Experimentálne lietadlá firmy Arado

Po skončení prvej svetovej vojny malo Nemecko zakázané vyrábať motorové lietadlá a tak výroba v mnohých leteckých továrňach po celom Nemecku utíchla. V roku 1921 kúpil Heinrich Lübbe od spoločnosti Flugzeugbau Friedrichshafen GmbH jednu továreň vo Warnemünde. V roku 1924 začala továreň vyrábať lietadlá pre export. Hlavným konštruktérom sa stal Walter Rethel, ktorý predtým pracoval pre firmy Fokker a Kondor.

V roku 1925 sa spoločnosť premenovala na Arado Handelsgesellschaft a v roku 1933 po prevzatí moci nacistami na Arado Flugzeugwerke GmbH. Rethela nahradil v poste vedúceho dizajnéra Walter Blume.

Firma zaujala Luftwaffe svojím cvičným lietadlom Arado Ar 66, a taktiež dodala Luftwaffe jej prvé stíhacie lietadlá, Ar 65 a Ar 68. v roku 1936 požadovalo Ríšske ministerstvo letectva (Reichsluftfahrtministerium, ďalej RLM), aby riaditeľ spoločnosti Lübbe vstúpil do Nacistickej strany. Ten odmietol a tak bol podnik zoštátnený a na post riaditeľa boli dosadení Erich Serno a Felix Wagenführ.

Po vypuknutí druhej svetovej vojny dodávala firma Arado svoje lietadlo Ar 96, ktoré sa stalo najpoužívanejším cvičným lietadlom Luftwaffe. Hydroplán Ar 196 sa stal štandardne používaným prieskumným lietadlom väčšiny veľkých nemeckých vojnových lodí. Počas vojny vyrábala firma Arado taktiež stoje Focke-Wulf Fw 190.

Asi najznámejším lietadlom tejto firmy je prvý prúdový bombardér na svete, Arado Ar 234 Blitz, avšak vzniklo aj množstvo ďalších návrhov, z ktorých väčšina nebola realizovaná.

Arado Ar E.560

Arado Ar E.560 bola séria návrhov vysokorýchlostných prúdových bombardérov stredného doletu z konca druhej svetovej vojny a ukazovala cestu, ktorou by sa uberal vývoj nemeckých prúdových lietadiel, ak by vojna trvala dlhšie. Stroje boli veľmi vyspelé a používali mnoho noviniek. Našťastie pre spojencov neboli nikdy zostrojené.

Už na prvý pohľad je vidieť, že stroje série vychádzali z prúdového bombardéru Arado Ar 234 Blitz- pri všetkých verziách je presklená pretlaková kabína v prednej časti stroja, motory namontované pod krídlami a trojkolesový podvozok. Stroj bol vybavený rádiokomunikáciou a autopilotom, posádku tvorili dvaja muži.

Ar E.560/2- pohon tvorili 2 turbovrtuľové motory BMW 803 s výkonom 4000 konských síl, každý motor mal dve protibežné vrtule. Tie dávali lietadlu rýchlosť až 890 km/h a dosah 2500 km, pričom mohol niesť náklad 2500 kg bômb. Stroj bol dlhý 19,1m a rozpätie krídel činilo 18 m. Jedine pri tomto type nebol použitý chvost tvaru T.

Ar E.560/4 bol poháňaný 4 prúdovými motormi BMW 003E, dvomi pod každým krídlom, ktoré by mu dávali rýchlosť 950 km/h, dosah 2100 km a nosnosť 3000 kg bômb. Stroj by bol dlhý 22,3 m a rozpätie krídel by bolo 24m.

Ar E.560/7 bola opäť verzia dvomi poháňaná turbovrtuľovými motormi, tentoraz to ale boli výkonnejšie BMW 028, taktiež s 2 protibežnými vrtuľami. Maximálna rýchlosť by bola asi 920 km/h, dolet 3400 km a nosnosť až 4000 kg bômb. Stroj mal byť dlhý 16,8 m a rozpätie malo byť 19,1 m.

