Vojna o vodu

Všeobecne sa vodné zdroje nepovažujú za časté príčiny ozbrojených konfliktov. Verejnosť, ako aj mnoho medzinárodných bezpečnostných expertov, tento faktor podceňovali, alebo priamo ignorovali. V skutočnosti sú však vodné zdroje, najmä v oblastiach, kde je nedostatok pitnej, alebo aj akejkoľvek vody, zdrojmi napätia.  Štátne a neštátne inštitúcie bojujú o kontrolu nad vodnými zdrojmi- štát ich môže zneužiť ako politický nástroj na ovplyvnenie populácie, kým súkromné spoločnosti v nich vidia možnosť zisku. Vodné zdroje sú často predmetom sporov medzi rôznymi skupinami, kmeňmi, národmi alebo krajinami a to môže viesť k eskalácii napätia, násiliu, nepokojom a nakoniec až do vojny. Pre ich veľkú hodnotu sa tiež často stávajú terčom útokov ozbrojených zložiek.

Príkladom môže byť útok 608. perute Kráľovského letectva na nemecké priehrady v roku 1943, ktorými zničili zdroj vody aj elektriny pre nemecké mestá a priemysel a spôsobili záplavy. Nemci im to oplatili v roku 1944 po invázii spojencov, keď pretrhli vodnú nádrž Isoletta na rieke Liri a zničili tak britské jednotky, ktoré cez ňu nižšie po prúde prechádzali. Vodné zdroje sa zneužívali na ničenie aj v ďalekej minulosti- rímsky cisár Nero otrávil studne svojich nepriateľov kyanidom a Leonardo da Vinci navrhol spolu s  Machiavellim odkloniť tok rieky Arno ďalej od Pisy počas konfliktu medzi Pisou a Florenciou.

Vodné zdroje na Zemi

Prítomnosť vody vo vzduchu, v zemi i na zemi je nevyhnutným predpokladom pre život a popri pôde je primárnym zdrojom obživy ľudstva. Bez vody, ktorú v našom každodennom živote berieme ako samozrejmosť, by sme nemohli existovať. Voda, ktorá sa nachádza vo svetových oceánoch, a ktorú využívame dnes, koluje na Zemi v takmer nezmenenej podobe a objeme už takmer od jej vzniku. Pre mnohé živočíchy je voda životným prostredím.
Prakticky všetky staroveké civilizácie vznikali v blízkosti riek a morí. Veď ,,kolíska ľudstva”, Mezpotámia znamená doslova ,,Medziriečie”. S postupom času sa ekonomická a životná úloha vody zmenila, ale stále zostáva jedným z najdôležitejších faktorov.

Z chemického hľadiska rozlišujeme 3 skupenstvá vody – kvapalné, pevné a plynné. Všetky tri skupenstvá zohrávajú svoju úlohu pri hydrologickom cykle (kolobehu vody),

Rozloženie vody na Zemi
- 97, 4 % - voda v moriach a oceánoch (slaná voda)
- 2,6 % - voda pevnín (kontinentálna voda)
- 1, 98 % - voda zmrznutá v ľadovcoch
- 0, 59 % - podzemná voda
- 0, 007 % - voda v jazerách
- 0, 005 % - pôdna vlhkosť
- 0, 018 % - voda v riekach, v atmosfére, v pletive a tkanive rastlín a živočíchov

Napriek tomu, že zásoby vody na Zemi sú dostačujúce, jej rozloženie je nerovnomerné. Preto sa vyskytujú regióny, v ktorých je voda vzácnosťou, čo je pre nás väčšinou nepredstaviteľné.

Voda v atmosfére, kolobeh vody
Voda sa nad Zemský povrch dostáva vyparovaním účinkom slnečného žiarenia. V atmosfére, v ktorej sa uskutočňuje pohyb vodných pár, sa vyskytuje voda v relatívne malom množstve. V porovnaní so zásobami vody vo svetovom oceáne činí voda v atmosfére len necelú tisícinu percenta všetkých zásob slanej vody a len vďaka nepretržitému pohybu vody v atmosfére môže za rok spadnúť na povrch Zeme omnoho väčšie množstvo zrážok.

Kolobeh vody
Obeh vody v prírode, hydrologický cyklus, patrí azda k najťažšie opísateľným fyzikálnym procesom. Poznanie hydrologického cyklu a jeho meranie, okrem všeobecných znalostí tohto procesu, poskytuje základné východiská na organizovanie mnohých oblastí života jedinca a spoločnosti, napríklad v rámci vodného hospodárstva.
Nepretržitý pohyb vody na Zemi prebieha vplyvom dvoch základných síl - slnečnej energie a zemskej príťažlivosti. Slnečná energia dodáva potrebné teplo na vyparovanie vody z jazier, riek, morí a oceánov, ale aj z ľadovcov, snehu a vlhkej pôdy, vplyvom zemskej príťažlivosti padá z oblakov dážď alebo sneh, voda steká po povrchu, preniká pod povrch k podzemnej vode, modeluje korytá riek a opäť vteká do morí i oceánov a uzatvára tak nekonečný kolobeh vody v prírode. Podľa toho, akej časti tohto obehu sa voda zúčastňuje, rozlišujeme na Zemi tri druhy obehu vody:
- Veľký obeh vody sa uskutočňuje medzi oceánom a pevninou
- Malý obeh vody vzniká nad oceánmi
- Úplne samostatný obeh vzniká nad bezodtokovými oblasťami.

