto dôvodu bol útok na Panamský prieplav zrušený a cieľ sa zmenil na Ulithi.
Útok na Ulithi mal mať dve fázy. Prvá, Hikari („Svetlo“), spočívala v prepravení rýchlych prieskumných lietadiel Wakadžima C6N Saiun na palube ponoriek I-13 a I-14 na ostrov Truk, odkiaľ mali vzlietnuť na prieskumné lety nad Ulithi a poskytnúť najnovšie spravodajské informácie. Seirany mali uskutočniť samovražedný útok, nemohli sa vrátiť a pristáť, takže bolo bezpodmienečne nutné aby svoj cieľ našli. I-13 a I-14 potom odplávajú do Hong Kongu, kde naložia Seirany a doplávajú do Singapuru.
Druhá fáza útoku mala názov Araši („Búrka“) a v rámci nej sa mali ponorky I-400 a I-401 priblížiť k americkým lodiam pri Ulithi z juhu a 17. augusta 1945 vypustiť Seirany s pevne pripevnenou 800 kg bombou na samovražedný útok. Aby sa vyhli spojeneckým leteckým hliadkam a radarom, Seirany mali letieť len 50 metrov nad hladinou oceánu a navyše ich Japonci natreli nastrieborno a namaľovali na ne americké označenia (to jednak odporovalo medzinárodným vojnovým konvenciám a taktiež to pre niektorých pilotov predstavovalo osobnú urážku a urážku japonského cisárskeho námorníctva- protestovať ale neohli). I-400 a I-401 sa potom mali vrátiť do Hong Kongu pre zásoby a nové Seirany a potom odplávať do Singapuru, kde sa spoja s I-13 a I-14 aby mohli opäť zaútočiť už s desiatimi lietadlami.
22. júna 1945 dorazili ponorky I-13 a I-14 do Maizuru, kde doplnili palivo. 4. júla dorazili do prístavu Óminato a naložili Saiuny. I-14 bola počas plavby poškodená útokom hlbinných náloží, ale prežila a doplávala k Turku. Toľko šťastia už nemala I-13, ktorú 16. júla 1945 poškodili americké lietadlá Grumman TBM Avenger a napokon potopil torpédoborec USS Lawrence C. Taylor.
I-400 a I-401 vyplávali 23. júla 1945 z Óminata, obe smerovali na juh, ale plávali oddelene. Podľa plánu sa mali 14. augusta vynoriť v dopredu stanovenej dobe a mieste približne 100 námorných míľ južne od Ulithi. Samotný útok sa mal uskutočniť 17. augusta pred úsvitom. Počas plavby dochádzalo na oboch ponorkách k technickým poruchám, na I-400 dokonca vypukol požiar, ale podarilo sa ho uhasiť. I-400 sa napokon dostala na dohodnuté miesto, ale nenadviazala spojenie s I-401, ktorá bola odtiaľ vzdialená 1000 námorných míľ. 15. augusta 1945 napokon Japonsko kapitulovalo. Na druhý deň prišlo z veliteľstva námorníctva formálne oznámenie o zastavení paľby. Všetky ponorky sa mali vrátiť do prístavu Kure. 22. augusta bol cieľ zmenený na Óminato. Velitelia ponoriek naslepo vystrieľali všetky torpéda a Seirany spolu s lodným denníkom, šifrovacími knihami a inými dokumentmi zhodili do mora.
Všetky tri ponorky napokon padli do rúk Američanom a boli eskortované do zálivu Sagami. Potom už s americkou posádkou (ktorú pomáhala zaškoľovať bývalá japonská) odplávali 11. decembra 1945 na Hawaii kde dorazili 6. januára 1946. Tam ich dôkladne preskúmali americkí vedci a technici.
Sovieti chceli vyslať vlastnú vedeckú inšpekciu ktorá by preskúmala ukoristené japonské ponorky, ale keďže sa už na obzore črtala studená vojna, Američania nechceli poskytnúť Sovietskemu Zväzu žiadnu technologickú výhodu. 26. marca 1946 padlo rozhodnutie potopiť všetky japonské ponorky. I-14 I-400 aj I-401 boli využité ako cvičné ciele a potopené 28. mája (I-14), 31. mája (I-401) 4. júna (I-400) 1946. Vrak I-401 bol objavený v 17. marca 2005 v hĺbke 820 metrov. Dodnes sa zachoval jediný exemplár lietadla Seiran, ktorý je vystavený v National Air Space Museum vo Wasshingtone D.C.
Ponorky triedy I-400 boli vo svojej dobe najväčšie a patrili k najpokročilejším na svete. Ich vplyv na konštrukciu a výzbroj ponoriek môžeme dnes vidieť v podobe ponoriek s nukleárnym pohonom nesúcich medzikontinentálne balistické rakety alebo strely s plochou dráhou letu, ktoré sa môžu nepozorovane presúvať na obrovské vzdialenosti a prekvapivo zaútočiť na ciele prakticky kdekoľvek na svete.
Galériu k ponorke I-400 nájdete tu.
Komentáre
Prehľad komentárov
Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.