Sigmund Freud

Sigmund Freud  (nazývaný aj „otec psychoanalýzy formoval a ovplyvnil debaty v lekárskej, sociálnej, psychologickej, politickej a vedeckej oblasti tak, ako žiaden iný lekár. Bol uctievaný a zaznávaný a sotva by ste našli osobnosť, ktorá by bola predmetom ostrejších sporov ako bol a je práve on. Na seba upozornil tým, že odhalil sexuálne tajomstvá, pretože podľa jeho teórie je ľudské správanie rozhodujúcou mierou ovplyvnené sexuálnymi silami.

Cieľom mojej práce je oboznámiť čitateľa s životom a dielom Sigmunda Freuda. Je rozdelená na dve časti, prvá opisuje jeho život a druhá jeho teórie na poli psychológie, ktoré vypracoval. Tému som si vybral pretože ma zaujal pohľad Sigmunda Freuda na ľudskú psychiku a niektoré jeho myšlienky.

Sigmund Freud sa narodil 6.mája, 1856 v malom meste Freiberg na Morave vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku (Dnes sa mesto volá Příbor a je v Českej republike). Jeho otec Jakub bol obchodník s vlnou a matka Amália bola druhou ženou svojho manžela, mladšia o 20 rokov. Vo veku 21 rokov sa jej narodil prvý syn, milovaný Sigmund. Sigmund mal dvoch starších nevlastných bratov z predošlého Jakubovho manželstva a šesť mladších súrodencov. Vo veku 5 rokov sa jeho rodina presťahovala do Viedne, kde prežil väčšinu svojho života.

Už v detstve sa prejavil ako brilantný študent. Freud navštevoval univerzitu vo Viedni, kde bol považovaný za výborného a ambiciózneho študenta. Až neskôr sa rozhodol pre medicínu, ktorá bola v tých časoch vo Viedni jednou z mála uskutočniteľných možností pre židovského chlapca. Jeho pôvodným cieľom však bolo stať sa politikom. Už počas asistentskej práce vo Viedenskom psychologickom inštitúte začal so skúmaním činnosti nervového systému, ktorý mu neskôr priniesol postup v kariére – išlo o štúdium nervových ochorení a ich liečbu. Zapojil sa do výskumu pod vedením profesora fyziológie Ernsta Bruckeho. Brucke veril v princíp, ktorý bol vtedy populárny: žiadne iné sily ako fyzické a chemické nie sú vo vnútri organizmu aktívne. Freud strávil niekoľko rokov tým, že sa pokúšal "zredukovať" osobnosť na neurológiu. Tejto úlohy sa neskôr vzdal.

Freud bol veľmi dobrý vo svojom výskume, v ktorom sa koncentroval na neurofyziológiu, ale rozhodol sa prestúpiť na psychiatriu. Brucke mu pomohol dostať príspevok na študovanie, najskôr od veľkého psychiatra Charcota v Paríži, neskôr od jeho konkurenta Bernheima v Nancy. Obaja títo páni boli známi svojím výskumom použitia hypnózy.

Už počas asistentskej práci vo Viedenskom psychologickom inštitúte začal so skúmaním činnosti nervového systému, ktorý mu neskôr priniesol postup v kariére - išlo o štúdium nervových ochorení a ich liečbu. Pritom prišiel do styku s kokaínom, ktorý objavil lekárnik Albert Niemann (1834-1861) v roku 1858 a ktorý bol prvý raz vyrobený v roku 1860. Freud v tom videl prostriedok na boj proti depresiám, zdroj zvyšovania výkonnosti a odvykacej látky pri morphinizme. Na začiatku roku 1884 vyskúšal účinky tohto narkotika na sebe a objavil, že po jeho požití znecitlivie koža a sliznice. O svojich zisteniach napísal dielo Über Coca. To zaujalo Freudovho priateľa Carla Collera (1857-1944) a v kokaíne odhalil lokálne anestetikum. Podarilo sa mu s niekoľkými kvapkami kokaínu dostať oko do celkovej anestézie. Po úspešnej operácii zeleného zákalu pod lokálnou anestéziou, bola táto liečba na konci roku 1884 zaradená medzi liečebné postupy na liečbu očí. V jeho práci pokračoval otorinolaryngológ (odborník na ušné, nosné a krčné choroby) Edmund Jelinek, ktorý začal používať kokaín vo svojom odbore.

Počas jeho študijných pobytov sa začal zaoberať výhradne ochoreniami bez organického nálezu, ktoré sa vtedy - ak vôbec - liečili liekmi, sugesciou a hypnózou.

Po strávení krátkeho času ako nemocničný lekár v neurológii a ako riaditeľ detského oddelenia v Berlíne, sa vrátil späť do Viedne, v roku 1886 sa oženil so svojou pacientkou Marthou Bernayovou, s ktorou mal spolu troch synov a tri dcéry. Po svadbe začal s praxou v neuropsychiatrii s pomocou fyzika Josepha Bruera. Otvoril si súkromnú ordináciu a špecializoval sa na poruchy nervového systému. Po prekonaní ťažkej psychickej neurózy - vyvolanej trýznivou smrťou jeho otca - prežil od konca roku 1890 uspokojivý a uspešný život.

Freudove knihy a prednášky mu priniesli oboje, slávu aj kritiku od hlavného prúdu medicínskej komunity. Obklopil sa mnohými, veľmi chytrými stúpencami, ktorí sa stali jadrom psychoanalytického hnutia a významní vedci, napr. Alfred Adler, Helene Deutsch, Sándor Ferenczi, Ernest Jones, Carl Gustav Jung. Nanešťastie Freud nekompromisne odmietal ľudí, ktorí s ním úplne nesúhlasili. Niektorí sa od neho separovali a založili si vlastné školy. Po nacionálne socialistickom prebratí moci boli v roku 1933 Freudove práce ako "židovská pornografia" spálene.