Zem prijíma žiarenie od slnka, zemský povrch sa zohrieva, voda sa premieňa na paru. Neustálym vyparovaním z oceánov, morí, riek, jazier a vlhkej pôdy sa voda vo forme vodných pár dostáva do atmosféry. Z množstva slnečnej energie, ktorá sa po prechode atmosférou dostane k zemskému povrchu, sa takmer 23 % spotrebuje na vyparovanie vody. Výpar takto tvorí štartovací prvok obehu vody.
V chladnejšom prostredí atmosféry sa vodné pary kondenzujú, tvoria oblaky, v kvapalnej alebo tuhej forme padajú na zemský povrch a začnú stekať po ňom, alebo vsakovať do zeme. Časť zrážok sa opäť vyparí. Určitý podiel vsiaknutej vody využije rastlinstvo, zvyšok sa pôsobením gravitácie dostáva späť do morí a oceánov, a tým sa celý cyklus uzatvára.
Na obehu vody má podstatný podiel voda, ktorá sa každoročne vyparí z povrchu svetového oceánu. Práve v oblasti oceánov je najintenzívnejší výpar, aj najväčšie zrážky. Priemerné ročné zrážky nad svetovým oceánom sú 1 250 mm oproti 720 mm nad pevninou. Pretože prísun z morí je len asi 310 mm, zostávajúci výpar na pevnine je asi 410 mm.
Obeh vody nad pevninou má z hydrologického hľadiska pre vodné hospodárstvo najväčší význam. Spolu s vodnými parami, ktoré prinášajú vzdušné prúdy od morí, predstavujú celkové množstvo zrážok nad pevninou. Úsilím všetkých vodohospodárskych opatrení je práve v tomto obehu udržať maximálne možné množstvo vody. K výparom nad pevninou prispievajú najmä povrchové vody.
Zo slanej vody oceánov sa vyparuje „sladká“, nemineralizovaná voda. Do oceánov sa vracia voda, obohatená mnohými látkami. Voda sa nimi obohacuje už pri kondenzácii v ovzduší a pri páde kvapiek na Zem. Voda pri svojom pohybe, po zemskom povrchu alebo pod jeho povrchom, sa obohacuje ďalšími látkami. Obeh vody sa tak stáva dôležitým činiteľom aj obehu látok v hydrosfére, litosfére aj atmosfére. Množstvo minerálnych látok, ktoré voda ročne odnáša z pevniny do svetových oceánov, sa odhaduje na 3,5 miliardy ton.
V ostatnom období do tohto procesu vstúpil aj človek. Svojou činnosťou začal ovplyvňovať jednotlivé zložky tohto zložitého mechanizmu. Ide o zvyšovanie podielu energie vyrábanej človekom (tepelné znečistenie atmosféry), zmeny v zložení atmosféry ovplyvňujúce vyžarovanie zeme (napr. rastúcou produkciou CO2 a iných skleníkových plynov sa mení zloženie atmosféry), znečisťovanie morí a oceánov (napr. už malá vrstvička ropy zabraňuje molekulám vody unikať do atmosféry), atď. Z toho vyplýva, že jednotlivé cykly obehu látok v prírode nie sú nikdy úplne vratné.

Voda na pevnine
Na pevnine sú zásoby vody sústredené v korytách vodných tokov, v jazerách a nádržiach, v ľadovcoch, v stálej snehovej pokrývke a v pôde.

I. Ľadovce
Všetky ľadovce sveta dokopy tvoria kryosféru. Ľad ľadovcov je v niektorých prípadoch taký hustý, že sa zdá byť modrej farby. Väčšina ľadovcov sveta sa nachádza na póloch, ale existujú na všetkých svetových kontinentoch, dokonca v Afrike. Austrália nemá ľadovce, ale ak ju berieme ako časť Oceánie, táto má ľadovce – na ostrovoch Papua Nová Guinea a Nový Zéland.
Ľadovce si vyžadujú špecifické klimatické podmienky – vysoké snehové zrážky v zime a nízke teploty v lete, aby sa ľadovce netopili alebo nevyparovali. Rozlišujeme dva základné druhy ľadovcov – údolné ľadovce a kontinentálne ľadovce (zvané aj snehové čiapočky).
V súčasnosti  pokrývajú ľadovce asi 10% povrchu Zeme. Ľadovce zadržiavajú približne 75% sladkej vody Zeme. Keby sa všetky ľadovce súčasne roztopili, hladina mora by stúpla v priemere o 70 metrov na celom svete. Najviac zo zásob vody uchovaných v pevnom skupenstve je v Antarktíde, kde je ľad v niektorých miestach hrubý až 4 200 m (v priemere viac ako 1,6 km). Druhý, plošne najrozsiahlejší ľadovcový štít je Grónsky štít, ktorý obsahuje asi 8% objemu kontinentálnych a vysokohorských ľadovcov.

II. Jazerá a umelé vodné nádrže
Na svete je niekoľko sto tisíc sladkovodných jazier. Jazerá sú prirodzené vodné nádrže, ktoré sa vyskytujú v zníženinách zemského povrchu. Panvy, v ktorých zatopením vznikli jazerá, môžu byť rôzneho pôvodu:
- tektonické, ktoré vznikli poklesom zemskej kôry pozdĺž zlomov (Bajkalské jazero, Mŕtve more)
- ľadovcové (Tatranské plesá, Ladožské jazero)
- vulkanické, ktoré vznikli v kráteroch vyhasnutých sopiek alebo prehradením doliny stuhnutou lávou (Titicaca)
- prípadne kombináciou týchto spôsobov – zmiešané jazerá.
V suchých tropických a subtropických oblastiach, kde prevláda vyparovanie nad zrážkami, sa nachádzajú slané jazerá. V priebehu roka menia svoju rozlohu, vplyvom vyparovania strácajú množstvo vody a niekedy sa pokrývajú soľnou kôrou. Najväčšie je Kaspické jazero, najslanšie Mŕtve more.
Umelé vodné nádrže obsahujú päťkrát viac vody ako korytá všetkých svetových riek. Sú ochranou pred povodňami, majú význam pri zásobovaní vodou, pri výrobe elektrickej energie, v doprave, pri zavlažovaní, v chove rýb, využívajú sa na turistiku a rekreáciu. Najrozsiahlejšia je na rieke Volte v Afrike.

