Vybrané prípady hromadných útekov z Československa v období 1948-1968
8. 2. 2014
Vybrané prípady hromadných útekov z Československa v období 1948-1968
Úlet troch Dakot
V auguste 1945 bol československému personálu britského Kráľovského letectva dovolený návrat do vlasti. Časť z nich v Británii ostala, väčšina sa ale vrátila do rodnej krajiny a stala sa príslušníkmi československého vojenského letectva, alebo zamestnancami Československých aerolínií (ČSA) a civilných úradov. Po prevrate vi februári roku 1948 sa k moci dostali komunisti. Tí, ktorí počas druhej svetovej vojny bojovali v armádach západných spojencov boli považovaní za nespoľahlivých a nežiaducich, pričom antipatie boli vzájomné. Často boli diskriminovaní, zbavovaní funkcií, prepúšťaní, sledovaní, vypočúvaní a väznení. Preto sa mnohí z nich rozhodli opustiť vlasť rovnako ako v roku 1939. Niektorí boli úspešní, iní nie.
Podľa odhadov len v máji 1948 sa 8000 občanom Československa podarilo prekročiť hranicu s americkou okupačnou zónou, z nich približne tisíc bolo vojnových veteránov. Tí, ktorí ešte slúžili vo vojenskom letectve alebo boli zamestnanci ČSA a mali prístup k lietadlám ich mohli využiť na útek. Niektorí utekali individuálne, iní s priateľmi či rodinou. Dochádzalo dokonca aj k únosom lietadiel.
Prípravy
Úlet troch Dakot bol jeden z najväčších úletov v dejinách Československa. Jeho hlavnými organizátori boli Ladislav Světlík, Oldřich Doležal a Vít Angetter, ktorí počas druhej svetovej vojny bojovali v britskom RAF. Po návrate do vlasti sa zamestnali ako piloti civilných aeroliniek ČSA. Pre komunistický režim sa ale stali podozriví a smeli lietať len na vnútroštátnych linkách. Navyše začali orgány štátnej moci postupne odoberať pasy pilotom, ktorí počas druhej svetovej vojny bojovali na západe, niektorí z nich skončili vo väzení. Ostatní preto začali uvažovať o emigrácii.
Světlík, Doležal a Angetter sa dohodli, že uniknú spoločne aj s rodinami. Aby ich neodhalila tajná polícia, príbuzní cestovali vždy v inom lietadle, než pilotoval ich rodinný príslušník. Pri úteku im pomáhali aj ďalší zamestnanci ČSA. Na útek využili stroje Dakota C-3, najväčšie osobné lietadlá, aké v tom čase ČSA mali. Ich kapacita činila 26 cestujúcich a 5 členov osádky (dvaja piloti, palubný mechanik, navigátor a letuška). Všetky tri lety mali smerovať do Prahy; za svoj cieľ si ale piloti zvolili letisko v Erdingu neďaleko Mníchova.
Úlet
Prvé lietadlo, Dakota s označením OK-WAR, štartoval plne obsadený z Brna o 6:30 ráno, pilotoval ho Angetter. Druhý pilot Klestil o únose nevedel, aj keď bol tiež bývalým príslušníkom RAF; na únose sa podieľali letuška a navigátor. Keď lietadlo zmenilo kurz do západného Nemecka, bolo treba spacifikovať palubného mechanika, ktorý protestoval. Klestil naopak nezasahoval, ako sa ukázalo, on sám plánoval podobnú akciu uskutočniť so svojím priateľom. Okolo pol deviatej ráno prvá Dakota úspešne pristála v Erdingu. Klestil sa ale musel vrátiť do Československa, pretože chcel utiecť aj s rodinou. Aby ho nepodozrievali z plánov na útek, dohodol sa s Angetterom, že vo výpovedi všetku vinu zvalí na neho. O niekoľko mesiacov neskôr utiekol aj s rodinou po zemi, cez Šumavu.
Druhá Dakota s registračnou značkou OK-WDR odštartovala o 6:39 z Ostravy, pilotoval ho Světlík. Do akcie sa zapojil ďalší bývalý príslušník RAF Popelka, ktorý ale cestoval ako cestujúci. Spoločne spacifikovali druhého pilota, navigátora a palubného mechanika. Zviazali ich, aby po prípadnom návrate do vlasti mohli tvrdiť, že pri únose nepomáhali. Lietadlo potom úspešne doletelo do Erdingu okolo deviatej hodiny rannej.
