V-3

Cönders začal na jar roku 1943 v skúšobnom areáli Hillersleben v Sasku, asi 20 km severozápadne od mesta Magdeburg so stavbou prvého prototypu V-3. Delo bolo kratšie, než malo byť skutočné (meralo len 50 m) a malo kaliber 20 mm. Jeho cieľom bolo zistiť základné parametre konštrukcie. Avšak koncom roku 1943 mal problémy s uvedením kanónu do prevádzky. Keď sa to konečne podarilo, zistil že úsťová rýchlosť je menšia, než čakal. Pohybovala sa okolo 1100 m/s, čo bolo oproti pôvodným predpokladom (1500 m/s) podstatne menej. Viacmenej, ďalším krokom bola stavba skúšobného dela v skutočnej veľkosti, ktorá sa začala v januári 1944 v okolí mesta Miesdroy (dnes Międzyzdroje v Poľsku) na ostrove Wolin. V tomto dele boli použité silnejšie nálože, než v predošlom a to spôsobilo veľké problémy. Ukázalo sa, že trvanlivosť segmentov je malá a mnoho súčiastok sa pri streľbe opotrebúva. Hlaveň nemala šancu vydržať tlak, ktorý v nej vznikal. Navyše sa ukázalo, že zbraň bude veľmi nepresná. Jej projektil nebol pri rýchlostiach, ktoré mal dosahovať stabilný. Nanešťastie bolo dovtedy vyrobených už 20 000 kusov.

Tu sa vypomstilo, že Hitler poslúchol Röchlinga, ktorý od začiatku žiadal, aby o programe nebol informovaný Heereswaffenamt („Zbrojný úrad“), HWA, aspoň kým nebude dokončený výskum. obával sa totiž, že jeho pracovníci nebudú naklonený tak nekonvenčnému návrhu. Preto bol projekt daný do výroby bez odborného posudku, ktorý by poukázal na jeho chyby. V marci 1944 napokon program prešiel pod správu HWA, ktorý požadoval urýchlené odstránenie problémov s odpaľovaním vedľajších náloží, navrhnutie nového projektilu a vyriešenie projektu s vytesnením hlavne. To boli závery komisie vedenej generálom Emilom Leebom, predsedom HWA, ktorá sa zúčastnila pokusných strelieb. HWA bol za ukončenie projektu, ale keďže v ňom bol hlboko zainteresovaný Hitler, nestalo sa tak a práce pokračovali.

Inštitút aerodynamického výskumu v Göttingene a ďalšie firmy (napríklad Škoda, Vítkovické železárny, Röchlingschen Eisen und Stahlwerke AG, Faserstoff, Füstenberg, Bochumer Verein, či Krupp) dostali za úlohu vypracovať návrh novej, podstatne ľahšej strely pre V-3 (vážila len 80 kg), aj keď výroba staršieho typu stále pokračovala. Pracovalo sa aj na konštrukčných vylepšeniach samotného dela. Bočné komory už neboli montované kolmo na hlaveň, ale pod uhlom 45°. Skúšky novej verzie, ktoré sa uskutočnili v júli 1944 však opäť skončili zle, hlaveň sa roztrhla. Aj napriek tomu sa v projekte pokračovalo, hoci bolo jasné, že plánovanú úsťovú rýchlosť sa nepodarí dosiahnuť.

Skúšky novej munície prebiehali v Międzyzdroje od 20. do 24. mája 1944. Najprv sa podarilo dosiahnuť dostrel do 88 km, neskôr 93 km, to ale nestačilo, pretože pre bombardovanie Londýna potrebovali minimálne 157 km. Príčinou bola stále nízka úsťová rýchlosť, ktorá sa pohybovala okolo 1000 m/s. 24. mája sa hlaveň opäť roztrhla a testy v Międzyzdroje sa definitívne skončili. V-3 tam obsluhoval špeciálne vyškolený delostrelecký pluk Artillerie Abteilung 705 pod vedením Oberstleutnant (hodnosť Wehrmachtu odpovedajúca hodnosti podplukovníka) Georga Borttschellera o sile 1000 mužov.