III. Rieky
V bezodtokových oblastiach sa všetka voda, ktorá tam spadne, vyparí a rieky sa buď strácajú v suchých korytách a močiaroch, alebo vtekajú do bezodtokových jazier. Najväčšie bezodtokové oblasti sú rozsiahle povodia Kaspického a Aralského jazera, časť strednej Ázie, Sahara, Arabský polostrov, Centrálna austrálska rovina a i.
Voda z odtokových oblastí vteká buď bezprostredne do oceánov, alebo do morí, spojených s oceánmi. Odtok sa deje najčastejšie povrchovo v riečnych korytách, avšak veľké množstvo vody odteká do oceánov vo forme pohybujúcich sa ľadovcov, odvievaním snehu z pevniny i odtokom podzemnej vody.

Oblasti s najväčším nedostatkom vody a naopak
K najsuchším oblastiam sveta patrí Kuvajt (10 kubických metrov vody na jedného obyvateľa za rok) spolu s pásmom Gazy (52 kubických metrov) a Spojenými arabskými emirátmi (58 kubických metrov). Naopak, najviac vody má - samozrejme okrem Grónska a Aljašky - Francúzska Guyana (812 121 kubických metrov na obyvateľa) a Island (609 319). Najlepšie perspektívy, pokiaľ ide o stav a množstvo podzemných vôd, majú Fínsko, Kanada, Nový Zéland, Veľká Británia a Japonsko.

Medzinárodné organizácie ochraňujúce vodu a vodné zdroje
UNESCO Water Programme
Program zameraný na informovanie verejnosti a tvorbu projektov na ochranu a zlepšovanie vodných zdrojov.
AQUASTAT (Obr. 02)
Program patriaci pod FAO, vyvinutý Land and Water Development Division of FAO. Je zameraný na informovanie verejnosti o poľnohospodárskom riadení vodných zdrojov na celom svete, s dôrazom na rozvojové krajiny.
IWRA – International Water Resources Association (Obr 03)
Od roku 1972 aktívne podporuje udržateľné riadenie zásob vody za Zemi prostredníctvom rozhovorov, vzdelávania a výskumu v oblasti zlepšovania vodných zdrojov a všeobecného porozumenia fyzickým, biologickým, chemickým a socioekonomickým aspektom vody. Pôsobí aj na medzinárodnej úrovni a preferuje spoluprácu organizácií s rovnakými záujmami a cieľmi. Sídlo má v Illinois, USA, Univerzita v Carbondale.
WWC – The World Water Council (Obr. 04)
Založená v Marseille vo Francúzsku v roku 1996 ako odpoveď na vzrastajúce obavy o svetové vodné zdroje. Jej úlohou je podporovať povedomie, stavať politické záväzky a spustiť postupovanie v otázkach vodných zdrojov na všetkých úrovniach, vrátane tej najzávažnejšej – napomôcť k efektívnej konzervácií, ochrane, vývoju, plánovaniu, riadeniu a využívaniu vody na environmentálne udržateľnej úrovni pre prínos všetkému životu na zemi.
IWMI – International Water Management Institute (Obr. 05)
Organizácia založená CGIAR (Consultative Group on International Agricultural Research). Jej programy sú založené na kľúčových otázkach spojených s pôdou, vodou, živobytím, zdravím a životným prostredím. V oblasti pôdy a vody sa zameriava na chudobné vidiecke komunity a na pomoc rozvojovým krajinám.
WEF – Water Environment Federation (Obr. 06)
Odborná a vzdelávacia organizácia založená roku 1928. So sídlom v Alexandrii, USA.

Regióny s napätím spôsobeným nedostatkom vody

Dostatok vody v minulosti dlho maskoval jej dôležitosť. Až prudký rast ľudskej populácie bez zvyšovania distribúcie vody zvýšil dopyt po vode a tak sa postupne voda dostala do podvedomia ako komodita, bez ktorej sa nedá žiť rovnako ako bez vzduchu.

Napriek tomu, že viac, ako dve tretiny zemského povrchu sú pokryté vodou, 97,5% z nej je slaná, teda nepitná. Zo zvyšných 2,5% je len nepatrný zlomok k dispozícii pre ľudskú spotrebu. Okolo 70% zo všetkej sladkej vody na planéte je vo forme ľadovcov na póloch a v horách. Zo zvyšku je väčšina rozptýlená v ovzduší, vsiaknutá v pôde, alebo v podzemnej vode, ku ktorej nemá človek prístup. Vychádza nám teda, že iba jedno percento zo všetkej vody je technicky a ekonomicky prístupné človeku. 70% zo všetkej spotrebovanej vody na svete sa používa v poľnohospodárstve a toto číslo bude rásť, pretože s rastom populácie sa zvyšuje poľnohospodárska výroba.

Odhaduje sa, že priemerný človek potrebuje k prežitiu 4-5 galónov vody. Priemerný američan spotrebuje 100 až 176 galónov.