Po Anšluse Rakúska (pripojení Rakúska k nacistickému Nemecku 12. marca 1938) sa Viedeň stala nebezpečným miestom pre židov, zvlášť pre tak slávnych ako Freud. Preto emigroval a jeho novým útočiskom sa stal Londýn vo Veľkej Británii. Tam 23. septembra 1939 zomrel na následky podnebného a čelustného karcinómu (rakovina, ktorou trpel posledných 20 rokov svojho života).

Vedomie

Vedomie bolo predmetom skúmania tradičnej psychológie. Freud úplne neprišiel na  myšlienku vedomia a nevedomia, ale isto je zodpovedný za jej spopularizovanie. Vedomie nám umožňuje postihnúť udalosti, ktoré sa odohrávajú okolo nás, sú to udalosti, ktorých sme si práve vedomí v každom čiastočnom momente, naše súčasné vnímania, spomienky, myšlienky, fantázie, pocity, ktoré máme. Keď pracujeme bližšie s vedomím, dostaneme sa k pojmu predvedomie, ktorým rozumieme dostupnú pamäť, čokoľvek, čo môže byť ľahko sprístupnené vedomiu, spomienky, na ktoré momentálne nemyslíme a môžeme ich bez námahy vyvolať. Freud sa domnieval, že tieto dve časti, vedomie a predvedomie, sú tie najmenšie.

Najväčšou časťou celku je nevedomie, dovtedy známe ako filozofická kategória. Zahŕňa všetky myšlienky, ktoré nie sú ľahko prístupné vedomiu, zahŕňajúc všetky tie, ktoré tam majú svoj pôvod, teda pudy a inštinkty, ďalej myšlienky, na ktoré sa nedokážeme pozrieť, ako sú spomienky a emócie asociované s traumou.

Podľa Freuda je nevedomie zdroj našich motivácií, či už sú to jednoduché túžby po jedle alebo sexe, neurotické nutkania alebo motívy umelcov či vedcov. Často sme donútení poprieť alebo brániť sa uvedomeniu týchto motívov, sú nám prístupné iba v zamaskovanej forme. Freud tvrdil, že daný dej je najskôr v nedevomí a potom sa za istých predpokladov dostáva do vedomia.

Cenzúra je rozhodovací proces, ktorý posúdi, ktoré obsahy môžu prejsť do vedomia a ktoré nie. Ak je obsah vedomím akceptovaný, posúdený, vtedy mizne jeho energetické obsadenie. Nevracia sa do nevedomia. Ak preniknutiu obsahu do vedomia cenzúra zabráni, obsah zostáva v nevedomí. Nevedomie a vedomie pracujú na odlišných princípoch. V nevedomí má každá vec dva významy - bežný a skrytý (sexuálny).

Práca nevedomia je charakteristická procesmi presúvania a zhustenia.

• Presúvanie - dôležitosť určitého obsahu v nevedomí sa môže zmeniť a presunúť  na iný obsah.
• Zhustenie - v nevedomí prebiehajú procesy, ktoré zlučujú predstavy súvisiace s premenou energie

Id, Ego, Superego (Ono, Ja, Nadja)- Psychické aparáty (funkčné systémy osobnosti človeka)

Freudovská psychologická realita začína svetom plným objektov. Medzi nimi je špeciálny objekt, organizmus. Organizmus je špeciálny v tom, že koná tak, aby prežil a reprodukoval sa, je vedený tak, aby uspokojoval svoje potreby - hlad, smäd, sex, vyhýbanie sa bolesti.

Id pracuje v súlade s princípom slasti, ktorý môže byť chápaný ako požiadavka priamo dbať na potreby organizmu. Stačí, keď si predstavíme hladné, plačúce dojča. Ono nevie, čo chce v zmysle dospelého človeka, len vie, že to chce a chce to hneď teraz. Dojča je vo Freudovskom pohľade čistý alebo takmer čistý id. A id nie je nič iné ako psychická reprezentácia biológie.

Freud predpokladá, že základný pojem, bez ktorého sa v psychológii nemôžeme obísť, je pud. Riadiacim princípom nevedomia je princíp slasti. Všetko, čo prináša strasť, zvyšuje potrebu uspokojiť slasť. Uspokojenie slasti znižuje silu pudu. Pud je rezultátom organických procesov a je charakteristický svojimi vlastnosťami: prieraznosť, cieľovosť, zameranosť na objekt. Zdrojom pudu sú somatické procesy. Psychický ekvivalent pudu je predstava. K uspokojeniu pudu je potrebná akceptácia ekvivalentnej predstavy vedomím.

Uvažujme napríklad túžbu po jedle. Nanešťastie obrázok šťavnatého rezňa môže dostatočne uspokojiť id, nie je ale dostatočný na uspokojenie organizmu. Potreba sa zvyšuje a túžby prichádzajú. Isto si každý všimol, že keď sme nemohli uspokojiť nejakú potrebu, ako je napríklad potreba najesť sa, začína si potreba vyžadovať viac a viac pozornosti, pokiaľ sa nedostane do bodu, keď už nemôžeme myslieť na nič iné. Vtedy túžba alebo pud prenikne do vedomia.

Ego na rozdiel od id funguje podľa princípu reality, ktorý hovorí: "dávať pozor na potrebu akonáhle je nájdený vhodný objekt". Reprezentuje realitu. Formálnejšie: ak existuje zaujímavý objekt, potom overíme potrebu. Princíp reality zabezpečuje "plynulý chod" princípu slasti.