V medzičase sa začala výstavba podzemného bunkra v ktorej sa malo nachádzať 50 diel V-3. komplex mal mať dve časti, v každej sa malo nachádzať 25 hlavní. Keďže neskôr bol počet hlavní V-3, ktoré mali byť nainštalované v severnom Francúzsku znížený na 25, stavala sa napokon len jedna časť. Budovanie sa začalo vo vápencovom kopci neďaleko mestečka Mimoyecques v oblasti Pas-de-Calais v severnom Francúzsku. Od pobrežia bol vzdialený asi 8 km. Stavba dostala označenie Bauvorhaben 711 („Projekt výstavby č. 711“), alebo Wiese („Lúka“). Stavbu viedla Organizácia Todt a okrem 430 baníkov stiahnutých z oblasti Porúria tu pracovalo aj asi 5000 väzňov z koncentračných táborov na nútených prácach. Jednalo sa o sieť tunelov, ktorej jadro tvorilo 5 štôlní dlhých 150 m stúpajúcich k povrchu pod uhlom 45°. V každej z nich sa malo nachádzať 5 hlavní V-3 umiestnených vedľa seba. Koncern Krupp dodal pancierové kryty uzatvárajúce ústia šachiet tak, aby na povrch vyčnievali len ústia hlavní. Dodatočne bol celý povrch hory pokrytý 6 metrov hrubou vrstvou železobetónu, čo ho malo spraviť nezničiteľným akýmkoľvek typom vtedajších zbraní. Hlavný celok vodorovných skladísk a železničných tratí sa nachádzal v hĺbke okolo 30 metrov. Po túto úroveň viedli výťahové šachty, ktorými presúvala munícia a zásoby.

V marci 1944 sa plánovalo sfunkčniť prvých 5 hlavní a v októbri už malo byť pripravených na službu všetkých 25 kanónov. Viacmenej, po roztrhnutí hlavne pri testoch v Międzyzdroje sa projektu dostávalo čoraz menšej podpory.

Existenciu komplexu na povrchu prezrádzali len ústia hlavní a ventilačných šachiet, ale aj napriek tomu ju odhalil spojenecký letecký prieskum. Spojencov o nemeckých aktivitách v tejto oblasti navyše informoval francúzsky odboj. V presvedčení, že sa jedná o základňu rakiet V-2 spojenci priestory 5. novembra 1943 bombardovali. 10 ľudí bolo zabitých, 32 ranených. Ďalší nálet prišiel 11. novembra. 13. novembra spojenci urobili podrobný rozbor leteckých snímok a zistili, že sa jedná o komplex, ktorý sa od základní V-1 a V-2 odlišuje a je zrejme jediný svojho druhu. Nálety na oblasť teda pokračovali a spomaľovali stavbu. Definitívny koniec komplexu v Mimoyecques znamenal nálet z 6. júla 1944, keď RAF použilo špeciálne bomby Tallboy vážiace 5400 kg a komplex vážne poškodilo. Nemci vtedy jeho výstavbu úplne zastavili, okrem iného aj pre postup spojeneckých vojsk, ktoré sa v júni 1944 vylodili v Normandii. Viacmenej, spojenci si neboli istí, či v ňom ešte prebieha nejaká činnosť a chceli ho zničiť úplne. Na to mal byť použitý diaľkovo ovládaný bombardér Consolidated B-24 Liberator („Osloboditeľ“) naložený 10-timi tonami torpexu. Tento stroj bol vyvinutý v rámci operácie Aphrodite („Afrodita“), ktorá mala za cieľ zničiť nemecké odpaľovacie zariadenia pre „Odvetné zbrane“. Projekt spočíval v tom, že jeden bombardér (B-17, PB4Y, alebo B-24) slúžil ako bomba a druhý ako materské lietadlo, ktoré ju riadilo. Z prvého bombardéra bola vybraná obranná výzbroj a väčšina vnútorného zariadenia. Vzniknuté miesto zaplnila trhavina, televízna kamera, vysielač a systém diaľkového riadenia. Tento bombardér mal dvoch členov posádky, ktorých úlohou bolo dostať ho do vzduchu, odistiť trhaviny na palube, zapnúť kameru a systém diaľkového riadenia a potom vyskočiť. Kontrolu nad ním potom prevzal operátor z druhého, materského bombardéra, ktorý ho naviedol na cieľ. Prvý bombardér potom jednoducho narazil do cieľa a explodoval podobne, ako nemecký Mistel.