V dvadsiatom storočí sa svetová populácia strojnásobila a do roku 2050 sa počíta s rastom o ďalších 40-50%, teda ľudská populácia sa vyšplhá na 8,9 miliardy (Graf 02). Tento rast populácie, spolu s industrializáciou, urbanizáciou a poľnohospodárstvom bude mať za následok zvýšenie dopytu po vode a to bude mať závažný dopad na životné prostredie. Vznikajúca vodná kríza ohrozuje všetky aspekty ľudskej spoločnosti- ekonomické, sociálne, ekologické a politické. Správa OSN odhaduje, že zápas o prístup k vodným zdrojom môže byť jedinou významnou príčinou konfliktov v Afrike v ďalších 25 rokoch. Takéto konflikty nastanú zrejme v krajinách, kde jedno jazero alebo vodný tok zdieľajú viaceré krajiny.

Odhaduje sa, že nedostatkom pitnej vody trpí až miliarda ľudí a až 2,5 miliardy nemá dostatočnú hygienu, väčšina žije v rozvojových krajinách. Spolu s efektom globálneho otepľovania a znečisťovania riek bude toto číslo zrejme stúpať. Viacmenej, nedostatok nezávadnej pitnej vody nie je len problémom rozvojových krajín, ale ohrozuje viac, ako 100 miliónov Európanov.  Vo východnej Európe stále nemá prístup k zdravotne nezávadnej vode spĺňajúcej všetky hygienické kritériá. Výsledkom je, že denne zomrie vo východnej Európe až 40 detí na choroby zapríčinené zlou kvalitou vody, ako je napríklad hnačka.

Tu sú niektoré oblasti vo svete, kde nedostatok vody spôsobil, alebo môže spôsobiť vypuknutie nepokojov a možno aj vojny:

 Afrika

I. Kríza v Darfúre

Všetko  sa začalo sporom o vodu medzi čiernymi obyvateľmi Darfúru a arabskými kočovnými pastiermi- ,,Janjaweed”- v preklade ,,Muži na koňoch”. Arabi mali veľa zvierat a nebolo pre ne ľahké nájsť dostatok vody. Na druhej strane, počet obyvateľov v oblasti sa za 30 rokov zdvojnásobil a v dôsledku globálneho otepľovania začali vodné zdroje vysychať.  Spory prerástli do násilných stretnutí, ktoré ďalej eskalovali až nakoniec začali Janjaweedi vypaľovať dediny pôvodných obyvateľov, aby zabrali zdroje vody a pasienky.

Konflikt vypukol naplno začiatkom roku 2003 po tom, čo vypuklo otvorené ozbrojené povstanie dvoch povstaleckých skupín- SLA (Sudan's Liberation Army- Sudánska oslobodzovacia armáda) a  JEM/A (Justice & Equality Movement- Hnutie za spravodlivosť a rovnosť). Povstalci zaútočili na vládne ciele v Darfúre, ale ich útok bol len odpoveďou na dlhotrvajúci útlak vlády na Sudáncov, ktorí majú africký pôvod. Rebeli chcú taktiež svoj podiel na vládnom bohatstve a moci, ktorý im tamojšia vláda tak dlho odopierala.

Darfúr, územie približne o veľkosti Francúzska, je obývané mnohými kmeňmi, z ktorých najväčší je Fur. Odtiaľto získal Darfúr aj svoje meno, doslova znamená ,,Zem Furov”. Ďalším z mnohých kmeňov sú Zagawa, Massaleet, Ma'aliyah a Rezeigat. Staré spory medzi kmeňmi o pastviny a použiteľnú pôdu boli zosilnené zhoršujúcim sa nedostatkom vody, zapríčineným globálnym otepľovaním. Kvôli týmto problémom, ako aj zanedbávaniu zo strany vlády, napätie narastalo.

Začiatkom roku 2003 tak vypuklo otvorené povstanie, rebeli zaútočili na vládne budovy a policajné stanice, kde získali veľké množstvo zbraní a zabili veľké množstvo ľudí.

Vláda po útoku rebelov zmobilizovala tzv. „sebaobranné milície“, ktorých súčasťou sú údajne aj arabskí Janjaweedi . Hoci sa od nich vláda  dištancuje, podľa utečencov z Darfúru sa to však má inak – po tom, ako vládne lietadlá vykonajú nálety nad určitou oblasťou, vtrhnú sem Janjaveedi na koňoch a ťavách, zabíjajúc mužov, znásilňujúc ženy a berúc všetko, čo sa im dostane pod ruky .

 Spočiatku si vláda myslela, že povstanie rýchlo ukončí, ale nestalo sa a povstalci sa začali deliť na množstvo menších skupín, pri čom sa z niektorých z nich stali súperi. V tomto momente dosiahla nenávisť medzi kmeňmi vrchol a skupiny začali bojovať medzi sebou, a zároveň aj proti vláde. Rebeli a milície rabovali, kým vláda bombardovala dediny plné civilistov. Povstalci ako aj vláda, vojaci a milície tak nesú rovnakú vinu na humanitárnej katastrofe, ktorá nastala.

Napriek pobúreniu medzinárodného spoločenstva, apelom hláv štátov a výzvam OSN si sudánsky prezident Hassan al-Bašir robí, čo sa mu zachce. Svojhlavosť tohto vodcu sa prejavuje napríklad v ignorovaní rezolúcie OSN z roku 2005, ktorá zaviedla nad Darfúrom bezletovú zónu. Ďalej mu OSN začiatkom roku 2006 ponúkla, že do oblasti pošle okolo 22 000 jednotiek s „modrými prilbami“, ale prezident argumentoval tým, že je to proti bezpečnosti Sudánu a bol maximálne ochotný pripustiť 7000 vojakov Africkej únie. Jeho odmietnutie vojsk OSN bolo príčinou toho, že darfúrski rebeli porušili v októbri prímerie so sudánskou vládou, ktoré trvalo od mája 2006, a napadli tábor sudánskej armády. Zároveň sa darfúrsky konflikt medzi arabskými a čiernymi moslimami pomaly prelieva aj do okolitých štátov, ktoré majú slabé armády a vlády, čo môže viesť k ďalším tragédiám.

