Kamov Ka-56

Jedná sa o jednomiestny špionážny vrtuľník určený k výsadku z ponoriek štandardným 533 mm torpédometom.

Ale vývoj jednomiestnych miniatúrnych vrtuľníkov siaha prakticky do obdobia ich počiatku. Už koncom 40. rokov minulého storočia predviedol práve konštruktér N.I. Kamov ľahký jednomiestny vrtuľník Kamov Ka-8 ,,Irukjatin“. Po roku 1948 dostal prezývku ,,lietajúci motocykel“ pretože na pohon slúžil motor z motorky. Hoci bol veľmi jednoduchej konštrukcie, boli na ňom pre Kamovove stroje charakteristické protibežné nosné rotory. Týmto strojom si Kamov získal predstaviteľov armády, ktorí však požadovali lepšie a účinnejšie lietajúce stroje. Následne vznikol Kamov Ka-10, ktorý sa používal na lodiach. Neskôr Kamov postavil omnoho väčšie a silnejšie stroje, ktoré mali veľkú výhodu v tom, že mali protibežné nosné rotory- nepotrebovali zadný vyrovnávací rotor, čo znamenalo úbytok na hmotnosti, chod bez vibrácii a v neposlednej rade aj ľahšiu pilotáž.

V roku 1971 sa oprášilo to, čo už bolo raz vyskúšané. Do popredia sa dostala potreba prepraviť vzduchom jednu osobu, ktorá by tam krátko pôsobila a potom sa vrátila do bezpečia. To všetko v maximálnom utajení a bez možnosti zachytenia na nepriateľskom radare. Projektu sa chopil hlavný konštruktér konštrukčnej kancelárie Kamov F.S Nikolajevič.

Konštrukčné základy sa hľadali v minulosti- v strojoch Kamov Ka-8 a Ka-10. S použitím moderných technológii a dôrazom na jednoduchosť dielov, ktoré bolo možné rozobrať a opätovne zložiť, vznikol stoj Kamov Ka 56.

Kvôli veľkosti (či skôr malosti) stroja nemohli byť použité turbovrtuľové motory a tak sa konštruktéri zamerali na spaľovacie motory. Nakoniec padla voľba na rotačný Wankelov automobilový motor. Jeho relatívne kruhový priemer s malým polomerom ho umožňoval použiť ako základ celého nosného systému a súčasne ako základový korpus pre osadenie doplnkových dielov. Motor bol chladený pomocou ventilátora. Pohonná jednotka spolu s reduktorom tvorila základ, na ktorý bol napojený priamo vývod hriadeľov poháňajúcich protibežné rotory. Každý rotor bol dvojlistý, rotory boli vyrobené z kompozitov. Súčasťou nosného tubusu, ktorým prechádzali hriadele, bol aj systém kolektívneho riadenia nastavenia uhlu listov. Ďalej bol pripojený aj nosný rám, ktorý slúžil ako chvostový nosník, na ktorého konci boli vertikálne chvostové plochy s dvojicou horizontálnych chvostových plôch. Pod týmito plochami bola pevná ostruha. Pod motorom sa nachádzala dvojica podvozkových kolies.

Sedačka pilota sa nachádzala hneď za konštrukciou poháňajúcou rotory. Pilot mal k dispozícii jednoduchý prístrojový panel (základné letové prístroje) a k ovládaniu slúžili pedále a páky. Konštrukčne bol tento vrtuľníček dovedený do takej dokonalosti, že jedinými dielmi, ktoré bolo k stroju nutné pripojiť boli listy rotoru. Celý zbytok stroja tvoril jeden celok. Čas nutný na jeho poskladanie bol len 10 minút. Maximálna hmotnosť stroja bola 220 kg, z toho užitočný náklad tvoril až 110 kg. Dolet s jednou plnou nádržou bol 150 km pri maximálnej rýchlosti 110 km/h. maximálna letová hladina bola asi 1750 m. viacmenej, napriek pomerne slušným výsledkom bol projekt behom 80. rokov zastavený. Každopádne sa jednalo o zaujímavú konštrukciu jednomiestneho jednoduchého vrtuľníka. A hoci sa dnes používajú na bojisku bezpilotné lietadlá, ktoré mnoho vecí spravia lepšie než človek, stále sú niektoré úlohy, ktoré akokoľvek dobre naprogramovaný, alebo na diaľku v reálnom čase riadený automat neurobí a na mieste je nutné mať človeka...

Galériu k Ka-56 nájdete tu.