Dornier Do 214

Dornier Do 214, označovaný aj ako Do P.192, bol návrh obrovského hydroplánu dlhého doletu. Konštrukcia vychádzala zo stroja Do P.93, transatlantického hydroplánu, ktorý by premával na linke Lisabon-New York. Začiatkom roku 1940 bol tento návrh prepracovaný na vojenskú verziu označenú ako Do P.192.

Na tomto hydropláne sa chystal Dornier aplikovať niekoľko nových prvkov, ktoré boli otestované na skúšané v roku 1940 na stroji Göppingen Gö 8 postavenom v Schempp-Hirth. Výsledky boli predložené RLM a to zverilo projekt Do 214 firme Dornier. V roku 1941 bola postavená maketa v skutočnej veľkosti, aby sa mohlo pracovať na návrhu interiéru.

Do 214 bolo skutočne obrovské lietadlo s rozpätím krídel 60 m, dĺžkou 51,6 m a výškou 14,3 metra. Trup mal v najvyššom mieste, oblasti krídle, dve paluby. Stroj bol poháňaný ôsmimi vrtuľovými motormi Daimler Benz DB 613 24. pod každým krídlom boli namontované štyri motory, vždy dva poháňali tlačné vrtule s priemerom 4,6 metra a dva poháňali ťažné vrtule s priemerom až 5 m. Tie mu mali umožniť dosiahnuť najvyššiu rýchlosť 490 km/h a dolet 6200 km. Keďže stroj mal obrovské rozmery a niesol by ťažký náklad, musel mať dostatočné zásoby paliva. Do 214 niesol až 67 500 litrov paliva.

Postupne vzniklo okrem civilnej ešte ďalších 9 variant líšacich sa účelom a prípadnou výzbrojou. Posádku by tvorilo 12 až 15 mužov (záviselo by od verzie).

V roku 1942 RLM zakázalo pokračovať vo vývoji civilnej verzie a pokračovalo sa už len na bojových verziách. Obrovská maketa bola prestavaná, aby sa na nej lepšie hľadali miesta pre umiestnenie výzbroje. V roku 1943 bol projekt ukončený, pretože vojenská situácia sa obrátila proti Nemecku a takéto stroje Luftwaffe nepotrebovala.

Okrem civilnej verzie vznikli varianty:

Do P.192.01- transportér s nosnosťou 33 ton a vyzbrojené diaľkovo riadenými zbraňami

Do P.192.02- pechotný letecký transport pre 333 mužov

Do P.192.03- transportné lietadlo s nosnosťou 82 ton

Do P.192.04- podporné lietadlo pre ponorky

Do P.192.05- pokladač mín

Do P.192.06- palivový transportér a vzdušný tanker

Do P.192.07- vojenský transportér pre plne vyzbrojených vojakov

Do P.192.08- vzdušná ambulancia

Do P.192.09- nosič diaľkovo riadených zbraní a diaľkový bombardér

Dornier Do 216

Spoločnosť Dornier začala vývoj tohto stroja po tom, čo bol projekt Do 214 v júni roku 1943 zrušený. Prvé označenie pre tento hydroplán bolo P.174, RLM ho premenovalo na Do 216 až neskôr. Úlohou stroja mal byť boj proti nepriateľským lodiam, ale počítalo sa aj s ďalšími možnosťami využitia.

Do 216 bol veľmi podobný svojmu predchodcovi, ale vnútro trupu tvorila iba jedna paluba, na rozdiel od Do 214, ktorý mal dve. Krídla mali taktiež podobný tvar, ale namiesto ôsmych motorov Daimler Benz DB 613 24 bol Do 216 poháňaný štyrmi vrtuľovými motormi Jumo 223 24. Pod každým krídlom boli dva motory namontované blízko ku koreňu krídla, jeden poháňal tlačnú a druhý ťažnú vrtuľu. S nimi dosahoval maximálnu rýchlosť 445 km/h a dolet 4100-6700 km, záviselo to od váhy nákladu. Hoci bol Do 216 menší, ako Do 214, dĺžka 42,3 a rozpätie 48 metrov je stále impozantné. Jeho posádku malo tvoriť 10 mužov, z nich sedem by ovládalo diaľkovo riadené vežičky s výzbrojou rozmiestnené na boku trupu. Do 216 mohol niesť 5000 kg výzbroje, ktorú by zrejme tvorili aj diaľkovo riadené zbrane (Hs 263, Fritz X,...) umiestnené pod krídlami.

Navrhutých bolo ešte niekoľko ďalších verzii, ale aj tento projekt bol zastavený, pretože RLM necítilo potrebu nasadiť takýto stroj do boja.

Galériu k Do 214 a Do 216 nájdete tu.

