Po tomto neúspechu sa Bull vrátil do Highwater, kde chcel pokračovať v projekte. Univerzita McGill mu ho však odmietla ďalej financovať, ale nechala mu vybavenie skúšobného polygónu v Highwater. Bull si preto založil vlastnú firmu- Space Research Corporation, SRC („Spoločnosť pre výskum vesmíru“), ktorá sa zaoberala výskumom balistiky a konvenčného delostrelectva. Čoskoro začala dostávať objednávky od americkej a kanadskej armády, vďaka čomu sa postavila na nohy.

Bull následne behom štyroch rokov vyvinul granát pre najrozšírenejšiu delostreleckú zbraň na svete- univerzálnu húfnicu kalibru 155 mm, ktorý sa skladal z manžiet a podkaliberného jadra. Hoci bol menší, bol omnoho účinnejší, než vtedy používaný štandardný granát NATO. Bol totiž vyrobený z vysoko pevnej ocele, použil výkonnejšiu nálož a navrhol novú metódu fragmentácie. Vďaka tomu mal granát až o 50% dlhší dolet, väčšiu presnosť a fragmentáciu. Dnes sú tieto granáty označované skratkou ER- Extended Range („predĺžený dostrel“), v prvej polovici 70. rokov, keď bol granát vyvinutý, sa pre neho používala dlhšia skratka- ERFB, Extended Range, Full Bore. Severoatlantická aliancia však z neznámeho dôvodu nejavilo o projekt záujem. Obrovským šťastím slobodného sveta je, že o nový typ munície sa vtedy nezačal zaujímať aj Sovietsky zväz. Bull síce bol antikomunista, ale tajné služby ho mohli donútiť k spolupráci, napríklad únosom jeho dvoch synov.

Hoci USA ani ZSSR o Bullov granát neprejavili záujem, krajiny tretieho sveta sa zachovali o poznanie múdrejšie. Je paradoxné, že začiatkom 70. rokov by delostrelectvo rozvojových štátov jednoznačne zvíťazilo nad delostrelectvami oboch superveľmocí. Do Highwater prichádzali vojenské delegácie Izraela, Číny, Egypta, Taiwanu, Venezuely, Chile, Lýbie a ďalších krajín, aby sa s Bullom poradili.

Prvý väčší úspech munície typu ERFB bolo 50 000 kusov predaných do Izraela v roku 1973. Izraelčania ich úspešne použili so svojimi delami M107 kalibru 175 mm proti sovietskym M1954 (M46) kalibru 130 mm. Projektily typu ERFB predĺžili dostrel izraelských dial až na 50 kilometrov.

Občas uzavrel jednorázovú zmluvu s vojenskou zložkou niektorých krajín, napríklad s americkým námorníctvom. Americké torpédoborce mali delá kalibru 125 mm s dostrelom iba 20 kilometrov, zatiaľ čo pobrežná obrana Severného Vietnamu disponovala ruskými delami s dostrelom 30 km. Američania by tak museli plávať 10 kilometov pod nepriateľskou paľbou, než by mohli sami odpovedať. Bull behom 120 dní aplikoval svoj princíp predĺženého doletu na námorný granát kalibru 125 mm a dosiahol hodnoty 35 km.

Od roku 1972 sa opäť venoval zdokonaľovaniu dela kalibru 155 mm. Behom dvoch rokov zistil, že ideálna dĺžka hlavne je 45-násobok kalibru, zatiaľ čo doteraz sa väčšinou používali hlavne dlhé 39 ráží. Na základe tohto poznatku skonštruoval húfnicu CG-45, Gun Caliber 45. Pentagon však projekt opäť odmietol a radšej sa venoval granátom s raketovým motorom, ktoré mali na dostrel zhruba rovnaký vplyv, ako hlaveň dĺžky 45 ráží, ale boli 8-krát drahšie, než štandardná munícia. Medzi kupcov tak opäť nepatrili svetové veľmoci, ale krajiny tretieho sveta. CG-45 dokázala s projektilom typu ERFB strieľať na vzdialenosť 30 km s presnosťou 10 metrov, maximálny dostrel činil 38 km, so stratou na presnosti. Priamym nasledovníkom tejto zbrane je juhoafrické ťažné delo G5 a jeho samohybný variant, G6. Kvôli nevýhodnej zmluve však Bull nikdy nevidel ani cent z licenčných poplatkov.