Počas toho, ako sa ego snaží "starať" o id (a celkovo o organizmus), stretáva vo svete prekážky. Príležitostne stretáva objekty, ktoré mu pomáhajú dosiahnuť svoje ciele. Pamätá si zoznam objektov, ktoré mu pomáhajú, zoznam objektov, ktoré tvoria prekážky v dosahovaní cieľov. Hlavne si všíma odmeny a tresty, s ktorými sa stretáva u najviac ovplyvňujúcich objektov vo svete dieťaťa - mamy a otca. Zoznam vecí, ktorým sa má vyhýbať, stratégie na vyhýbanie tvoria superego. Superego nie je dokončené do siedmych rokov života jedinca. U niektorých ľudí nie je dokončené nikdy.

Sú dva aspekty superega: jeden je svedomie, ktoré je internalizáciou (zvnútornením) potrestaní a varovaní. Druhý aspekt superega sa nazýva ego ideál. Vzniká deriváciou odmien a pozitívnych modelov prezentovaných dieťaťu. Svedomie a ego ideál komunikujú o svojich požiadavkách cez ego pomocou pocitov ako sú pýcha, hanba, vina.

V detstve vzniká nová množina potrieb a doprevádzaných túžob, tentokrát sociálnych (a nie biologických) pôvodov. Nanešťastie tieto nové túžby sa veľmi ľahko dostanú do konfliktu s túžbami, ktoré prichádzajú od id. Ako môžeme vidieť, superego reprezentuje spoločnosť a spoločnosť často krát nechce nič iné, len aby túžby zostali neuspokojené.

Inštinkt života a inštinkt smrti

Freud videl celé ľudské správanie sa motivované pudmi a inštinktmi, ktoré sú neurologické reprezentácie fyzických potrieb. Díval sa na ne ako na inštinkty života. Tieto inštinkty pretrvávajúce počas celého života, zachovávajú život jedinca, motivujú ho ku hľadaniu potravy a vody, a zachovávajú život druhu, motivujú ho mať pohlavný styk. Motivačnú energiu týchto inštinktov života nazval libido, z latinského slova túžba. Významný vplyv v živote človeka má práve libido, jeho cieľom je dosahovanie slasti, jeho prostriedkom je pudenie.

Dlhodobá klinická skúsenosť viedla Freuda k pohľadu, kde sex je dôležitejší v dynamike psyché viac ako ostatné potreby. Napokon, sme spoločenské bytosti a sex je najviac spoločenská potreba. Je vhodné uvedomiť si, že Freud zahŕňa do pojmu sex viac než len pohlavný styk.

Neskôr počas svojho života začal Freud veriť, že inštinkty života nevypovedali celý príbeh. Libido je živá vec, princíp slasti nás drží v neustálom pohybe. Cieľ tohto pohybu je byť uspokojený, mať pokoj, nemať viac ďalšie potreby. Z tohto pohľadu môžeme povedať, že cieľom života je smrť. Freud začal veriť, že popri inštinktoch života existuje inštinkt smrti. Začal veriť, že každý človek má nevedomú túžbu zomrieť.

Toto vypadá na prvý pohľad ako zvláštna myšlienka, ktorá je založená na skúsenosti, že život môže byť bolestivý a vyčerpávajúci proces. Pre väčšinu ľudí je v živote viac bolesti ako potešenia. Smrť sľubuje oslobodenie od námahy.

Freud odkazuje na princíp nirvány. Nirvána je Budhistická myšlienka, často prekladaná ako nebo, v skutočnosti však znamená "sfúknutie", napríklad sfúknutie sviečky, čo odkazuje do neexistencie, ničoho, prázdnoty, čo je cieľom všetkého života v Budhistickej filozofii.

Dennodennou evidenciou inštinktu smrti a jeho princípu nirvány je napríklad túžba po mieri, ako únik pred nebezpečenstvom, obľúbenosť alkoholu a narkotík, strácanie sa v knihách, filmoch, naša túžba po odpočinku a spánku. Niekedy sa prezentuje otvorene ako samovražda alebo samovražedná túžba. Freud teoretizoval, že niekedy táto túžba od nás smeruje vo forme agresie, krutosti, vraždy a deštrukcie.

Pudy môžeme rozdeliť na nasledovné dve kategórie:

• Eros - sebazachovanie (napríklad hlad) a dosahovanie slasti (pôsobenie libida)
• Thanatos - agresivita, pud smrti

Úzkosť

Freud raz povedal: "život nie je ľahký". Ego sa nachádza v centre pôsobenia veľmi silných síl: spoločnosť reprezentovaná superegom, biológia reprezentovaná id. Keď majú tieto sily konfliktné požiadavky na "úbohé" ego, je pochopiteľné, že sa človek cíti ohrozený, zaplavený, kolabujúci pod váhou daných požiadaviek. Tento pocit sa nazýva  anxieta (úzkosť), a slúži ako signál egu, ktoré musí prežiť, aby prežil celý organizmus. Freud spomína tri odlišné druhy anxiety: realistická (súvisiaca s egom), morálna (superego) a neurotická (id).

Realistickú anxietu by sme mohli nazvať strach. Príkladom môže byť, keď v hlbokej, tmavej jame, v ktorej nie je žiadny východ, predložíme človeka slizkým, jedovatým hadom. Morálnu anxietu pociťujeme nie ako hrozbu z vonkajšieho sveta, ale ako zábranu od superega. Je to len iný svet pocitov ako sú hanba, pýcha, vina, strach, potrestanie. Neurotická anxieta nastáva, keď sme zaplavení impulzami id. Je to pocit straty kontroly, ide o určitú vznetlivosť, výbušnosť. Racionálne správanie sa ide počas neurotickej anxiety stranou.