Viacmenej, trpiacim v Darfúre svitla nádej. Jedna expedícia totiž našla pod vyprahnutou pôdou obrovské podzemné jazero o veľkosti jazera Erie. Tento zdroj vody by mohol konečne priniesť do oblasti vodu a s ňou aj mier. Naviac, Sudán nie je na tom až tak zle, oproti iným regiónom- má bohatstvo ropy, pomerný dostatok ornej pôdy a teraz by už mohol mať konečne aj dostatok vody, ktorý by postačil pre černošských poľnohospodárov aj arabských pastierov.    

Konflikt v Darfúre nie je ani zďaleka jediným konfliktom na Africkom kontinente, ktorý je spôsobený nedostatkom vody.

II. Etiópia

Okraj úrodnej Etiópskej výšiny je posiaty desiatkami utečeneckých táborov, ktoré založili utečenci, ktorí utiekli z oblastí, kde je nedostatok vody. Ľudia v nich žijú v katastrofálnych podmienkach, v chatrčiach postavených z dreva, plastových platní a iného odpadu. Stovky  podobných táborov sú po celej južnej Etiópii a severnej Keni. Najmä pastieri sú mimoriadne citliví na klimatické zmeny, pretože aj malý pokles zrážok môže znamenať pre zvieratá rozsudok smrti, lebo kaluž, z ktorej pili pred rokom sa tam nemusí znova objaviť. V Etiópii momentálne prebiehajú dve veľké povstania proti tamojšej vláde, oblasti Oromia a Odgaden, oba regióny sú dlho zanedbávané nížinaté oblasti s populáciou živiacou sa zväčša pastierstvom, žiadajú samostatnosť.

V susednom Somálsku prebieha už 15 rokov konflikt medzi súperiacimi kmeňmi. Príčinou sporu je zmenšovanie sa trávnatých plôch a pasienkov.

III. Ostatné konflikty

Ďalšou nepokojnou oblasťou je Viktórine jazero (Mapa 03), ktorého hladina klesá a s ním aj možnosť rybolovu, čo ohrozuje cez 30 miliónov afričanov žijúcich v jeho okolí. Keňania sú nútení loviť ryby stále ďalej od brehu, v ugandskej časti jazera a objavujú sa správy, že mnohí z nich boli zatknutí a mučení Ugandskou armádou, ktorá stráži jeho pobrežie v Ugande. Príčinou poklesu hladiny jazera sú stále silnejšie suchá, výrub stromov v jeho okolí a nadmerné odvádzanie vody z jazera. Hrozí tak, že skončí podobne, ako jazero Aral.

Podobný konflikt, ako v Darfúre, teda medzi pastiermi a farmármi prebieha aj v Rwande.

Situácia v Afrike je vážna a treba ju riešiť. Je paradoxné, že úmrtiam spôsobených nedostatkom alebo zlou kvalitou vody, sa nedostáva toľko pozornosti, ako úmrtiam spôsobených chorobou AIDS, hoci je ich oveľa viac.

 Izrael

I. Golandské výšiny

Zásobovanie pitnou vodou je v oblastiach s jej nedostatkom otázkou života a smrti. To platí aj pre Blízky východ a Izrael, ktorý pôsobením globálneho otepľovania trpí stále väčšími a dlhšie trvajúcimi suchami. Naviac, územné nároky jeho susedov by ho mohli pripraviť až o polovicu jeho vodných zdrojov a zásob.

Ak by Sýria ovládla Golandské výšiny, mohla by zmeniť toky riek ústiacich do Galilejského mora a pripraviť ho tak o 25% zásob. Sýrsky minister zahraničia vyhlásil, že ,,Izrael nemá právo ani na jedinú kvapku vody”. Snaha o kontrolu Golandských výšin bola jednou z príčin Šesťdennej vojny v roku 1965. Sýria by však mohla ohroziť Izrael aj nepriamo- zvyšujúci sa počet obyvateľov, kanalizácie a ďalšie formy znečistenia by mohli znehodnotiť veľké množstvo vody.

II. Západný breh Jordánu

V tejto oblasti sa však nejedná o problém so zdrojmi- dážď dopadajúci na kopce steká nadol a vytvára podzemné rezerváre. Tieto podzemné vody tvoria 25% zdrojov Izraelskej vody, väčšina slúži na zásobenie veľkých miest. Nanešťastie pre obyvateľov Západného brehu voda odteká na západ k Izraelu a hladina podzemnej vody klesá a Palestínčania obviňujú Izraelčanov z plytvania. Kým v Palestíne sú dediny s nedostatkom vody, ich susedia si polievajú trávnik. Spory o vodu nie sú ničím novým- veď Šesťdňová vojna sa začala aj kvôli sporu o vodu v rieke Jordán. Naviac, v poslednej dobe hladina vody klesá a tým sa zvyšuje napätie v regióne. Izraelskí vojaci boli obvinení zo streľby do vodnej nádrže na západnom brehu ako odveta za teroristické činy a palestínčania boli raz zasa prichytení pri kradnutí vody z izraelskej studne. Palestínčania môžu taktiež ohroziť zdroje podzemnej vody snahou uspokojiť svoje potreby- vŕtanie nelegálnych studní ovplyvňuje kvalitu podzemných vôd. Keďže Palestínčania prakticky nemajú iné zdroje vody, budú sa snažiť vyčerpať z podzemia čo najviac.  Sprenevery a zanedbávanie starostlivosti o životné prostredie zvyšujú pravdepodobnosť znehodnotenia podzemných vôd. Niečo podobné sa už raz stalo v pásme Gazy, kde sú jediné zásoby podzemnej vody znehodnotené slanosťou a kontamináciou.  Kvôli vzájomnej nevraživosti oboch skupín sa zrejme budú spory opakovať a napätie ďalej zvyšovať minimálne dovtedy, kým sa nevyriešia problémy s vodou.    

