Asymetrické lietadlá

Návrhy lietadiel s viacerými trupmi sa vyskytovali počas celej druhej svetovej vojny. Mnohí inžinieri dúfali, že netradičná konštrukcia umožní dosiahnuť až dvojnásobný výkon a tak vznikali návrhy stíhačiek, aj bombardérov rôzneho usporiadania. Asi najúspešnejším lietadlom tohto typu bol F-82 Twin Mustang, ale mnohé ďalšie stroje zostali len na rysovacích doskách.

Arado Ar E.340

Ríšske ministerstvo letectva zadalo vyhlásilo v roku 1939 tender ,,Bomber B“, ktorého cieľom bolo nahradiť zastarajúce stroje Dornier Do 217 a Junkers Ju 88 do roku 1943. Požiadavky na nový bombardér boli: maximálna rýchlosť 600 km/h, dostup do 7000 m, dolet 3600 km a nosnosť 2000 kg bômb, pri lete na kratšie vzdialenosti nosnosť 6000 kg. Svoje návrhy predložili 4 spoločnosti: Arado s Ar E.340, ďalej Dornier (Do 317B), Focke Wulf (Fw191) a Junkers (Ju 288).

V tom čase boli vo vývoji tri motory, ktoré mohli splniť požiadavky a poháňať Arado Ar 340: Daimler Benz 604, BMW 802 a Jumo 222. Nakoniec bol vybraný Jumo 222, lebo jeho vývoj mal byť dokončený najskôr.

Arado Ar E.340 bol zložený z 3 trupov, ktoré spájalo krídlo. Stredný trup obsahoval presklenú pretlakovú kabínu a bombovnicu, v dvoch bočných boli namontované motory, hlavný podvozok a kolmé chvostové plochy. Na zadnom konci každého trupu bola defenzívna výzbroj zložená z troch guľometov MG 151/20 kalibru 20 mm a dvoch guľometov EDL 131 kalibru 13 mm umiestnená v dvoch vežičkách, ktoré sa nachádzali nad a pod kokpitom.

Posádku mali tvoriť štyria muži, stroj mal dosahovať maximálnu rýchlosť 580 km/h, mal byť dlhé 18,65 m a rozpätie krídel malo byť 22,98 m.

Kvôli náročnosti a vysokej spotrebe motorov Jumo 222 bol projekt nakoniec zrušený.

Arado Ar E.500

Jednalo sa o návrh ťažkej stíhačky z roku 1936. Lietadlo sa opäť skladalo z troch trupov spojených krídlom, v strednom, ktorý bol mierne podvesený pod krídlom ako gondola, bola pilotná kabína a v zvyšných dvoch bočných boli namontované vrtuľové motory Daimler Benz DB 603 a podvozok, na konci sa nachádzali kolmé chvostové plochy. Posádku tvorili dvaja piloti a dvaja strelci. Nad a pod kokpitom sa nachádzali dve strelecké veže, v každej sa nachádzal pár kanónom Rh LB 202 kalibru 20 mm.

Na to, že návrh vznikol v 30-tych rokoch bol veľmi vyspelý a smelý, ale je otázne, či by bol úspešný, lebo mohutný trup a veľká plocha krídel by ho spomaľovali, takže by si síce vystačil v boji proti bombardérom, ale v súboji s inými stíhačkami vyrábanými v 40-tych rokoch by zrejme neuspel.

Každopádne, projekt bol napokon ukončený a do jeho konca bolo postavených len niekoľko drevených makiet.

 Galériu k Ar E.500 nájdete tu.

Arado Ar E.530

Tento návrh vznikol pre porovnanie so strojom Arado Ar 440, ale boli pri ňom použité 2 úzke valcovité trupy spojené krídlom (v Nemecku sa takéto návrhy označovali Zwillinge- dvojičky), takže sa podobal na Bf 109Z alebo Me 609. Pretlaková pilotná kabína bola umiestnená v ľavom trupe, stroj bol poháňaný dvoma vrtuľovými motormi Daimler Benz DB 603 G, v každom trupe by sa nachádzal jeden. Motory mu dávali značný výkon a tak by sa stroj zrejme uplatnil ako rýchly jednomiestny bombardér, schopný dosiahnuť veľkých výšok.

Výzbroj nebola presne opísaná, ale pod stredovým krídlom sa mala nachádzať jedna bomba vážiaca 500 kg.

Lietadlo malo dosiahnuť najvyššiu rýchlosť 770 km/h, dĺžka mala byť 14,15 m a rozpätie krídel 16,25 m.