Defenzívne mechanizmy

Freud definuje pojem potlačenie ako patogénny dej, ktorý sa prejavuje odporom. Potlačenie je predpokladom tvorby symptómov. Potlačenie nastáva vtedy, keď sa reprezentácii pudu (predstave) a kvantu energie, ktorá sa na túto predstavu viaže, zabráni vstup do vedomia. Potlačenie sa viaže na hnutia plynúcich z organických potrieb (pudy). Sexuálne pudy sú elastické. Freud predpokladá, že ony sú objektom potlačovania. Potlačená predstava nie je akceptovaná vedomím, ostáva v nevedomí, viaže sa na pud. Toto sa nazýva fixácia. Potlačenie je podľa Freuda základným pilierom psychoanalýzy.

Poprenie znamená blokovanie externých udalostí z vedomia. Človek jednoducho odmietne prežiť nežiadúcu situáciu. Je to primitívna a nebezpečná ochrana. Príklad: Dieťa pozerá svoju obľúbenú rozprávku, ktorá je prerušená reklamou. V reklame sú ukážky z hororu, krvavý nôž, výkriky, strašidelné masky. Prvé, čo ako správny psychológ môžete urobiť je, dieťaťu o tom povedať a vyviesť ho zo strašidelného zážitku. Dieťa ale môže zareagovať takto: "Aká reklama?". Dieťa domnelo vylúčilo celú udalosť. Je ľahko vidieť ľudí, ktorí popierajú realitu, ďalším príkladom môže byť popieranie v situáciách ako strata milovanej osoby alebo nespravenie veľmi ťažkej skúšky.

Potlačenie znamená nebyť schopný vyvolať hrozivú situáciu, osobu, alebo udalosť. Toto je tiež jedna z väčšiny nebezpečných defenzív. Príkladom môže byť fóbia, ktorá je Freudovsky chápaná ako potlačenie traumatickej udalosti, incidentu. Zabudnutie odoslať nepríjemnú informáciu je tiež formou potlačenia.

Vzdanie sa, zaprenie, ktoré je podstatné pri poruche nazývanej anorexia. Keď sa cítia preadolescenti ohrození svojimi objavujúcimi sa sexuálnymi túžbami, nevedome sa môžu proti nim brániť popieraním, a nie len proti svojim sexuálnym túžbam, ale proti všetkým túžbam vôbec. Môže to prerásť v spôsob asketického (mníšskeho) spôsobu života, kde sa vzdajú svojich záujmov, ktoré iných ľudí bavia.

U chlapcov je v tejto dobe veľký záujem o bojové umenia. Našťastie, bojové umenia nie sú len na to, aby nás zranili, môžu v skutočnosti pomôcť. Dievčatá v našej spoločnosti často vyvinú veľký podiel záujmu na tom, aby dosiahli prehnaný a falošný, chudý štandard krásy. Vo Freudovej teórii je ich poprenie potreby jesť v skutočnosti potláčanie sexuálneho vývinu. Naša spoločnosť, môžeme povedať, sa spikla voči nim: to čo bolo bežne pokladané za normálnu postavu pre dospelú ženu je v našej spoločnosti vďaka reklamám a televíznym seriálom považované za 10 kilogramovú nadváhu.

Izolácia, niekedy nazývaná intelektualizácia, má za následok odstránenie emócie z ťažkej spomienky alebo ohrozujúceho impulzu. Napríklad: Osoba môže istým spôsobom pripustiť, že bola znásilnená ako dieťa alebo môže ukázať čistú intelektuálnu zvedavosť v jej novo objavenej sexuálnej orientácii.

Premiestnenie (displacement) je presmerovanie, obyvkle iritujúceho impulzu na náhradný cieľ. Príkladom môže byť: Niekto, kto sa cíti nespokojný so svojou sexuálnou túžbou, môže reálnu osobu nahradiť fetišom. Niekto, kto je v zamestnaní frustrovaný svojím šéfom, môže doma zbiť dieťa, ublížiť zvieraťu.

Obrátenie proti sebe je špeciálna forma premiestnenia, keď sa osoba stane svojím náhradným cieľom. V súvislosti s obrátením proti sebe môžeme uviesť narcizmus, kedy je objekt nahradený vlastným ja. V detstve sa primárne prejavuje v autoerotickej činnosťi, sekundárne v záľube v sebe samom. Narcista môže milovať len to, čo je on sám a teda má problémy pri výbere objektu. Iným príkladom je agresia, kedy sa človek snaží pomstiť ostatným, sabotuje, potlačuje druhých.

Projekcia je protiklad ku obráteniu proti sebe. Zahrňuje tendencie vidieť naše neakceptovateľné túžby v iných ľuďoch. Inými slovami, túžby sú tu stále, ale nie sú to viac naše túžby. Príklad: Dobrý, verný manžel sa mimoriadne zapáčil flirtujúcej slečne bývajúcej vo vedľajšom byte. Namiesto toho, aby si to priznal, začal byť extrémne žiarlivý na svoju ženu, obávajúc sa konštantne o jej vernosť.

Altruistické vzdanie sa (altuistic surrender) je forma projekcie, kde sa osoba pokúša naplniť svoje túžby nevlastne, cez iných ľudí. Príkladom môže byť kamarát, ktorý má neustále neodbytné otázky typu: "Čo bolo minulú noc?", "Ako to pokračuje?". Extrémnym príkladom je osoba, ktorá žije svoj život prostredníctvom iných ľudí.

Zámienková reakcia (reaction formation) je zmenenie neakceptovateľého impulzu na protiklad. Príklady: Znásilnené dieťa môže bežať ku rodičovi, ktorý ho znásilnil. Niekto, kto nevie akceptovať homosexuálny impulz môže pohŕdať homosexuálmi. Pravdepodobne najjasnejší príklad možno nájsť medzi deťmi vo veku 7 až 11 rokov. Väčšina chlapcov nám povie nie v nejasných pojmoch, aké odporné sú dievčatá, a dievčatá nám povedia s rovnakou ostrosťou, akí hrubí sú chlapci. Dospelí pozorujú svoje interakcie, nakoľko vedia celkom ľahko opísať svoje skutočné pocity. Iným príkladom je, keď sa jedinec, ktorý potlačuje svoje silné sexuálne impulzy, stane pohlavným moralizátorom.