Tretia Dakota s označením OK-WDS štartovala z Bratislavy, pilotoval Doležal. Na palube bol príslušník ŠtB, ale ten sa opil a že sa deje niečo podozrivé si všimol až pri pristávaní v Erdingu o pol desiatej ráno. Stroj sprevádzali americké stíhačky, ktoré tam boli vyslané na popud Angettera.
Celkovo v Erdingu pristálo 86 osôb, ktoré o plánoch pilotov nič nevedeli. Zhruba tretina z nich sa rozhodla v exile ostať. Československo požiadalo o vydanie únoscov, ale žiadosť bola zamietnutá. Všetci cestujúci boli podrobení výsluchu, kde od nich požadovali vyzradenie štátnych tajomstiev.
Protiopatrenia
Bezpečnostné zložky Československa sa pustili do vyšetrovania úletu, nepodarilo sa im ale pochopiť, že išlo o koordinovanú akciu a každý úlet riešili zvlášť. Piloti boli v neprítomnosti odsúdení na najvyššie tresty, cestujúci a členovia osádok, ktorí sa rozhodli na Západe ostať na 25 rokov. Navrátilci neboli potrestaní.
Štátne úrady prijali opatrenia, ktoré mali podobným akciám zabrániť. Tie sa dotkli takmer všetkých oblastí civilného aj športového letectva. Možno ich rozlíšiť na krátkodobé a dlhodobé. Do prvej kategórie patrí pozastavenie letov aerotaxi, vyhlásenie zákazu lietania pre aerokluby, umiestnenie ozbrojeného doprovodu do všetkých veľkých lietadiel, vystavenie pasov pre osádky lietadiel (kto ich nemal, nesmel lietať ani na vnútroštátnych linkách) a osádky sa museli každých 10 minút hlásiť letovej kontrole. Medzi dlhodobé opatrenia patrí prepustenie „nespoľahlivých“ pilotov, odvolanie riaditeľa ČSA a reorganizácia aeroliniek a zriadenie centrálnej evidencie lietadiel a pasažierov na jednotlivých letoch (ak bol niektorý z cestujúcich považovaný za nespoľahlivého, nesmel nastúpiť).
V nasledujúcich rokoch došlo už len k trom únosom lietadiel, ktoré mali na svedomí členovia osádok. Ostatné už vykonali cestujúci, takže opatrenia možno považovať za účinné.
Vlak slobody
Útek
Po nastolení komunistického režimu v roku 1948 sa mnohí občania Československa rozhodli opustiť krajinu. V rokoch 1948-1950 utieklo cez hranice 23 000 ľudí. Z tohto dôvodu vstúpil v júli 1951 do platnosti zákon na ochranu hraníc, ktorý podstatne sprísňoval režim na hraniciach so susednými štátmi.
Pomerne originálny spôsob úteku si zvolila skupina štyroch ľudí, ktorá 11. septembra 1951 na ilegálny prechod hranice s Bavorskom použila vlak aj so 111 pasažiermi. Skupinu tvoril výpravca Karel Truxa, rušňovodič Jaroslav Konvalinka, úradník Václav Trobl a obvodný lekár Jaroslav Švec. Osobný vlak č. 3717 smeroval z Chebu do Ašu a riadil ho Konvalinka. V Chebe do neho nastúpil Truxa aj s rodinou. V ďalšej stanici nastúpila Konvalinkova rodina. Pred príjazdom do Ašu Konvalinka vytiahol na kuriča Kalabzu, ktorý bol zapálený komunista a do akcie zapojený nebol, ľahnúť si na podlahu lokomotívy a namiesto zastavenia v stanici Aš pokračoval smerom do západonemeckého Selbu. Vlak prerazil závoru na hranici a asi 500 metrov za štátnou hranicou, už na území Bavorska, zastavil. Konvalinka hovoril s príslušníkmi západonemeckej pohraničnej stráže. Potom vlak pokračoval do Selbu. Okrem aktérov únosu z neho vystúpilo 28 cestujúcich, ktorí chceli ostať v západnom Nemecku, zvyšných 79 sa chcelo vrátiť do Československa aj napriek prehováraniu. Vlak s nimi potom strážila nemecká pohraničná polícia. Na druhý deň boli všetci prevezení do americkej vojenskej základne Gräfenberg, kde boli vypočúvaní. Potom ich previezli naspäť do Selbu a 79 ľudí, ktorí sa chceli vrátiť domov, odovzdali československým orgánom na štátnej hranici. Potom boli prevezení do Ašu, kde ich vypočúvala ŠtB. Vlak sa do Československa vrátil až 11. októbra 1951.