Ak porovnáme Bf 109Z a Ar E.530, výroba Ar E.530 by mohla byť problematická. Pri produkcii Bf 109Z mali byť použité prebytočné súčiastky z Bf 109, pričom Ar E.530 bol úplne nový návrh. Navyše, Nemecko v dobe vzniku návrhu už viedlo obrannú vojnu, zásoby sa krátili a tak bol projekt nakoniec zrušený.

Messerschmitt Bf 109Z

V roku 1942 dostala firma Messerschmitt objednávku od Ríšskeho ministerstva letectva na ťažkú stíhačku, ktorá by ale nezaťažovala výrobné linky novými súčiastkami. Výskumné oddelenie sa preto rozhodlo spojiť dohromady dva trupy stíhačky Bf 109.

Prvý prototyp tvorili dva trupy Bf 109F-4, spojené krídlom a vodorovnými chvostovými plochami. Zachovaný bol aj pohon, v každom trupe sa nachádzal jeden motor Daimler Benz DB 601E-1, ako aj zaťahovateľný podvozok, ktorý sa sklápal do bokov. Posádku tvoril iba jeden pilot, ktorý sedel v pilotnej kabíne v ľavom trupe. Neskôr sa plánovalo použiť trupy z Bf 109G.

Bf 109Z mal používať zhruba 90% pôvodných častí z Bf 109. Nové boli iba časti krídel, chvostových plôch a podvozku, pribudli väčšie palivové nádrže a niekoľko ďalších časti. Boli vypracované dve verzie- ťažká stíhačka a stíhací bombardér, líšiace sa výzbrojou.

Prototyp, Bf 109Z-1, dosahoval maximálnu rýchlosť 570 km/h, bol dlhý 9m a rozpätie krídel činilo 13.27 m.

Prvý prototyp bol hotový začiatkom roku 1943, ale bol poškodený počas spojeneckého náletu a už nikdy ho neopravili. Projekt bol zastavený v roku 1944, keď sa výskum sústredil na prúdovú stíhačku Me 262.

Zaujímavé je, že spoločnosť North America aircraft vyrobila úspešný stroj, podobný Bf 109Z, P-82 Twin Mustang, ktorý vznikol spojením dvoch trupov P-81.

Messerschmitt Me 409

Messerschmitt Me 409 bol neúspešný projekt asymetrickej stíhačky zloženej z dvoch trupov (taktiež neúspešného návrhu) stroja Me 209-II spojené krídlom a vodorovnými chvostovými plochami, podobne, ako pri stroji Bf 109Z. Väčšina súčiastok taktiež pochádzala z Me 209-II. Stroj mal byť poháňaný motorom Daimler Benz DB 603 namontovaným v pravom trupe, v ľavom trupe bola pilotná kabína. Stroj mal dosiahnuť najvyššiu rýchlosť 756 km/h. výzbroj mali tvoriť 4 kanóny MK 108 kalibru 30 mm a jeden kanón MK 103 taktiež kalibru 30 mm. Projekt bol zastavený súčasne s projektom Me 209-II.

Messerschmitt Me 609

Messerschmitt Me 609 bol (ďalší) neúspešný projekt ťažkej asymetrickej stíhačky. Aby sa použilo čo najmenej nových komponentov, bol stroj zložený z dvoch trupov Me 309 spojených krídlom a vodorovnými chvostovými plochami. Pohon zabezpečovali dva motory Daimler Benz DB 603 alebo 605 12, v každom trupe jeden. Každý trup mal svoj vlastný trojkolesový podvozok, takže lietadlo malo dohromady 6-kolesový podvozok. jednomiestna pilotná kabína sa nachádzala v ľavom trupe.

Boli navrhnuté dve verzie Me 609- ťažká stíhačka a stíhací bombardér. Stíhačka by bola vyzbrojená dvoma kanónmi MK 108 kalibru 30 mm a dvoma kanónmi MK 103 kalibru 30 mm, bolo možné pridať ešte ďalšie dva kanóny MK 108, alebo jednu bombu SC 500 poprípade dve bomby SC 250, namontované v pod stredovým krídlom.

V prípade stíhacieho bombardéra by defenzívna výzbroj pozostávala iba z dvoch kanónov MK 108 kalibru 30 mm, ale stroj by niesol viac paliva a dve bomby SC 1000.

V roku 1944 bol projekt zrušený, aby sa práce sústredili na prúdovú stíhačku Me 262.

 Galériu k strojom Bf 109Z, Me 409 a Me 609 nájdete tu.