V roku 1975 získala bývalá portugalská kolónia Angola nezávislosť. Vypukla občianska vojna medzi marxistickou vládou a antikomunistickou frakciou UNITA, União Nacional para a Independência Total de Angola („Národný zväz pre úplné oslobodenie Angoly“), ktorú podporovala Juhoafrická republika a cez CIA aj USA. Vláda dostala od Moskvy nové sovietske delá kalibru 122 mm obsluhované Kubáncami, zatiaľ čo UNITA mala staré delá kalibru 155 mm s krátkym dostrelom. CIA požiadala Bulla, aby odoslal 15 000 svojich vylepšených granátov do Izraela. Odtiaľ putovali priamo do JAR a Bull tam taktiež čoskoro dorazil, aby zmodernizoval zastaralé delostrelectvo a prekonštruoval ich podľa patentu CG-45. Akcia sa volala Operation Savannah. Nové delá komunistov zatlačili.

Bull sa potom vrátil do Ameriky, ale dodávky nábojov pokračovali. Hrubé odliatky sa vyrábali v USA, v Highwater ich naplnili výbušninami a ďalej údajne pokračovali na ostrov Antiqua na „testy“. Spravodajstvo BBC však odhalilo, že z Atiquy putujú do Španielska a potom do Juhoafrickej republiky. Avšak na totalitný režim Apartheit v JAR bolo uvalené embargo na dovoz zbraní, ktoré tak Bull porušoval. Pretože prezidentom USA bol veľký zástanca ľudských práv Jimmy Carter, Bulla obvinili z ilegálneho dovozu zbraní do zeme, na ktorú bolo uvalené embargo. Mohol prehovoriť a odštartovať veľký škandál. Presvedčili ho, aby mlčal a vinu vzal na seba, ďalej to potom mala byť formalita.

16. júna 1980 bol odsúdený na rok väzenia so šiestimi mesiacmi podmienečne odloženými a pokute 105 000 dolárov. Odsedel si 4 mesiace a 17 dní vo vezení Allenwood v Pensylvánii, čo bol skorej dedinský hotel, ale na tom aj tak nezáležalo. Bull sa cítil neuctený a oklamaný. Amerika, ktorej vždy pomáhal ho zradila. Keď sa vrátil z väzenia zistil, že jeho SRC skrachovala. Následne emigroval do Bruselu, kde začal znova ako poradca v malom jednoizbovom byte. Založil si akéhosi pokračovateľa jeho SRC, European Poudreries Réunies de Belgique Jeho prvým počinom sa stala návšteva Pekingu, ktorú mu navrhol londýnsky finančník George Wong. Hoci Bull komunizmus nenávidel, ten čínsky sa mu nevidel až taký hrozný a vzťahy medzi USA a touto krajinou boli pomerne dobré, takže dlho neváhal. Behom niekoľkých návštev Číny Bull prestaval čínske delostrelectvo podľa svojej koncepcie GC-45, ktoré vtedy vyrábala a predávala rakúska firma Voest-Alpine pod názvom GHN-45. za Bullov patent zaplatila smiešne 2 milióny dolárov, čo opäť dokazuje, že Bull nebol práve najlepší obchodník, inak už dávno mohol byť multimilionárom.

Pre Číňanov vynašiel taktiež granát typu BB, Base Bleed („Odparovacia základňa“). Išlo o to, že granát pri lete vzduchom vytvára svojím tupým zakončením malú kónickú oblasť vákua, ktorá spôsobuje turbulencie a tým granát spomaľuje. Bull problémy vyriešil tak, že vyvinul špeciálny mechanizmus, ktorý do vákua vypúšťalo jemnú petrolejovú paru, ktorá po zapálení granát ešte viac urýchlila.

Na konci roku 1985 dostal Bull pozvanie od Defense Advanced Research Projects Agency, DARPA („Úrad pokročilého obranného výskumu“), aby sa ako hosť zúčastnil konferencie v Arlingtone v štáte Virginia v USA. Jeho prednáška mu zaistila potlesk. Vyzval, aby sa Spojené štáty vrátili k programu dela dlhého 150 metrov a kalibrom 1 meter, ktoré by vystreľovalo raketové projektily s hmotnosťou 2 tony nesúce vesmírne družice. V roku 1986 predostrel svoj návrh úradom, ktoré ho sa o neho prestali zaujímať.

Potom pracoval pre Španielsko a Juhosláviu. Prekonštruoval juhoslovanské delostrelectvo kalibru 130 mm sovietskej výroby na delá kalibru 155 mm s predĺženým dostrelom. Hoci sa toho nedožil, práve tieto delá v rukách Srbov zrovnávali so zemou moslimské a chorvátske dediny počas rozpadu Juhoslávie a s tým spojenej vojny.