Junkers Ju 322 „Mammut“

Jednalo sa o nákladný klzák, ktorý mal nahradiť transportné lietadlo Junkers Ju 52 Tante Ju. V roku 1940, keď sa plánovalo vylodenie v Británii (operácia Seelöwe), Luftwaffe potrebovala transportné lietadlo s veľkou kapacitou. Hoci bola táto operácia odložená v decembri 1940, v roku 1941 sa chystal útok na ZSSR (operácia Barbarossa) a záujem neopadol.

Ukázalo sa, že najlepším riešením bude použiť klzák a tak vyhlásila Lufwaffe tender na Grossraumlastensegler („veľkokapacitný transportný klzák“), ktorého sa ujali firmy Junkers a Messerschmitt. Projekt dostal názov Warschau („Varšava“). Lietadlo malo byť schopné uniesť jeden Flak 88 aj s ťahačom, alebo stredný tank. Súťaž napokon vyhrala firma Messerschmitt so strojom Me 321.

Vývoj začal v roku 1940. Lietadlo pripomínalo obrovské samokrídlo, pretože pilotná kabína sa nachádzala vpredu nad krídlom a pod pilotnou kabínou sa nachádzali dvere. Náklad mal byť uložený vo vnútri obrovských krídel. Zo zadnej časti krídla vytŕčal chvost s riadiacimi plochami a kormidlom. Ju 322 bol dlhý 30,25 m a rozpätie mal 62 m. Aby sa šetrili strategické suroviny, bol Ju 322 postavený skoro celý z dreva. Obrannú výzbroj mali tvoriť tri guľomety kalibru 7.92 mm namontované vo vežičkách.

Plánovaná nosnosť bola 20 ton, ale pri testoch sa objavili problémy s drveným trupom a tak musela byť zredukovaná na 16 a potom už len na 11 ton. Prvý let sa konal v apríli roku 1941, lietadlo bolo ťahané jedným strojom Junkers Ju 90. Letové testy dopadli dobre, ale na konštrukcii stroja boli plánované ďalšie úpravy a RLM nariadilo v máji 1941 zastaviť projekt.

Aj po zastavení projektu však prebiehali ďalšie testy s prototypom V1 a neskôr aj s V2 a ďalšími 98 skoro dokončenými strojmi, ale nedostatok paliva ich potom definitívne ukončil.

Galériu k Ju 322 nájdete tu.

Messerschmitt Me 321 „Gigant“

Messerschmitt Me 321 bol víťazný návrh súťaže, ktorú vyhlásila Luftwaffe, pretože chcela nahradiť transportér Junkers Ju 52. Bol to skutočne pôsobivý stroj obrovských rozmerov- bol dlhý 28,15 m, vysoký 10,15 m a rozpätie krídel činilo 55 m. Vďaka týmto rozmerom dostal prezývku Gigant. Posádku tvorili dvaja piloti, pri verzii Me 321 B-1 vyzbrojenej štyrmi guľometmi MG 15 kalibru 7,92 ešte jeden strelec.

Me 321 A-1 ( verzia bez výzbroje) mohol prevážať 23 ton nákladu, alebo 130 vojakov a jeho nákladný priestor bol 6-krát väčší, ako pri Junkers Ju 52. dvere do nákladného priestoru sa nachádzali v nose lietadla a dali sa otvoriť iba zvnútra. Potom sa vysunula rampa, po ktorej sa presúval náklad. Nákladový priestor kopíroval veľkosť nákladného železničného vozňa, aby mohol Me 321 nakladať tovar priamo z vlakov. Kombinovaný podvozok tvorili dve zadné kolesá z Bf 109 a dve predné kolesá z Junkers Ju 90, ale objavil sa aj návrh, aby stroj pristával na štyroch lyžiach.

Prvý prototyp, Me 321 V1, vzlietol 25. februára 1941, ťahaný jedným strojom Junkers Ju 90. pilotoval ho skúšobný pilot Karl Baur a stroj niesol záťaž 3 tony. Baur hlásil, že stroj sa ťažko ovládal a riadenie reagovalo iba pomaly. Stroj tak prešiel rôznymi úpravami, ale aj pri ďalších testoch sa objavili problémy, tentoraz s ťažným lietadlom- Junkers Ju 90 nebol dostatočne výkonný. Ako dočasné riešenie boli použité tri ťažké stíhačky Bf 110, nazývané Troikaschlepp. Takýto vzletový manéver však bol veľmi náročný a tak Luftwaffe požiadala Ernsta Heinkela, aby zaobstaral lepšie vlečné lietadlo. Heinkel vyrobil stroj He 111Z Zwilling („Dvojičky“), zložený z dvoch trupov He 111 s pridaným piatym motorom. Skúšali sa aj pomocné štartovacie raketové motory.