Stroj, ktorý mal zničiť Mimoyecques odštartoval 12. augusta 1944 zo základne v Norfolku. Vzlietol s ním Joseph P. Kennedy Jr., starší brat budúceho amerického prezidenta Johna F. Kennedyho. Spolu s ním letel aj Wilford J. Willy. Keď odisťovali nálože na palube a chystali sa opustiť stroj, pravdepodobne elektrický skrat aktivoval zapaľovač a lietadlo predčasne explodovalo ešte nad Anglickom. Ich šance na prežitie boli nulové. 5. septembra 1944 napokon objekt obsadila kanadská 3. pechotná divízia. Angličania naliehali, aby bol komplex okamžite zničený, čo sa ale nepáčilo Charlesovi de Gaullovi, vodcovi Slobodných Francúzov. Aj napriek tomu napokon britskí ženisti 9. mája 1945 vyhodili vchody do komplexu Mimoyecques do vzduchu. Tento čin ilustruje, aké obavy mali Briti z nemeckej tajnej zbrane.

Po strate Mimoyecques sa projekt dostal do slepej uličky, pretože V-3 už nemohol byť použitý na svoj hlavný účel, bombardovanie Londýna, nehovoriac o tom, že dostrel sa ukázal byť o tretinu nižší, než sa očakávalo. Koncom roku 1944 však prebral kontrolu nad projektom generálmajor SS-Obergruppenführer (hodnosť SS odpovedajúca armádnej hodnosti generálmajora) Hans Kammler, ktorý mal na starosti vývoj výrobu nemeckých „Zázračných zbraní“. V spolupráci s Walterom Dornbergerom bolo vyrobených a odskúšaných niekoľko menších hlavní s dĺžkou 50 metrov, pričom každá mala 12 bočných komôr. Úsťová rýchlosť projektilov bola približne 935 m/s a dostrel činil približne 65 kilometrov pri rozptyle od 2,5 do 5 km. Rozhodlo sa, že delá budú použité pri podpore ofenzívy v Ardenách. Neďaleko obce Lampaden, na zalesnenom svahu pri rieke Ruwer, asi 13 km juhovýchodne od Trieru boli pod dohľadom Hauptmanna Patziga nainštalované dve hlavne V-3. Boli namontované na trinástich oceľových nosníkoch ukotvených na zahrabaných drevených základoch. Smerovali na západ s eleváciou 34°. Ich cieľom bol 43,5 km vzdialený Luxemburg, ktorý v septembri 1944obsadili spojenecké vojská. Obsluhovali ich muži z Artillerie Abteilung 705. Medzi oboma hlavňami boli tri bunkre pre obsluhu diel a na každej strane desať menších krytov, ktoré slúžili ako sklad streliva.

Paľba na mesto sa mala začať súčasne so začiatkom ofenzívy v Ardenách 16 decembra 1944, ale kvôli problémom s dodávkami munície bolo prvé delo pripravené na streľbu až 30. decembra. V ten deň, o 21:45 a 22:05 boli vypálené prvé dve „zahrievacie rany“. O 22:16 sa začala ostrá streľba, pri ktorej bolo za prítomnosť generálmajora SS Hansa Kammlera vypálených postupne ďalších 5 striel. Paľba ustala o 23:43. Strely zasiahli centrum mesta, ale nie je známe, aké škody napáchalo. 31 decembra bolo z prvého dela vypálených 23 rán, zatiaľ čo druhé sa ešte stále pripravovalo k paľbe. Nastavovanie a zameriavanie druhého dela bolo dokončené až 3 januára 1945.