V roku 1987 sa dozvedel, že USA začali opäť pracovať s myšlienkou vypúšťať náklady do vesmíru s pomocou dela, ale bez jeho účasti. Projekt dostal názov SHARP, Super High Altitude Research Project („Výskumný program superveľkých výšok“) a napokon bol zastavený v roku 1995.

V tej dobe sa Bull zaujímal o prvú svetovú vojnu, predovšetkým o nemecké železničné superdelo Kaiser Wilhelm Geshütz. Využil svoje známosti vo firme Krupp a získal dokumentáciu k tejto zbrani.

Medzi zákazníkmi, ktorí si objednali delá GHN-45 a G5 bol aj Irak. Tie potom pomohli Saddámovi Huseinovi zastaviť prívaly iránskych fanatikov počas dlhotrvajúcej Iránsko-Irackej vojny v 80. rokoch. Iračania neskôr použili aj granáty nesúce chemické zbrane.

Bulla pozvali do Iraku, kde mu predložili ich plán na vypustenie mierovej družice do vesmíru. Irak by sa tak stal prvou arabskou krajinou, ktorá by vypustila na orbitu satelit. Pôvodný plán počítal so spojením viacerých rakiet SCUD, ale Bull navrhol, že by dokázal za 3 milióny dolárov a dobu 5 rokov postaviť superdelo, ktoré by dokázalo satelit na obežnú dráhu vyniesť nepomerne lacnejšie. Na konci svojej jednotýždňovej návštevy Bull sľúbil Iračanom pomoc pri riešení problémov pri spájaní rakiet SCUD, konštrukciu dvoch nových samohybných diel pre armádu a kompletný projekt superdela.

V marci 1988 prišiel do Bruselu za Bullom iracký diplomat, s ktorým napokon dohodol kontrakt o hodnote 25 miliónov dolárov pre svoju firmu. Gerald Bull sa tak stal plateným konzultantom irackého Ministerstva pre priemysel a vojenskú industrializáciu (MIMI). Behom mesiaca bol zostavený špičkový tým, v ktorom pracovalo mnoho inžinierov z bývalého projektu HARP. Nové delo dostalo meno Babylon a názov novej rakety zloženej z viacerých striel typu SCUD, ktorá mohla taktiež niesť družicu (ale aj bojovú hlavicu) v preklade znamenal „Vták“.

V máji boli hotové špecifikácie nového superdela. Hlaveň kalibru 1 meter merala 156 metrov na dĺžku a vážila 1665 ton, ďalej tam boli 4 záklzové valce po 60 ton, dva nárazníkové valce po 7 tonách, a telo záveru vážiace 182 ton. Celý systém vážil dohromady približne 2100 ton. Steny hlavne mali na začiatku hrúbku 30 centimetrov, pretože museli odolať vnútornému tlaku skoro 5000 kilogramov na štvorcový centimeter. Potom sa smerom k ústiu hlavne hrúbka steny zmenšovala až na hodnotu 6,5 cm.

Pre účely skúšok nechal Bull v Iraku vyrobiť zmenšenú verziu dela, tzv. Baby Babylon. Ten mal dĺžku 52 metrov, kaliber 350 mm a hmotnosť 113 ton. Koncom mája zadal Bull oceliarskym firmám po celej Európe objednávky na „petrochemické potrubie“, čo boli v skutočnosti časti dela Babylon v skutočnej veľkosti.

Už v lete roku 1989 bol Baby Babylon pripravený na skúšky a umiestnený v horách 140 kilometrov severne od Bagdadu, na svahu pod uhlom 45°. Úspešne strieľal granáty s hmotnosťou približne 150 kg.

Už v roku 1988 skonštruoval Bull pre Iračanov sľúbené samohybné delá. Prvým z nich bol Al-Majnun s hmotnosťou 40 ton, ktorý bol vlastne zmodernizovanou verziou starého samohybného dela kalibru 155 mm s hlavňou dĺžky 45 ráží a vylepšeniami, ktoré Bull navrhol pre Číňanov. S nimi a s granátmi typu ERFB s „odparovacou základňou“ mal dostrel 38 km. Druhým bolo 48 ton vážiace monštrum Al-Fao, ktoré sa stalo najväčším samohybným delom na svete. Mal 11 metrov dlhú hlaveň kalibru 210 mm odpaľujúcu 110 kg vážiace granáty na vzdialenosť 57 km. Pri sériových strojoch je tento rekord doteraz neprekonaný. Obe delá boli schopné zničiť delostrelectvá všetkých okolitých krajín bez toho, aby sa vystavili priamej odvete. Delostrelectvo bolo taktiež jedinou zložkou armády, ktorá mohla silám Koalície v operácii Desert Storm („Púštna búrka“) spôsobiť vážnejšie problémy, pretože iracké delá (najmä G5 a Al-Fao) mali omnoho väčší dostrel, než ich protivníci. Šťastím bolo, že Koalícia mala drvivú vzdušnú prevahu a tak sa podarilo túto hrozbu rýchlo eliminovať. Po operácii Iraqui Freedom („Iracká sloboda“) sa americké jednotky snažili nájsť nejaké preživšie exempláre diel Al-Fao, ale bez úspechu.