Vrátenie sa (undoing) vyvoláva rozličné gestá, rituály, ktoré majú znamenať ukončenie nepríjemných myšlienok alebo pocitov, keď už nastali. Jeden z klasických príkladov je osobná hygiena nasledujúca po sexe. Samozrejme, je rozumné osprchovať sa po sexe. Ale ak cítite potrebu dať si tri-štyri kompletné sprchy s kvalitným vymydlením, pravdepodobne sex s vami celkom nesúhlasí.

Introjekcia (introjection, identification) predstavuje kopírovanie charakteristík osobnosti niekoho iného, pretože toto kopírovanie rieši nejaký emočný problém. Príkladom môže byť často osamelé dieťa, ktoré sa neskôr hrá na mamu za účelom znížiť svoje obavy. Menej typický je príklad ženy, ktorej zomrie manžel. Ona preberá všetky jeho zvyky, fajčí, oblieka si jeho šaty, správa sa ako on. Bežnejším príkladom je zástupca riaditeľa, ktorý kopíruje riaditeľove gestá, spôsob vyjadrovania, vystupovanie.

Je dôležité zdôrazniť, že identifikácia je veľmi dôležitá vo Freudovskej teórii ako mechanizmus, podľa ktorého sa vyvíjajú, formujú naše superego.

Identifikácia s agresorom je verzia introjekcie, ktorá sa zameriava na adopciu vo všeobecnosti nie pozitívnych čŕt, ale na negatívne, nebezpečné črty.

Regresia je pohyb späť v psychologickom čase, zvyčajne keď sa človek nachádza v strese. Keď máme ťažkosti alebo máme strach, naše správanie sa obvykle stáva menej zrelé, infantilné a primitívne.

Kompenzácia je snaha naplniť určité ambície, predsavzatia vysokých nárokov, čím sa človek vyrovnáva s vnútorným nedostatkom.

Racionalizácia je kognitívne skreslenie faktov, ktoré robia udalosť alebo impulz menej ohrozujúcim. Robíme to často na takmer vedomej úrovni, napríklad pomocou výhovoriek a prijateľných vysvetlení. Pre mnohých ľudí s citlivým egom je vyhováranie sa tak ľahké, že si ho nie sú prakticky nikdy vedomí. Inými slovami, mnoho z nás je pripravených celkom uveriť našim klamstvám.

Užitočný spôsob, ako rozumieť obranám, je vidieť ich v kombinácii poprení a potlačení cez rozličné racionalizácie. Všetky obrany sú, samozrejme, klamstvá, dokonca aj keď si ich nie sme vedomí. To ich ale nerobí menej nebezpečnými, práve naopak.

Sublimácia je transformovanie neakceptovateľného impulzu, či je to sex, hlad, strach, alebo čokoľvek, do spoločensky akceptovateľnej, dokonca produktívnej formy. Teda, niekto s veľkou dávkou nepriateľstva sa môže stať lovcom, mäsiarom, futbalovým hráčom, vojakom. Iná osoba, ktorá trpí úzkosťou v zmätenom svete, sa môže stať organizátorom, obchodníkom, vedcom. Niekto, kto má silné sexuálne túžby sa môže stať umelcom, fotografom, spisovateľom. Pre Freuda boli všetky pozitívne, kreatívne aktivity sublimáciami, hlavne sexuálneho pudu. Sublimácia sa netýka zmeny objektu, ale zmeny úrovne pudu. Sexuálny objekt nie je získaný priamo, ale prostredníctvom spoločensky a kultúrne prístupných prostriedkov.

Štádiá

Ako sme spomínali skôr, pre Freuda je najviac dôležitou motivačnou silou sexuálny pud. Freud veril, že je to primárna motivačná sila nie len pre dospelých, ale aj pre deti a dokonca dojčatá. Keď predstavil svoje myšlienky o  infantilnej sexualite Viedenskému publiku, poslucháči boli v tej dobe ťažko pripravení hovoriť o sexualite dospelých, o to menej o sexualite detí.

Je pravda, že kapacita orgazmu je daná neurologicky od narodenia. Freud ale nehovoril len o orgazme. Sexualita neznamená len pohlavný styk, ale všetky príjemné vzruchy na pokožke. Aj tým najurážlivejším z nás je jasné, že deťom, ako aj dospelým spôsobujú slasť hmatové skúsenosti ako sú maznanie, bozkávanie a podobne.

Freud poznamenal, že v rozličných obdobiach nášho života nám poskytujú maximálnu slasť rozličné časti tela. Neskôr ich nazval erogénne zóny. Podľa Freuda, dojča nájde najväčšiu slasť v cucaní, špeciálne na bradavkách. Je fakt, že malé dieťa, takmer všetko s čím príde do styku, dáva do úst. Neskôr v živote dieťaťa sa dieťa sústredí na análnu slasť. Ďalej, v treťom štádiu sa dieťa zameria na slasť, ktorú spôsobujú dotyky v oblastí jeho genitálií. Až neskôr, počas sexuálneho dozrievania zistíme, že nájdeme najväčšiu slasť v pohlavnom styku. Freud po týchto prieskumoch vytvoril teóriu psychosexuálnych štádií, ktoré sú: orálne, análne, falické, latentné a genitálne.