Ar E.560/8 bol ambiciózny stroj poháňaný šiestimi prúdovými motormi BMW 003, pod každým krídlom po 3, dva motory bližšie ku koreňu krídla by boli tesne pri sebe a tretí by bol ďalej. Zaujímavá je aj vytŕčajúca bombovnica. Stroj by niesol 3000 kg bômb, bol by dlhý 18 metrov a rozpätie krídel by činilo 23,2 m.

Ar E.560/11 bola posledná verzia a zrejme by sa jednalo o najúspešnejší návrh. Toto lietadlo mali poháňať 4 motory BMW 018, dva pod každým krídlom. Niesol by 4000 kg bômb. Tento stroj bol dobre vybavený aj čo sa týka defenzívnej výzbroje- 2 kanóny MG 151 kalibru 20 mm v prednej časti, ďalšie dva vzadu a jeden na chvoste. Všetky mali byť riadené diaľkovo. Stroj mal byť dlhý 19,1 m a rozpätie krídel malo byť 24 m.

Ťažko povedať, nakoľko úspešná by bola táto séria návrhov. Keď však vezmeme do úvahy slušné bojové úspechy bombardéru Ar 234, ktorý prišiel skutočne neskoro, rozhodne by sa tieto stroje stali silou, s ktorou by spojenci museli počítať.

Arado Ar E.581

Arado Ar E.581 bol návrh jednomiestnej stíhačky- samokrídla, ktorého trup sa nachádzal pod krídlami. Mala byť poháňaná jedným prúdovým motorom HeS 011 s dvoma otvormi, ktorými nasával vzduch pod pilotnou kabínou. Krídla mali deltovitý tvar s kormidlami a klapkami na ich konci. Podvozok bol trojkolesový, lietadlo malo dosahovať maximálnu rýchlosť 854 km/h a jeho výzbroj mali tvoriť dva kanóny MK 108 kalibru 30 mm. Stroj mal byť dlhý 5,65 m a rozpätie krídel malo činiť 8 m.

Galériu k stíhačke Ar E.581 nájdete tu.

Arado Ar Projekt I

Arado Ar Projekt I bol projekt dvojmiestnej prúdovej nočnej stíhačky s štíhlym trupom a krídlami deltovitého tvaru, so sklonom 35 stupňov. Na každom krídle bolo jedno vertikálne kormidlo. Piloti sedeli v pretlakovej kabíne, prúdové motory BMW 003A boli umiestnené v trupe, vstupný otvor pre vzduch vytŕčal pod trupom. Stroj pristával na trojkolesovom podvozku.

Lietadlo malo dosahovať najvyššiu rýchlosť 800 km/h, malo byť dlhé 18,38 m a rozpätie krídle malo činiť 12,92 m. Výzbroj mali tvoriť 4 kanóny MK 108 kalibru 30 mm. Toto lietadlo by pri bojovom nasadení bolo skutočnou výzvou pre spojenecké bombardéry.

Arado Ar Projekt II

Spoločnosť Arado vypracovala tento návrh prúdovej nočnej stíhačky v marci roku 1945. Posádku tvorili 2 piloti v pretlakovej kabíne, vybavenej vystreľovacími sedačkami. Šípovitosť krídel bola 35 stupňov, pod každým mal byť umiestnený jeden prúdový motor HeS 011A alebo BMW 003A-1. Pristávať mal stroj na trojkolesovom podvozku.

Lietadlo malo dosahovať maximálnu rýchlosť 750 km/h, malo byť dlhé 14,98 m a rozpätie krídel malo byť 17,3 m Výzbroj mali tvoriť štyri kanóny MK 108 kalibru 30 mm v nose.

Ar Projekt II bol veľmi ambiciózny nadčasový návrh. Je pravdepodobné, že sa plány stroja dostali do rúk spojencom, ktorí sa ním inšpirovali pri tvorbe ďalších lietadiel.

Galériu k tomuto stroju nájdete tu.