Našťastie, hrozba vojny je zrejme, aspoň na čas zažehnaná. Obe strany- Izrael aj Palestína, vynakladajú spoločné úsilie na ochranu vody. V roku 2001 sa dohodli, že sa zdržia útokov na vodné zdroje a Izrael odolal pokušeniu používať vodu ako zbraň proti Palestíne. Izraelčania zároveň zrejme našli dobrý spôsob šetrenia vodou- odsoľovanie. V roku 2000 bol predstavený Odsoľovací plán, ktorý počítal s výstavbou špeciálnych zariadení na odsoľovanie na pobreží Stredozemného mora. Prvé bolo dokončené v roku 2005 pri meste Aškalon. Očakáva sa, že zariadenia ušetria 5-6% z celkovej spotreby vody v Izraeli. Odsoľovanie však nie je všeliek, iba problém zlepšuje, ale nerieši ho. Odsoľovaci zariadenia sú drahé, dlho sa stavajú, spotrebujú veľa energie a nebudú ani z ďaleka dodávať dostatočné množstvo vody. Naviac, bude sa jednať o lákavý cieľ pre teroristov. Jordánsky kráľ Hussein varoval, že vodné zdroje sa môžu stať príčinou budúcich konfliktov s Izraelom. Preto sa voda, respektíve jej nedostatok, musí brať do úvahy pri uzatváraní mierových dohôd a snahe udržať trvalý mier na Blízkom Východe.

III. Gaza

Príčinou konfliktu v Gaze síce nie sú vodné zdroje, ale útoky izraelskej armády spôsobili prerušenie dodávok vody. 10 zo 45 studní v meste Gaza nefunguje, mnohé ďalšie sú poškodené a hrozí im výpadok.  Poškodené sú aj hlavné vodovodné potrubia a kanalizácia, takže splašky tečú priamo po uliciach. Podľa izraelských zdrojov je bez vody zrejme polovica z 1,5 miliónov tamojších obyvateľov.

Gaze chýbajú potraviny aj voda, nemocnice sú preplnené. Najmenej 80 percent populácie Pásma Gazy závisí od humanitárnej pomoci, pričom tento počet neustále stúpa so stále väčším nedostatkom základných potravín. Nemocnice nie sú schopné zvládnuť počet pacientov, keďže izraelské útoky zranili vyše 2100 ľudí. Prácu lekárov a vykonávanie zákrokov komplikujú aj neustále výpadky elektrickej energie. Nemocniciam začínajú chýbať základné lieky, najmä anestetiká.

Dôvodom vpádu Izraela do pásma Gazy, ktorý sa uskutočnil na prelome rokov 2008 a 2009, bolo zamedzenie odpaľovania rakiet Kassam na izraelské územie, teda rovnaký, ako pri útoku z roku 2006.

Na jednej strane stáli dobre vycvičené a špičkovo vybavené ozbrojené sily Izraela a na druhej strane o poznanie menej kvalitne vybavené, ale nábožensky, ideologicky a národnostne silno motivované ozbrojené zložky palestínskeho extrémistického hnutia Hamas.

Konfliktu predchádzalo jednostranné vyhlásenie Hamasu z 19. decembra 2008 o ukončení prímeria s Izraelom. Súčasne nasledovalo obnovenie raketových a mínometných útokov na územie židovského štátu. Po niekoľkých varovaniach zo strany Izraela nasledoval popoludní, 27 decembra 2008 útok izraelského letectva na stanovištia odpaľovania rakiet, zariadenia na výrobu zbraní, výcvikové tábory, skladiská zbraní, podzemné tunely na egyptsko-palestínskej hranici a na ďalšie vojenské zariadenia.

V prvý deň operácie nazvanej Cast Lead (,,Liate olovo“) napadli izraelské lietadlá približne 300 cieľov, v nasledujúcich dňoch intenzita útokov poklesla zhruba na 100 útokov za deň.

Konflikt ďalej pokračoval ofenzívou izraelských pozemných síl zahájenou 3. januára 2009. Pozemné operácie a následne celý ozbrojený konflikt bol ukončený prímerím, ktoré Izrael vyhlásil 17 januára 2009 a na ktoré po niekoľkých hodinách pristúpilo aj hnutie Hamas. Svojich vojakov z oblasti stiahol Izrael z pásma Gazy 21. januára.

Vzhľadom na to, že studne stále nefungujú, je vysoko pravdepodobné, že v oblasti dôjde k násilnostiam.

Ázia

Rýchly hospodársky rast krajín vo východnej a južnej Ázii dlho zakrývali problémy s vodou. Rozvoj priemyselných odvetví náročných na spotrebu vody, napríklad výroby papiera či oceliarstva; rast populácie a s tým súvisiaci nárast poľnohospodárskej výroby, ako aj rozširovanie používania práčok alebo umývačiek riadu spôsobujú, že voda sa postupne stáva aspektom, ktorý môže zvyšovať medzinárodné napätie a zabrániť tak úspešnej spolupráci medzi krajinami.

V Ázii pripadá najmenej sladkej vody na  osobu- iba 3920 metrov kubických na osobu. Menej má už len Antarktída. Ľudia sa však chovajú úplne inak, ako by sa mali. Podľa správy OSN z roku 2006 spotreba vody v domácnosti prudko rastie, ale vodné zdroje nedokážu pokryť spotrebu, ktorú by obyvateľstvo Ázie dosiahlo v prípade, že by míňali toľko vody, koľko bežne minie priemerný Američan, teda 400 litrov denne. Zatiaľ je to 2,5-krát viac, než minie priemerne jeden človek v Ázii, ale toto číslo sa bude zrejme znižovať.