Orálne štádium (narodenie - 18 mesiacov) - zameraním slasti sú ústa. Obľúbené aktivity sú cucanie a hryzenie. Análne štádium (18 mesiacov - 3-4 roky) - zameraním slasti je anus. Zadržovanie a vypúštanie sú zdrojom príjemných pocitov. Falické štádium (3-4 roky - 5-7 rokov) - zameraním slasti sú genitálie a prostriedkom k jej dosahovaniu je masturbácia. Latentné štádium (5-7 rokov - 12 rokov) - Freud veril, že v tomto období je sexuálny impulz potlačovaný hlavne z dôvodu učenia. Genitálne štádium začína v puberte a reprezentuje obnovenie sexuálneho pudu v adolescencii, ktorý sa zameriava na sexuálny styk.

Oidipovský komplex

Každé štádium má svoje obtiažne úlohy, problémy, ktoré nastávajú. Pre orálne štádium je to prestanie cicania. Pre análne štádium je to trénovanie "na nočník". Pre falické štádium je to Oidipovský komplex, ktorý funguje nasledovne: prvý objekt lásky je naša matka. Uvažujme pohlavie muža. Chceme si získať pozornosť matky, chceme jej lásku, jej dotyky, chceme ju celkovo v sexuálnom zmysle. Mladý chlapec má svojho rivala, jeho otca. Jeho otec je väčší, silnejší, múdrejší, spí s matkou, pričom chlapec spí sám v malej posteli. Otec je nepriateľ. Potom ako chlapec rozpozná túto archetypovú situáciu, začne si byť vedomý jemných rozdielov medzi chlapcami a dievčatami, odlišných od dĺžky vlasov a typu oblečenia. Rozdiel je v tom, že on má penis a dievča nie. Nastáva otázka, kde je penis dievčaťa? Možno ho stratila, možno bol odrezaný. Možno sa to stane jemu. Toto je začiatok kastračnej úzkosti. U chlapca, rozpoznajúc otcovu nadradenosť a obávajúc sa o svoj penis, sa spustia niektoré ego-obranné mechanizmy. Premiestni svoje sexuálne impulzy od matky na dievčatá, neskôr na ženy. Identifikuje sa s agresorom (otec), bude sa snažiť byť ako on, ako muž. Po niekoľkých rokoch latencie vstúpi do adolescencie a do sveta dospelej heterosexuality.

Dievča začína svoj život s láskou jej matky, teda vzniká otázka, ako prepnúť jej náklonnosť smerom ku otcovi predtým, ako začne Oidipovský proces. Freud to uskutočnil myšlienkou závidenia penisu. Mladé dievča si tiež všimne rozdiel medzi chlapcami a dievčatami. Tiež chce mať penis a tým aj silu s ním spojenú a preto sa zameria na otca. Otec je samozrejme zadaný. Mladé dievča sa premiestni od otca ku chlapcom a mužom, identifikuje sa s matkou, ženou, ktorá má muža, ktorého skutočne chcela. Chýba tu jedna vec: dievča netrpí silnou motiváciou kastračnej úzkosti, keďže nemôže stratiť niečo, čo nemá. Freud si myslel, že nedostatok tohto veľkého strachu spôsobuje to, že ženy sú menej heterosexuálne ako muži.

Charakter

Naše skúsenosti, ako sme vyrastali, prispievajú k našej osobnosti a charakteru dospelého človeka. Freud cítil, že traumatické zážitky majú špeciálne silný efekt. Ak máme ťažkosti s nejakým procesom spojeným s daným štádiom, cicanie, nájdenie našej sexuálnej identity, budeme mať tendencie držať určité infantilné zvyky. Toto nazývame fixácia. Fixácia každého problému v každom štádiu zapríčiní ďalekosiahly efekt v osobnosti alebo charaktere. Frustrácie v danej fáze spôsobia fixácie libida. Neskôr, pri traume, počas stresových situácií dochádza k regresii. Ak sme boli v prvých ôsmych mesiacoch frustrovaný potrebou cicať, pravdepodobne nám naša matka nebola príjemná, alebo cicanie trvalo príliš krátko, vtedy sa môže naša osobnosť vyvinúť v  orálne-pasívnu. Títo ľudia sú závislí na druhých, často nájdu obľubu v "orálnom uspokojení" ako je jedenie, pitie, fajčenie, čo pripomína hľadanie slasti, ktorá im chýbala v detstve. Vo veku 5 až 8 mesiacov začína prerezávanie zúbkov. Uspokojujúca vec počas obdobia bolesti je hryzenie, napríklad hryzenie bradavky matky. Toto zapríčiní skoré "odstavenie", a človek sa môže vyvinúť v orálne-agresívnu osobnosť. Títo ľudia radi ohrýzajú predmety ako sú ceruzky, gumy, majú tendenciu byť verbálne agresívni, sarkastickí. V análnom štádiu je podstatné, že dieťa sa učí chodiť na toaletu, je za to odmeňované. Rodičia sa veľmi snažia, aby sa to dieťa naučilo. Dieťa je "kráľom domu" a vie to. Také dieťa vyrastie v análny agresívny typ. Sú to nedbanliví, neorganizovaní ľudia. Môžu byť krutý, deštruktívny, mať sklon k vandalizmu a graffiti. Iní rodičia sú striktní. Môžu použiť trest, súťaženie s deťmi od susedov. Tieto deti sa vyvinú v  zdržanlivý typ, vyznačuje sa čistotou, perfekcionizmom, húževnatosťou. Analogicky existujú dva falické typy osobnosti. Keď je chlapec kruto odmietnutý matkou a ohrozovaný otcom, potom má veľmi slabý zmysel pre sebaocenenie, keď príde na jeho sexualitu, zvyčajne sa od žien vzdiali, namiesto toho sa zahĺbi do kníh a pod. Dievča odmietnuté otcom a ohrozované matkou sa cíti rovnako zle. Ak chlapec nie je matkou odmietnutý, môže sa z neho stať zoženštený muž, ktorý je naviazaný na matku. Nemal dôvod identifikovať sa s otcom. Ak je dievča "otcovou princeznou" a matka je vyhostená, môžu sa u nej prejaviť maskulínne črty. Tieto rozličné charaktery demonštrujú dôležitosť Freudovej charakterológie.