4. januára vypálilo prvé delo 16 rán, druhé delo už bolo pripravené, ale nestrieľalo. 11. a 12. januára strieľali obe delá, dohromady 40 rán. 13. januára vystrelili obe delá spolu 22 rán, po čom boli obe hlavne skontrolované a upravené. Kvôli nedostatku streliva sa streľba obnovila až 15 januára, keď Luxemburg zasiahlo 6 striel. 16. januára bolo vystrelených opäť šesť rán, jedna strela zasiahla vežu katedrály Notre-Dame de Luxembourg. Zahynuli štyri osoby, oktoré vtedy boli na omši. 18.januára bolo vypálených dohromady 19 rán, ktoré dopadli severovýchodne od mesta na predmestia Clausen, Neudorf a Hamm, kde zranili 13 ľudí. 19. januára vystrelili delá sohromady 24 rán.

V tomto čase sa začali prípravy na osadenie ďalších dvoch diel V-3 do palebných postavení pri meste Bühl, ktoré mali v rámci podpory operácie Nordwind („Severný vietor“-)ostreľovať francúzske mesto Belfort. Než sa operácia premenila na porážku, bolo pripravené iba jedno delo, z ktorého nebol napokon vypálený ani jeden náboj.

Američania v Ardenách podnikli úspešný protiútok a Kammler nariadil jednotke v Lampadene, aby bola pripravená rozobrať delá. Trval vážny nedostatok munície a streľba sa obnovila až 15. februára, keď prvé delo vypálilo 20 striel. Všetky dopadli do neobývanej oblasti neďaleko predmestia Hamm a mestečka Sandweiler. Druhé delo už Nemci začali demontovať. 16. februára boli vystrelené 4 strely, ktoré dopadli neďaleko Fetschenhaffu a spôsobili malé škody. 22. februára bolo vypálených posledných 6 striel, ktoré minuli cieľ a dopadli v otvorenej krajine neďaleko štvrti Merl. Tým sa ostreľovanie skončilo. Americké jednotky boli už len 3 km od Lampadenu a preto boli oba kanóny urýchlene rozobraté a odvezené preč. Američania postúpili k miestu, kde sa nachádzalo palebné postavenie V-3 a ukoristili tam náradie a náhradné diely.

Dohromady bolo na Luxemburg vystrelených 183 rán, z ktorých 143 (78%) dopadlo na jeho územie, alebo blízke okolie. Delá neboli veľmi ničivé, v Luxemburgu zabili dohromady iba 10 ľudí a 35 zranili, pričom nevznikli väčšie materiálne škody. Plánovalo sa ostreľovať aj ďalšie mestá, napríklad Antwerpy, ale tento plán sa napokon nerealizoval.

Všetky 4 menšie hlavne V-3 boli napokon opustené v továrni firmy Röchling v meste Wetzlar a Artillerie Abteilung 705 bola prezbrojená na klasické delostrelectvo. Hlavne boli neskôr objavené americkou armádou, ktorá ich prepravila do USA a testovala v Aberdeen Proving Ground v štáte Maryland. V roku 1948 boli zošrotované.

Dnes je v zvyškoch komplexu v Mimoyecques múzeum, v ktorom je replika dela V-3, rôzne fotografie, ukážky podzemných priestorov, nástrojov a v neposlednom rade aj pamätník zotročeným robotníkom, ktorí tu boli na nútených prácach a zahynuli. Múzeum je aj v Międzyzdroje, teda na mieste, kde sa skúšal prototyp V-3.

Galériu k superdelu V-3 nájdete tu.