Arado Ar TEW 16/43-13

V auguste 1943 dokončila firma Arado dlhodobú štúdiu pravdepodobného vývoja budúcich stíhačiek. Konštruktér Wilhelm van Nes predložil 3 návrhy stíhačiek a 1 bombardéru: stíhačku s raketovým pohonom Arado Ar TEW 16/43-13, ďalej stíhačku s kombinovaným raketovým a prúdovým pohonom Arado Ar TEW 16/43-15, Arado Ar TEW 16/43-23- dvojmotorovú prúdovú stíhačku a nakoniec prúdový bombardér Arado Ar TEW 16/43-19.

Projekt Arado Ar TEW 16/43-13 bola raketová stíhačka s nízko položenými šípovitými krídlami. Raketový motor Walter HWK 509A umiestnený pod chvostom spaľoval zmes látok C-Stoff a T-Stoff. Stroj mal zatiahnuteľný trojkolesový podvozok a bol vyzbrojený dvomi kanónmi MG 151/20 kalibru 20 mm a dvoma kanónmi MK 103 kalibru 30 mm umiestnenými v nose. Stroj mal merať na dĺžku 9,7 m a rozpätie krídel malo byť 8,85 m.

Arado Ar TEW 16/43-15

Jednalo sa o zlepšenú verziu projektu Arado TEW 16/43-13, ktorá mala byť poháňaná pravdepodobne prúdovým motorom Heinkel HeS 011 umiestneným za pilotnou kabínou nad trupom, aby sa uvoľnilo miesto na ďalšie palivo. Preto bolo aj použité rozdvojené kormidlo. Aby mal stoj lepšiu stúpavosť a výkon vo veľkých výškach bol v chvost umiestnený raketový motor Walter HWK 509A, ktorý spaľoval látky T-Stoff a C-Stoff. Pilot mal z kabíny umiestnenej vpredu výborný výhľad dopredu a na strany, ale kvôli motoru nevidel vôbec dozadu. Krídla mali mať šípovitosť 25 stupňov a mali byť namontované nízko. Došlo aj k miernej úprave podvozku.

Lietadlo malo dosiahnuť maximálnu rýchlosť 920 km/h, dlhé malo byť 11,75 m a rozpätie krídle malo byť 10,3 m. Výzbroj mal tvoriť 2 kanóny MG 151/15 kalibru 15 mm alebo kanón MG 151/20 kalibru 20 mm a kanón MK 108 kalibru 30 mm, umiestnené v prednej časti trupu.

Arado Ar TEW 16/43-19

Arado Ar TEW 16/43-19 bolo celokovové viacúčelové lietadlo, stredoplošník. Vzniklo krátko po prvom vzlete Arado Ar 234, lebo konštruktéri chceli vytvoriť nový návrh viacúčelového lietadla. Ar TEW 16/43-19 bolo poháňané dvoma prúdovými motormi umiestnenými pod krídlami. Dvojmiestny kokpit bol umiestnený úplne vpredu. Stroj mal trojkolesový podvozok.

Stroj mal byť dlhý 18m a rozpätie krídel činilo 16,2 m. Bolo vytvorených niekoľko verzii: nočná stíhačka, rýchly bombardér a prieskumné lietadlo.

Arado Ar TEW 16/43-23

Jednalo sa o celokovovú stíhačku poháňanú dvoma prúdovými motormi Heinkel HeS 011 namontovanými pod krídlami. V trupe boli umiestnené 3 palivové nádrže, kokpit bol až úplne vpredu. Lietadlo malo dosiahnuť maximálnu rýchlosť 920 km/h, dlhé malo byť 12,2 m a rozpätie krídle malo byť 10,6 m. Výzbroj tvoril jeden guľomet MG 151/15 kalibru 15 mm a dva kanóny MG 213 kalibru 20 mm umiestnené vpredu pod kokpitom. Žiadne z lietadiel série TEW neboli nikdy zavedené do výroby, pretože produkcia bola sústredená na bombardér Arado Ar 234 Blitz.

Galériu k sérii Ar TEW nájdete tu.