Klimatické zmeny spôsobujú rozširovanie púští a postupné vysychanie lesov a močiarov, čo môže viesť k striedaniu období povodní a období sucha. Ďalej môže dôjsť k roztopeniu himalájskych ľadovcov, čo zasa zdvihne hladiny riek a spôsobí záplavy.

I. Čína

Najväčší vplyv na situáciu s vodou má v juhovýchodnej Ázii Čína, ktorá má jednak dostatok riek a jednak ovláda Tibetskú Náhornú plošinu pokrytú ľadovcom. Čínske rieky tečú do mnohých ďalších krajín- Bangladéš, Barma, Bhután, Nepál, Kambodža, India, Pakistan, Laos, Thajsko a Vietnam. Tieto krajiny  tvoria 47% ľudskej populácie.

Obavy z možného vypuknutia konfliktu spôsobuje čínska snaha prehradiť alebo zmeniť tok riek ako Indus, Mekong, Jang, Žltá rieka, Salween, Karnali, Sutlej, alebo  Brahmaputra, ktoré vznikajú v Tibetskej náhornej plošine (Mapa05) a zásobiť tak vodou oblasti v strede Číny trpiace nedostatkom vody. Čína sa snaží tieto rieky prehradiť a získať z nich tak vodu na zavlažovanie. Výstavba troch priehrad na rieke Mekong vzbudila vášne v Laose, Kambodži, Vietname a v Thajsku.

Po anexii Tibetu v roku 1950 získala Čína prístup k obrovským vodným zdrojom.  Ako čínsky hlad po základných komoditách rástol, do pozornosti sa postupne dostávali zásoby vody a ďalších surovín v Tibete. Keď začali niektoré čínske mestá trpieť nedostatkom vody, istá skupina úradníkov sa snažila presadiť presmerovanie toku rieky  Brahmaputra na sever v knihe ,,Tibetské vody zachránia Čínu“. Veľké vodné projekty a nešetrná ťažba nerastných surovín môžu ohroziť krehký ekosystém Tibetu a kontaminovať vodné zdroje. Pred olympijskými hrami v roku 2008 začala výstavba spevnenej cesty k Mount Everestu, vedúca pozdĺž Nepálskych hraníc. Taktiež Čína začala s výstavbou železníc na hraniciach s Indiou, ktoré mali uľahčiť nasadenie armády proti Indii.

Čínske plány ohľadom západnej časti Tibestskej náhornej plošiny na riekach tečúcich do Indie a Pakistanu, sú zahalené rúškom tajomstva, lebo Peking tieto informácie tají.

Veľké problémy s vodou má Čína, hoci to tak na prvý pohľad z vyššie uvedených informácii nevyzerá. V krajine síce je veľa riek s dostatkom vody, avšak táto voda býva často znečistená. Tretia najdlhšia rieka na svete, Jang, ktorá každú sekundu vleje do Juhočínskeho mora 8 miliónov galónov vody, zároveň zásobuje aj najväčšiu vodnú nádrž na svete na výrobu elektrickej energie a je jedným z pilierov čínskej ekonomiky. Táto rieka je však znečistená poľnohospodárskymi a priemyselnými chemikáliami do takej miery, že do roku 2011 by v nej nemusel prežiť žiaden vodný živočích. Svetový fond na ochranu prírody, ako aj iné agentúry zistili, že tento proces je takmer nezvratný. Na Žltej rieke je situácia ešte hrozivejšia- suchá a nadmerné využívanie spôsobili, že prietok sa znižuje a rieka vysychá.  Naviac, voda v rieke nie je vhodná na rybolov ani kúpanie, nieto ešte na pitie. Každý deň je do nej vypúšťaný 1 milión ton nespracovaných splaškov z mesta Xian.

Znečistenie čínskych vodných tokov sa prejavuje vznikom takzvaných ,,rakovinových dedín”. V dedine  Liangqiao s 320 obyvateľmi, sa ryža, pestovaná miestnymi farmármi a zavlažovaná vodou zo znečistenej rieky, sfarbila do červena, lebo bola kontaminovaná železom. Od roku 1990 zomrelo na rakovinu v tejto dedine 26 ľudí. Miestni, hoci vedia o kontaminácii, stále zavlažujú svoje polia znečistenou vodou z rieky, pretože nemajú peniaze na začatie nejakého projektu, ktorý by situáciu zlepšil a ryža, ktorú dopestujú je ich hlavným zdrojom obživy, bez ktorého by umreli od hladu. Liangquiao je však iba jeden z mnohých. Rovnaká situácia je aj v mnohých ďalších čínskych dedinách a mestách. V Číne nemá prístup k vode dostatočne čistej pre dennú spotrebu až 400 miliónov ľudí, teda celá tretina populácie.

II. India

V Indii taktiež nie je problém so zdrojmi vody. V krajine sú dve tretiny populácie bez čistej vody preto, lebo veľká väčšina vody sa využíva v poľnohospodárstve a priemysle. Vláda nemá záujem vybudovať dostatočnú vodovodnú sieť a väčšina vody sa používa na zavlažovanie, takže problém má skôr politický rozmer. Poľnohospodárstvo tvorí 25% HDP a spotrebuje 90% vody. Veľa vody spotrebuje aj priemysel- napríklad v Kerale museli v roku 2004 zatvoriť závod Coca-Cola, pretože spotreboval také množstvo vody, že dedinčanom nezostalo skoro nič.