Čo sa týka rakiet, výskum prebiehal v zariadení Saad 16. Bull zistil, že inžinieri pracujú so zlými údajmi zo zle fungujúceho aerodynamického tunela. Predal im svoje výpočty a nechal ich ďalej samých pokračovať vo vývoji. Úpravou a spojením niekoľkých rakiet SCUD dohromady vznikli balistické rakety Al-Husajn a Al-Abbas s doletom 500 a 800 km. Hlavným cieľom programu však bolo vytvorenie nosnej rakety Al-Abeid. Jej prvým stupňom bolo 5 rakiet SCUD usporiadaných v prstenci, ktorým bolo obklopený druhý stupeň. Tretím stupňom bola družica.

V máji 1989 prišla väčšina zbraňových odborníkov do Bagdadu na veľkú výstavu, kde mohli obdivovať oba prototypy samohybných diel, ako aj model Baby Babylonu. To však nebolo nič v porovnaní s tým, ako reagovali, keď 12. mája odštartovala z raketovej strelnice Al-Anbar raketa Al-Abeid. Západní analytici uznali, že by mohla byť skutočne schopná niesť družicu, ale mohlo sa jednať aj o balistickú raketu, ktorá by mohla byť schopná zasiahnuť ciele na celom strednom východe a na väčšine európskeho kontinentu. Britské a americké tajné služby dospeli k názoru, že Babylon je len „hračka“ a skutočnou hrozbou je raketový program. To však nebola pravda, pretože Al-Abeid nefungoval. Bull vedel prečo a povedal to Izraelčanom z Mossadu, s ktorými mal dobré vzťahy od doby, keď ním upravené húfnice Soltam 845P ubránili Golandské výšiny proti náporu Sýrčanov. Raketa vyletela do výšky iba 12 000 metrov, kde sa mal druhý stupeň oddeliť od prvého, k čomu ale nedošlo. Tretí stupeň bola iba napodobenina.

V roku 1989 mal Bull totiž za úlohu presvedčiť Čínu, aby ho dodala, ale tamojšia korporácia Norico odmietla. V Číne taktiež Bull pochopil skutočný význam Babylonu.

Bull delo skonštruoval tak, aby strieľalo raketové projektily s družicami smerom na juhovýchod, pozdĺž Iraku, cez Saudskú Arábiu a južnú časť Indického oceánu na orbit. Projekt by sám seba zaplatil rýchlo, pretože Irak by mohol vypúšťať družice aj iným krajinám. Mnohí však považovali Babylon za zbraň, čo sa im Bull snažil vyhovoriť. Pre konvenčné granáty by bolo delo úplne nevhodné, nebolo by možné meniť námer ani odmer, ak by sme chceli delo premiestniť, demontáž a opätovná montáž by trvala celé týždne. Vyčistenie a znovunabitie hlavne po jedinom výstrele by trvalo dni a opakované výstrely by hlaveň veľmi rýchlo opotrebovali. Delo samotné by sa len ťažko dalo zamaskovať, nehovoriac o tom ,že pri každom výstrele by z neho vyšľahol 90 metrov dlhý plameň a otrasy po výstrele by bolo možno zaznamenať po celej zemi. Majiteľ by mohol vystreliť len raz a pri veľkej dávke šťastia by konvenčným granátom mohol zničiť tak jednu budovu. Potom by zrejme nepriateľ delo zrovnal so zemou leteckým úderom.

Husein však chcel mať z Babylonu zbraň, a to nie hocijakú. Bull až príliš neskoro prišiel na to, na aké strašné účely možno jeho dielo použiť. Pre konvenčné projektily bol Babylon skutočne nepoužiteľný, ale Irak v tej dobe ešte vlastnil pestrú zbierku chemických a biologických zbraní, ktoré sa neštítil použiť v konflikte s Iránom. Navyše irackí vedci usilovne pracovali na jadrovej zbrani. Pre tento typ munície by bol Babylon ideálny.

