Na prelome 40. a 50. rokov minulého storočia došlo k výraznému rozvoju sovietskeho letectva- do výzbroje sovieti zaradili atómové zbrane a bombardéry, ktoré mohli priamo ohroziť územie Spojených štátov. Američania preto hľadali spôsoby, ako sa s touto hrozbou vysporiadať. Proti rýchlemu a odolnému bombardéru bola kanónová a guľometná výzbroj nedostatočná. Rakety typu vzduch-vzduch existovali už počas druhej svetovej vojny- nemecké neriadené strely R4M, WGr. 21 a riadená strela Ruhrstahl X-4- a po jej skončení USA vyvíjali vlastné neriadené strely FFAR kalibru 70 mm vystreľované v salvách a riadené AIM-9 Sidewinder a AIM-4 Falcon, tieto zbrane stále trpeli množstvom „detských chorôb“, neboli dostatočné účinné a boli len v počiatkoch svojho nasadenia.

            V roku 1954 zahájila firma Douglas Aircraft Company vývoj protilietadlovej neriadenej rakety s jadrovou hlavicou. Výhodou tohto riešenia bola jednoduchosť a spoľahlivosť, pretože nebolo nutné do rakety inštalovať žiaden zložitý a často technicky nedokonalý riadiaci systém. Nepresnosť bola vyvážená silou nesenej jadrovej hlavice, ktorá mohla z oblohy zmietnuť celé formácie nepriateľských bombardérov. Vývoj postupoval pomerne rýchlo a už začiatkom roku 1956 sa uskutočnili prvé pokusné odpálenia rakiet s cvičnými hlavicami zo sériových stíhačiek Northrop F-89 Scorpion a prototypu YF-102 Delta Dagger. Kvôli prísnemu utajeniu celého projektu boli rakety často označované rôznymi krycími názvami, napr. Bird Dog, High Card a Ding Dong. Napokon bola strela v roku 1957 zavedená do výzbroje pod označením MB-1 Genie („Džin“) a začala sa jej sériová výroba, ktorá trvala až do roku 1962. Dovtedy sa vyprodukovalo 3150 kusov. V júni 1963 rozhodlo Americké letectvo o zmene názvu MB-1 na AIR-2A. O dva roky neskôr bola zahájená modernizácia na verziu AIR-2B, ktorá mala výkonnejší raketový motor a dlhšiu životnosť.

K prvému a jedinému skúšobnému testu so skutočnou bojovou hlavicou došlo 19. júla 1957 v rámci operácie Plumbbob, keď bola raketa odpálená z lietadla F-89J (patriaceho národnej garde štátu Montana) nad jadrovou strelnicou v Nevade, v oblasti Yucca Flats. K výbuchu došlo vo výške 5500 metrov nad zemou, pod epicentrom výbuchu sa dobrovoľne nachádzala skupina piatich dôstojníkov Amerického letectva oblečená do ľahkých poľných uniforiem, ktorí mali dokázať, že strely sa dajú použiť aj nad obývaným územím Spojených štátov amerických.

         Raketa AIR-2A sa skladala z troch hlavných častí- raketového motora na tuhé palivo Thiokol SR49-TC-1 s ťahom 162 kN, vyklápacích stabilizačných krídelok s rozpätím 1,02 m a nukleárnej hlavice W25, ktorá vážila približne 100 kg a jej sila sa rovnala 1,5 kilotone TNT. Cvičné rakety označované ako ATR-2A obsahovali dymovú a výbušnú nálož, ktorá mala imitovať atómový výbuch. Keďže balistické vlastnosti cvičnej strely boli zhodné s bojovou verziou, používala sa najmä pri výcviku leteckého personálu pri nácviku vzdušného boja. Okrem toho sa mohla po vymenení hlavice a raketového motora za inertnú náplň z betónového balastu použiť pri výcviku pozemného personálu. Pohonnú jednotku tvoril raketový motor. AIR-2A bola 2,95 metra, jej trup mal priemer 0,44 m. Vážila 373 kg, mala dolet necelých 10 km a počas letu dosiahla rýchlosť Mach 3,3. Na zemi sa prepravovala na dvojosovom prepravníku MH-9, ktorý bol pripojený za ľahký letiskový ťahač.

Zameranie cieľa, odistenie raketového motora a odpálenie rakety boli riadené s pomocou palubného streleckého systému lietadla. Po oddelení rakety od lietadla musel pilot urobiť prudký úhybný manéver, aby sa dostal z dosahu účinkov jadrového výbuchu. K odisteniu jadrovej nálože dochádzalo až po vyhorení pohonných hmôt raketového motora, kedy zároveň dochádzalo k aktivácii časového zapaľovača. Výbuch hlavice bol tak zabezpečený v dostatočnej vzdialenosti od útočiaceho lietadla. Predpokladalo sa, že výbuch zničí teplom, tlakovou vlnou, radiáciou a elektromagnetickým impulzom všetky nepriateľské lietadlá v okruhu 300 m od epicentra výbuchu. Vo vzdialenosti 1000 metrov sa počítalo s poškodením všetkých lietadiel. Výhodou systému malo byť jeho vysoká rýchlosť a absencia riadiacich systémov, ktoré by mohlo zmiasť rušenie, alebo klamné ciele.

AIR-2A mohla byť nesená americkými stíhacími lietadlami Northrop F-89 Scorpion, McDonnell F-101 Voodoo, Convair F-102 Delta Dagger a Convair F-106 Delta Dart.Strely boli skúšané aj na lietadlách Lockheed F-104 Starfighter a McDonnell F-4 Phantom II, k ich operačnému nasadeniu už nedošlo. O kúpe sastému AIR-2A uvažovali aj Briti, ktorí by ním vyzbrojili lietadlá Englih Electric Lightning, ale k tomu napokon nedošlo. Jediným zahraničným AIR-2A užívateľom sa tak stala Kanda, ktorej stíhačky CF-101 Voodoo ňou boli vybavené v rokoch 1965-1984. Strely na kanadskom území spravovali príslušníci 425. podpornej muničnej letky USAF, pričom kanadskému letectvu boli poskytnuté iba sa americkým súhlasom na základe rozhodnutia Veliteľstva protivzdušnej obrany Severnej Ameriky (NORAD). Pre aktiváciu striel existovali dva kľúče- kanadský a americký, ktoré museli byť použité spoločne. Rakety boli z Kanady stiahnuté po vyradení lietadiel CF-101 z výzbroje kanadského letectva v roku 1984.