Terapia

Freudova terapia bola vplyvnejšia ako všetky ostatné a vplyvnejšia ako všetky ostatné časti jeho teórie. Uveďme niekoľko hlavných čŕt:

• Uvoľnená atmosféra- Klient sa musí cítiť voľný pre vyjadrenie akejkoľvek myšlienky

• Voľná asociácia- Klient môže hovoriť o čomkoľvek. Teória je to, čo s relaxáciou spraví pri nevedomých konfliktoch prvý krok. Terapeut je trénovaný rozpoznať určité kľúče k problémom a ich riešenia, ktoré klient môže prehliadnuť.

• Odpor- Jeden z týchto kľúčov je odpor. Nastáva vtedy, keď sa klient pokúša meniť tému, zaspáva, príde neskôr, vynechá stretnutie. Odpor poukazuje na niečo vo voľných asociáciách, čo je, prirodzene nevedome, pokladané za ohrozujúce.

• Analýza snov- V spánku sme obvykle menej odolní nevedomiu, mnohé myšlienky z nevedomia prichádzajú v symbolickej forme do vedomia.

• Prerieknutia- Prerieknutie je "pošmyknutie sa jazyka". Freud cítil, že prerieknutia sú tiež kľúčom k nevedomým konfliktom.

Prenos

V každom medziľudskom vzťahu existuje prenos. Ide o Freudov mimoriadne dôležitý objav. Freud hovorí: "Sú to nové vydania, napodobenia citových hnutí a fantázií, ktoré majú byť behom postupujúcej analýzy prebudené a stať sa vedomým, pri ktorých dochádza k charakteristickej náhrade nejakej predchádzajúcej osoby osobou lekára. Alebo povedané ináč, celá rada predchádzajúcich psychických zážitkov znovu ožíva nie ako minulosť, ale ako aktuálny vzťah k osobe lekára. Existujú prenosy, ktoré sa od svojho vzoru obsahovo nijako nelíšia, než touto náhradou. Sú to teda, obrazne povedané, jednoduché nové výtlačky, nezmenené nové vydania. Iné prenosy sú prepracované umeleckejšie, ich obsah bol oslabený, sublimovaný, ako to obvykle nazývam, a môžu sa stať vedomými tým, že sa oprú o nejakú obrazne použitú reálnu zvláštnosť týkajúcej sa osoby lekára alebo jeho pomerov. To sú už nové spracovania, nie len nové výtlačky. Prenos sa vytvára vo všetkých medziľudských vzťahoch, práve tak ako vo vzťahu pacienta k lekárovi, spontánne, je vždy skutočným nositeľom terapeutického pôsobenia. Pôsobí tým silnejšie, čím menej ho tušíme. Nevyvoláva ho teda psychoanalýza, tá ho iba odhaľuje vedomiu a zmocňuje sa ho, aby doviedla psychické pochody k žiadanému cieľu“.

Prenos je u ľudí univerzálnym javom. Každý jedinec prežíva prítomnosť pod pretrvávajúcim dojmom minulých skúseností. Koncept prenosu zahrňuje mnohé typické javy, ktoré majú u každého človeka individuálnu a jedinečnú podobu.

Na začiatku objavovania prenosu nebola známa rozmanitosť prenosových a odporových fenoménov. Pri spomínaní a približovaní sa k nevedomému konfliktu je objavený odpor. Odpor čerpá silu z oživených nevedomých prianí vzťahujúcich sa k osobe analytika. Prenos stavia konflikty do súvislostí, v ktorých pôvodne vznikali. Freud tvrdil, že je nutné prenikať do spomienok a pripúšťať čo najmenej opakovania.

Spoločným menovateľom všetkých prenosov je opakovanie, ktoré sa zrejme vyskytuje v živote aj terapii spontánne. Freud zdôrazňuje spontánnosť prenosu, aby čelil námietke, že sú prenosy vytvárané psychoanalýzou. Poznáme prenosy u seba aj u ostatných ľudí. Pri kontakte s určitými konkrétnymi ľuďmi sa vždy dostávame do určitých konkrétnych konfliktov. Zdá sa, že nové vydania, alebo nové spracovania sa vždy automaticky opakujú, napriek veľkému úsiliu o zmenu chovania. Pri bližšom pohľade sa zisťuje, že spontánny vznik prenosu je podmienený súhrou nevedomého vnútorného očakávania a vonkajšieho vyvolávajúceho podnetu.

Psychoanalýza masy

Základný model psychoanalytickej psychológie más vychádza zo vzťahu medzi egom a superegom. V mase predstavuje superego vodca, jeho program, ideály, normy správania, ktoré predkladá. Jeho moc nad masou vzniká tak, že jednotlivci masy sa identifikujú s vodcom. Namiesto ega sa dosadí superego (ideály, normy správania hlásané vodcom). Mnoho jednotlivcov si zvolí ten istý objekt (identifikujú sa so svojím vodcom). Vzniká masa. Vodca = ideál, môže poskytovať pudové uspokojenie. Ak dovolia ideály skupiny priame uspokojenie pudových prianí, môže dôjsť k celkovým zmenám charakteru. Identifikácia s vodcom má charakter narcizmu.

Model masovej psychológie môžeme postaviť na niekoľkých fenoménoch:

• Fascinácie odrážajúce sa v zážitkoch "videl som vodcu".

• Vodca sa stáva inštanciou svedomia. Jednotlivec sa vzdá svedomia a prevezme ideál masy, vodca sa stáva svedomím.

• Obmedzenie schopnosti ega. Tam kde bolo ego, je superego. Zodpovedné, kritické ego je nahradené poslušnosťou.