Prvý Me 321 A-1 vstúpil do služby v máji roku 1941. Me 321 slúžil na východnom fronte, ale príliš sa nepredviedol. Hlavným dôvodom bol nedostatok ťažných lietadiel a krátky dosah- iba 400 km. V roku 1942 boli stroje prevezené na juh, aby sa zúčastnili invázie na Maltu (operácia Herkules), ale nakoniec k ich nasadeniu nedošlo. Potom boli stroje opäť prevezené do ZSSR, kde mali v roku 1943 pomáhať pri zásobovaní vojsk v Stalingrade, ale keď tam dorazili, Nemci stratili všetky použiteľné letiská v oblasti.

Po neúspechu v Stalingrade bola väčšina Me 321 zošrotovaná, alebo prestavaná na verziu Me 323. do konca vojny bolo postavených zhruba 150 týchto strojov.

Messerschmitt Me 323 „Gigant“

Messerschmitt Me 323 vznikol prestavaním bezmotorového klzáku Me 321. Keďže si piloti na východnom fronte klzáky Me 321 veľmi nepochvaľovali, firma Messerschmitt sa rozhodla vyrobiť motorovú verziu Me 321, ktorá dostala označenie Me 323. Stroj bol poháňaný francúzskymi motormi Gnome-Rhône GR 14N, aby sa nezaťažoval nemecký letecký priemysel. Test štyroch týchto motorov na zosilnenom krídle Me 321 ukázali, že stroj by mal s nimi veľmi nízku rýchlosť, iba 80 až 210 km/h, takže by bol ešte pomalší, ako Junkers Ju 52.

Keďže štvormotorová verzia Me 323C nemala príliš oslnivú rýchlosť, prešlo sa na šesťmotorovú verziu D. Tá už mala lepšie výkony, ale ak bola plne naložená, stále ju musel do vzduchu vytiahnuť Heinkel He 111Z alebo formáciou Troikaschlepp. Ale na rozdiel od Me 321 sa dokázal sám dopraviť naspäť, keď bol prázdny.

Druhý prototyp Me 323 V2 už teda bol vybavený šiestimi motormi a ako verzia pre sériovú výrobu bola určená verzie D. Pod každým krídlom lietadla boli namontované tri motory. Aby sa obmedzil krútiaci moment, tri motory pod jedným krídlom sa točili v smere hodinových ručičiek a tri pod druhým proti smeru hodinových ručičiek. Nezaťahovateľný podvozok sa skladal z 10 kolies upravených tak, aby bolo možné pristávať na nerovnom povrchu. Kolesá mali aj pneumatické brzdy, ktoré dokázali stroj zastaviť na 200 m. Inak mal stroj prakticky rovnaké rozmery, ako Me 321- bol iba o kúsok dlhší a rozpätie mal o 20 cm väčšie. Taktiež dostal prezývku Gigant.

Aby sa šetrilo hliníkom a stroj nebol príliš ťažký, krídla boli vyrobené z drevotriesky a látky, kým kostra bola z dreva, trup bol z ocele a bol obalený vrstvou látky. Podlaha bola špeciálne spevnená, aby uniesla váhu nákladu. Posádku tvorili dvaja piloti, radista a dvaja letoví inžinieri, poprípade ešte dvaja strelci, ktorí ovládali 5 guľometov MG 131 kalibru 13 mm .

Aby sa predĺžil dolet a stroj mohol operovať samostatne, musela byť hmotnosť nákladu veľmi zredukovaná- iba 10-12 ton, hoci sa mohli použiť pomocné štartovacie raketové motory. Stroj mohol prevážať dva kamióny, alebo delo Flak 88, 252 litrov paliva, 130 osôb, či 60 ranených. Niktoré Me 321 boli prestavané na verziu Me 323, ale väčšinou boli všetky stroje úplne nové. Skoršie verzie boli vyrábané s dvojlistými drevenými vrtuľami, neskoršie trojlistými železnými vrtuľami.

V roku 1942 boli Me 323 nasadené, aby zásobovali nemecké vojská v Tunisku, v roku 1943 zásobovali nemecké vojská na Sicílii a v Taliansku.

Me 323 nebol zlý stroj, dokázal odolať aj silnej nepriateľskej paľbe, ale bol nasadený v oblastiach, kde Luftwaffe už nemala vzdušnú prevahu a pre taký pomalý stroj to znamenalo takmer istú smrť. Predpokladá sa, že žiaden Me 323 neprežil do leta 1944.

Do zastavenia výroby v apríli roku 1944 bolo vyrobených 213 strojov. Existovali verzie D, E a nikdy nevyrábaná F, ktoré sa líšili pohonom, výzbrojou a drobnými konštrukčnými úpravami. Me 323 bol taktiež stroj krádkeho dosahu, dolet činil iba 1000 až 1200 km, záviselo aj od váhy nákladu. Aj napriek tomu bol Me 323 užitočný stroj a využíval sa veľmi často. Vďaka svojej veľkosti sa stal Me 323 najväčším dopravným lietadlom druhej svetovej vojny Väčšina výrobných postupov použitých pri Me 323 sa používa dodnes, napríklad pri stroji Antonov An 225.

Galériu k Me 323 nájdete tu.