Niektorí farmári už kvôli problémom s vodou začali pestovať odolnejšie plodiny, napríklad namiesto pšenice pestujú granátové jablká, ktoré spotrebujú omnoho menej vody. Naopak, indickí mliekari spotrebujú obrovské množstvo vody na napájanie kráv a zavlažovanie pastvín. Na každý liter mlieka, ktorý mliekari vyprodukujú v oblastiach s nedostatkom vody pripadá až 300 litrov tejto životodárnej tekutiny. Takúto situáciu odborníci označujú za ,,hydrologickú samovraždu”.

Terorizmus

Počet teroristických skupín narastá a ich metódy sú čoraz brutálnejšie, ako sme mali možnosť vidieť pri útokoch z 11. septembra 2001 a mnohých ďalších. Ekologický terorizmus sa od zbytku, konvenčného terorizmu, líši tým, že jeho cieľom nie je ľudská populácia ani budovy či symboly, ale prírodné zdroje a skôr než straty na životoch má vplyv na psychiku a morálku. Ďalším rozdielom oproti konvenčnému terorizmu je ten, že dokáže spôsobiť veľké škody a zabiť veľa ľudí aj bez použitia biologických, chemických alebo iných zbraní hromadného ničenia. O to viac sú voči tejto hrozbe zraniteľnejšie vodné zdroje, zvlášť v oblastiach, kde sa voda musí čerpať z rezervoárov (Afrika, stredný východ), ku ktorým má prístup každý a ich strata by mala katastrofálne následky na celé obyvateľstvo.

Teroristi  taktiež môžu otráviť vodné zdroje, či už rezervoár, priehradu, alebo rieku, chemickými látkami alebo zamoriť smrtiacimi baktériami. V lepšom prípade sa na to príde hneď, dodávky vody sa zastavia, nahradia sa inými z iného zdroja a škody nebudú také vážne, ale ak sa na to nepríde včas, kontaminovaná voda môže zabíjať. Naviac, mnohé veľké priehrady, ktoré slúžia ako zdroj vody a elektriny, nie sú chránené a sú pomerne ľahko prístupné. Napríklad v roku 1999 našli pracovníci na priehrade Pretoria v jej útrobách podomácky zostrojenú nálož, ktorá ale našťastie nevybuchla, lebo sa pokazila.

Migrácia

Chudoba a nedostatok potravín, ako aj iných zdrojov môžu najmä v chudobných oblastiach spôsobiť vlny migrantov putujúcich či už z oblasti do oblasti v jednom štáte, alebo cez niekoľko ďalších. V oblastiach so slabou infraštruktúrou to môže viesť ku vzniku konfliktu, napríklad v posledných desaťročiach z Bangladéše utekali ľudia v dôsledku zmeny prostredia do Indie. Populačná explózia v Bangladéši a nestále prírodné podmienky viedli k poklesu množstva ornej pôdy na jedného obyvateľa a s tým aj pokles poľnohospodárskej výroby, čo spôsobilo migráciu obyvateľstva do okolitých štátov.

S migráciou súvisí ďalší problém- slumy, ktoré vznikajú na okraji veľkých miest. Takmer žiadny nemá vodovod a to zneužívajú nelegálni predavači vody. Za vodu, z ktorej majú zdravotné problémy títo ľudia zaplatia stokrát viac, než ľudia v iných štvrtiach za čistú vodu. Keď v slume dôjde k nepokojom, zvyčajne sa to pripisuje etnickým konfliktom, ale začína byť zrejmé, že násilnosti vznikajú najmä v oblastiach a štvrtiach, kde nie je dostatok vody. Keď v januári minulého roku  vypukli nepokoje v Kibérii, terčom vandalov sa stali vodné nádrže súkromníkov.

Viacmenej, nepokoje a násilnosti môžu vzniknúť iba v oblastiach, kde štát nie je schopný vysporiadať sa s emigrantmi. Podľa niektorých zdrojov môže dôjsť k migrácii obyvateľov z južnej Európy smerom do severnej, ale nemalo by to spôsobiť veľké ťažkosti, pretože vyspelé severské štáty sú schopné sa s migrantmi vysporiadať. Politici však musia počítať s možnosťou nárastom rasovo motivovaných útokov voči prisťahovalcom.

Záver

Nerovnomerné rozloženie vodných zdrojov vo svete, spojené s chudobou a hladomorom, by sa malo týkať každého z nás.

Na zmiernenie možnosti vypuknutia klimatických konfliktov sa v prvom rade musíme zbaviť závislosti na fosílnych palivách. Ďalej musíme vyvinúť lepší spôsob, ako spravovať vodné zdroje, zabraňovať všetkými prostriedkami zabrániť znečisteniu a znehodnoteniu vody a kontaminácii potravín, aby spĺňali nároky na spotrebu, ktoré bude mať ľudstvo, ktorého populácia sa do roku 2050 rozšíri na 8,9 miliardy. Musia sa vyvinúť nové technológie, dostupné aj pre rozvojové krajiny, lebo, paradoxne, tieto krajiny budú postihnuté klimatickými zmenami najviac, hoci práve rozvinuté štáty sú hlavnými znečisťovateľmi. Musíme bojovať proti príčinám klimatických zmien, nie s ich následkami.

Musíme začať šetriť vodou v priemysle, poľnohospodárstve, ale aj v našich domácnostiach. Možno by stačilo uvedomiť si, koľko vody denne skutočne POTREBUJEME minúť. Zastaviť vodovodný kohútik počas umývania zubov, krátko sa osprchovať namiesto polhodinového vystávania pod prúdom tečúcej vody alebo opakovaného napúšťania vane. Možno hlúposti, ale vo svete často už zaužívané veci. Je len otázkou času, kedy sa pri troche snahy z nekomfortného stane bežný zvyk.