• Záplava sociálnych citov, ktorá súvisí s hypotézou, ktorú Freud vyslovil pri interpretácii situácie v "detskej izbe", kde sa narodí ďalšie a ďalšie dieťa. Súrodenec je rival, ktorý môže obrať dieťa o lásku rodiča. Súrodenec je nenávidený. Časom dieťa zistí, že sa to nevyplatí. So súrodencami sa identifikuje (neskôr so školskou triedou). Vznikol spoločenský cit. Spoločenský cit vznikol na základe osobitnej identifikácie so súrodencami, je to takzvaný reakčný útvar na pôvodný rivalský postoj. Reakčný útvar predstavuje potlačenie pôvodných impulzov. To sa prejaví vo vystupňovaných impulzoch a emóciách. Spoločenský cit (jednotlivec) neznesie pochybnosť (verí), že všetci sú rovní pred imagom rodiča. Ak vznikne pochybnosť, dochádza k rozpadu skupiny. Kolektív sa bráni kritike. K tomu treba (keďže ide o reakčný útvar) nepriateľov. Príklad: Masa veriacich potrebuje neveriacich.
• Stupňovanie afektivity. Z nekomformity s ideológiou vznikajú u jedincov agresívne a libidózne snahy. Odtiaľ plynie afektivita.

Sen

Freud sa dozvedá o potlačených prianiach z výsledkov analýz chybných úkonov (chápané ako výrazný odpor voči niekomu), snov, neuróz. V sne je cenzúra vedomia potlačená. Freud je slávny svojou technikou výkladu snov, kde dôležitú úlohu zohráva princíp práce nevedomia, snová symbolika vychádza zo sexuálnej symboliky. Túžby a želania v sne sa prezentujú vedomiu v zamaskovanej forme. Vedomie ich teda často nepozná. Týmto je sen ochrancom spánku. V dnešnej dobe sa tento názor považuje za prekonaný, a tvrdí sa opak, že spánok je ochrancom sna.

Freud si myslel, že sen je splnenie priania. Vychádza z predpokladu, že snívajúci vie, čo jeho sen znamená, ale nevie, že to vie, a preto si myslí, že to nevie.

Sny sú výsledkom snovej práce. Pôsobením snovej práce sú latentné pudové myšlienky znetvorené. Freud tvrdí, že okrem snovej práce je rozhodujúcim momentom snová cenzúra. Snovej cenzúre podliehajú tie veci, ktoré sú povahy hodnej zavrhnutia, urážlivé v sociálnom a etickom smere, veci, na ktoré sa vôbec neodvažujeme myslieť alebo na ktoré len s hnusom myslíme. Snovú prácu charakterizujú procesy zhustenia a presunu, plastická a obrazová reč.

Zhustením rozumieme skutočnosť, že manifestný sen má menej obsahu ako latentný, je skrátenou interpretáciou posledného. Zhustenie môže niekedy odpadnúť, spravidla sa vyskytuje enormne často, nestáva sa, že by manifestný sen bol obsahom a rozsahom bohatší ako latentný. Zhustenie sa uskutočňuje tým, že:

• Určité latentné elementy nie sú vôbec pripustené.

• Z mnohých komplexov latentného sna prejdú do manifestného sna len nejaké zlomky.

• Latentné elementy, ktoré majú niečo spoločné sa spoja do manifestného sna a zlejú sa v jednotu.

Presunutie znamená fakt, že element, ktorý mohol vzbudiť nejaké podozrenie, bol odstránený a nahradený podobným. Treťou charakteristikou snovej práce je, že všetko sa nám predstavuje v obrazoch, plasticky. Plastickú prácu sna charakterizuje odpadávanie mnohých myšlienkových relácií, ktoré sa nemôžu nijako uplatniť. Latentná myšlienka sa môže prejaviť nie v celosti, ale môže byť redukovaná a rozpadnúť sa na mnoho parciálnych snov.

Freud je známy svojou symbolikou sna, kde väčšine symbolov priraďuje sexuálny charakter. Tvrdí, že nevedomé neodreagované hnutie je vlastným tvorcom sna, prináša psychickú energiu na jeho vytvorenie. Ako každé pudové hnutie, nemôže sa snažiť o nič iné ako o svoje vlastné ukojenie a skúsenosť výkladu sna ukazuje, že toto je zmyslom sna. Každý sen má predstavovať vyplnenie pudového priania.

Ďalšie myšlienky

 Náboženstvo a kultúra

Freud je známy svojou symbolikou sna, kde väčšine symbolov priraďuje sexuálny charakter. Tvrdí, že nevedomé neodreagované hnutie je vlastným tvorcom sna, prináša psychickú energiu na jeho vytvorenie. Ako každé pudové hnutie, nemôže sa snažiť o nič iné ako o svoje vlastné ukojenie a skúsenosť výkladu sna ukazuje, že toto je zmyslom sna. Každý sen má predstavovať vyplnenie pudového priania.

Hovorí, že každá kultúra je postavená na nátlaku pracovať a na pudovom odriekaní. Každá kultúra je produktom istej vrstvy ľudí, ktorá svoje zákony násilím vnucuje ostatným vrstvám, ktoré nie sú zúčastnené na tejto zákonodarnej práci. Ale práve tak ako v náboženstve sa stretávame s kacírmi (ľudia, ktorí odopreli poslušnosť dogmám), aj v dnešnej spoločnosti, v dnešnej kultúre nachádzame veľkú opozíciu más, ktoré nerozumejú, prečo by sa mali zriekať pudového ukojenia.

Východisko Freud vidí v tom, že ľudstvo v budúcnosti bude musieť ísť nie cestou nátlaku, ale rozumovo sa vyrovnať s realitou vzájomného spolužitia človeka s človekom.