Problémom bol fakt, že Bull nevedel udržať tajomstvo, rád sa chválil so svojimi úspechmi a každému zdeľoval prísne tajné informácie. Izraelčania dostali z Bulla informácie o projekte jednoducho tak, že mu povedali, že celý Babylon nemôže fungovať, na čo reagoval dlhým výkladom o svojom diele, v ktorom prezradil všetky dôležité detaily.

Večer, 22. marca 1990, našli Geralda Bull mŕtveho s piatimi guľkami v tele pred jeho bytom v Bruseli. Vrah je dodnes neznámy. Špekuluje sa, či ho nemohla popraviť izraelská tajná služba, keďže ako spojenec Iraku mohol predstavovať vážnu hrozbu pre židovský štát. Väčšina odborníkov sa však prikláňa k názoru, že ho odstránili samotní Iračania, ktorí prišli k záveru, že projekty už dokončia aj bez neho a ktorým vadila jeho „urečnenosť“.

11. apríla zadržali britskí colníci v doku Middlesborough osem častí obrovského oceľového potrubia s obrovskými prírubami. Oznámili, že sa nejedná o ropovod, ako sa uvádzalo v dokumentácii, ale o časti obrovského dela. V ďalších mesiacoch zabavovali colníci po celom svete rovnaký náklad častí hlavne. 23. marca zastavili v Turecku nákladný automobil, ktorý prevážal do Iraku desaťmetrové „potrubie“ do Iraku. V ten deň grécki colníci zadržali nákladiak vezúci do Iraku oceľové časti a zatkli jeho vodiča. V máji zadržali Taliani 75 ton vážiace časti vyrobené pre Irak v závode Societa Della Fucine, ďalších 15 ton súčiastok bolo skonfiškovaných ešte v továrni, pri Ríme. Boli vyrobené z titánovej ocele a tvorili časti uzáveru dela, rovnako, ako ďalšie časti v skade v Brescii v severnom Taliansku. Nemci objavili časti vtedy už svetoznámeho dela vo Frankfurte a Bremenhavene, vyrobené firmou Mannesmann AG. Posledných 8 dielov objavili Briti v novembri 1990.

Po skončení operácie „Púštna búrka“ objavili inšpektori OSN Baby Babylon a nariadili jeho zničenie. Bolo taktiež nájdených niekoľko častí veľkého dela, ktoré stihli doraziť do Iraku a tie boli taktiež zničené medzinárodnými mierovými silami.

Okolo výkonov „veľkého“ Babylonu nie je úplne jasno. Podľa inšpektorov mal byť schopný dopraviť strelu s hmotnosťou približne 600 kg na vzdialenosť 1000 kilometrov, podľa irackých expertov až na 1600 km. Existujú náznaky, že Husein plánoval stavbu ďalších diel, z ktorých najväčšie malo byť dlhé až 260 metrov a jeho dostrel by bol až 3000 km.

Dnes sú časti Babylonu aj Baby Babylonu vystavené v britskom Delostreleckom múzeu Kráľovskej zbrojnice vo Fort Nelson v Hampshire a v Kráľovskom delostreleckom múzeu v Londýne.

Iračania sa taktiež podľa všetkého snažili o stavbu veľkých diel, ktoré by sa dali zamierovať. Ich dostrel by činil okolo 750 km, hlaveň kalibru 350 mm by bola dlhá 30 m a bola by vyrobená zo špeciálnych zliatin, ktoré boli veľmi pevné a zároveň ľahké. Niektoré pramene uvádzajú, že existoval návrh ešte jedného, väčšieho dela kalibru 600 mm s hlavňou dlhou 60 m.

S takýmito kanónmi by mohol Irak vypáliť jadrový granát na Izrael, Saudskú Arábiu, alebo Turecko. Faktom je, že Irak mal koncom roku 1990 niekoľko návrhov jadrových bômb (uránových aj plutóniových), ale nemal dostatok štiepneho materiálu. Odhady odborníkov sa líšia, podľa niektorých mohol mať Husein svoju nukleárnu zbraň už v období operácie Desert Storm, podľa iných až koncom roku 1991. Môžeme ďakovať izraelskému útoku na reaktor Osirak, vďaka čomu sa iracký jadrový program oneskoril o niekoľko rokov.

Objavujú sa taktiež informácie o možnom protidružicovom použití Babylonu. Špeciálny granát mal explodovať v kozme a uvoľniť mäkký lepivý materiál, ktorý by sa prichytil na satelit a oslepil ho.

Smrťou hlavného konštruktéra a inváziou vojsk Koalície do Iraku sa skončili všetky snahy o stavbu irackého superdela.