Protiopatrenia
ŠtB prípad intenzívne vyšetrovala. Cieľom bolo získať informácie o príprave akcie a nájsť a potrestať vinníka. Hlavným zdrojom informácií bola Jiřina Zelená, vlaková sprievodkyňa, tehotná a ohrdnutá milenka Truxu, ktorý ju so sebou nezobral. Z jej výpovedí vyplynulo, že o pláne úteku vedelo množstvo ľudí a cieľom ŠtB bolo pomáhačov odhaliť. Celkovo rozpracovala 171 ľudí, 70 z nich bolo v rokoch 1951-1954 odsúdených. Hlavní aktéri únosu boli v neprítomnosti odsúdení na doživotie.
Ministerstvo zahraničných vecí požiadalo americké úrady o vydanie únoscov a troch príslušníkov ozbrojených zložiek, ktorých zadržiavali americké okupačné sily a vypočúvali ich; tí traja boli do Československa vydaní o niekoľko dní neskôr.
Vlak slobody primäl československé orgány k zvýšeniu ochrany hraníc. Na viacerých nevyužívaných hraničných prechodoch boli vytrhané koľajnice, na zvyšné boli nainštalované vykoľajky.
Udalosť využila komunistická propaganda na očiernenie Západu. Únoscovia boli vykreslení ako zvrhlí gangstri, ktorí sa namierenými samopalmi a guľometmi pokúšali zlomiť odpor československých občanov a ich odhodlanie vrátiť sa do vlasti. Akciu dokonca označila na komplot amerických tajných služieb. Západné médiá naopak akciu vyzdvihovala a zdôrazňovala, že prebehla bez pomoci agentov a že ľudia, ktorí ostali v exile, tak učinili dobrovoľne.
Útek bratov Mašínovcov
Ctirad a Jozef Mašín boli synovia protinacistického odbojára Jozefa Mašína. Založili antikomunistickú odbojovú skupinu, ktorá pôsobila v období 1951-1953 a stála napríklad za prepadnutím služobní ZNB v Chlumci nad Cidlinou a Čelákoviciach alebo viacerými požiarmi. Skupina sa v roku 1951 chcela pokúsiť o útek na Západ, ale agent CIC, ktorý ich mal sprevádzať bo odhalený. Bratov zatkli aj s ich strýkom, ale vyšetrovatelia neprišli na to, že majú v rukách odbojárov. Jozef Mašín a jeho strýko boli po niekoľkých mesiacoch prepustení, Ctirada v roku 1952 odsúdili na dva a pol roka odňatia slobody. Výkon trestu bol v uránových baniach v Jáchymove, skrátila mu ho amnestia prezidenta Zápotockého v máji 1953.
V októbri 1953 sa Ctirad, Jozef a ďalší traja členovia skupiny rozhodli utiecť cez NDR do západného Nemecka. V noci zo 4. na 5. októbra prekročila hranice NDR, kde ich potom prenasledovali bezpečnostné zložky. Pri úteku na západ zabili štyroch príslušníkov východonemeckej Volkspolizei, jedného postrelili. Jozef, Ctirad a jeden ďalší člen skupiny bratov Mašínovcov úspešne prešli hranicu, dvaja boli chytení, deportovaní do Československa a neskôr popravení.
Skupina bratov Mašínovcov má na svedomí spolu 7 mŕtvych a značné škody na majetku. Štátne orgány chytili a popravili troch jej členov, štvrtý zomrel vo väzení počas výkonu trestu. Hodnotenie činnosti skupiny nie je jednoznačné a aj v súčasnosti vzbudzuje kontroverzie.
Všetky popísané hromadné úteky boli úspešné a svedčia o odhodlaní ich aktérov, ale treba si uvedomiť že negatívne zasiahli do života iných ľudí (prepustenie „nespoľahlivých“ pilotov, odsúdenie množstva osôb v súvislosti s „Vlakom slobody“ či zabitie príslušníkov ZNB Mašínovcami).