Nemecká kolonizácia na území dnešného Uhorska

Kolonizácia

Pôsobenie Nemcov pred mongolským vpádom

Slovensko leží v strede Európy a jeho územie bolo dejiskom mnohých presunov, sťahovania a zmien štátnych útvarov. Pôvodne bolo obývané germánskymi kmeňmi, ktoré po vpáde Hunov, najviac však v 6.-8. storočí vystriedali slovanské. Na západe hraničili so štátnymi útvarmi Bavorov a Frankov. Nie náhodou sa franský kupec Samo v rokoch 624 – 658 postavil na čelo Slovanov. Nemci sa na územie Veľkej Moravy, ktorá vznikla na území dnešného Slovenska, Česka, Poľska a Maďarska v roku 833, dostávali prevažne ako obchodníci, ale aj ako utečenci z Franskej ríše, vojnoví zajatci či christianizátori. Výstavba prvého kresťanského kostola na našom území v Nitre (vysvätil ho ešte pred vznikom Veľkej Moravy, za vlády kniežaťa Pribinu salzburský arcibiskup Adalram) sa dáva do súvislosti s existenciou tamojšej nemeckej kupeckej kolónie.

Po rozpade Veľkej Moravy boli kontakty s Nemcami na istú dobu prerušené. Obnovili sa až po vzniku Uhorského kráľovstva, ktoré v roku 1000 založil Štefan I. Jeho cieľom bolo kultúrne a civilizačné prispôsobenie sa európskym pomerom, čo zahŕňalo v prvom rade prijatie kresťanstva a prevzatie európskych politických, sociálnych a hospodárskych štruktúr. Na realizácii tohto cieľa sa významne podieľali Nemci, ktorí jednak tvorili časť kléru, ktorý šíril kresťanstvo a jednak v Uhorsku pôsobili nemeckí rytieri, ktorí zabezpečovali nerušené sústreďovanie moci do rúk Arpádovcov.

Nemci pôsobili aj v oblasti uhorského hospodárstva. Na území Uhorska nebolo toľko obyvateľov, aby mohli osídliť všetky kraje. Najmä  zalesnené hornaté kraje v pohraničí boli osídlené pomerne riedko. Preto sa už od začiatku 11. storočia sťahovali do Uhorska Nemci, ktorí ako hostia usadzovali sa najmä pod väčšími hradmi, kde vznikali trhové osady.  Prílev Nemcov umožňovali aj kláštory, ktoré povolávali cudzích osadníkov na svoje rozsiahle, ale neobývané pozemky. Pretože na území hornatého Slovenska boli celé kraje iba riedko obývané, obsadzovali ich. Už za kráľa Gejzu II. prisťahovali sa Nemci do Spiša, kde založili veľa dedín a miest. Nástupcovia Gejzu II. povolávali Nemcov a dávali im veľké výhody, aby v horských krajoch zakladali nové dediny. I jednotliví veľmoži napodobňovali kráľa a podporovali Nemcov pri zakladaní nových osád v krajoch, kde bolo málo obyvateľstva. Výsledkom bolo, že uhorské územie bolo  rovnomerne osídlené roľníkmi a remeselníkmi nemeckého pôvodu. Toto rovnomerné rozmiestnenie bolo cielené tak, aby mohli osadníci sprostredkovať svoje vedomosti a zručnosti čo najširšiemu okruhu domácich obyvateľov.

V prvej polovici 12. storočia sa nemeckí kolonisti usadili v banských mestách, na východnom Slovensku v Gelnici a okolo Popradu. Niektorí odtiaľ prenikli údoliami riek do širšieho okolia - konkrétne údolím Torysy zo Spiša prišli do Šariša na trhy do Sabinova, Veľkého Šariša, Prešova, ale aj Košíc.

Ďalší prílev nemeckých osadníkov, tentoraz obchodníkov a šľachticov - teda vyššie vrstvy obyvateľstva, zabezpečili príbuzenské vzťahy uhorských kráľov a vrchnosti s nemeckými feudálmi.

 Kolonizácia po mongolskom vpáde

Začiatkom 13. storočia došlo k prudkému vzrastu moci mongolských kmeňov. Náčelník Temüdžin násilne zjednotil všetky mongolské kmene, porazil svojich politických odporcov a v roku 1206 prijal meno Džingischán. Stal sa zakladateľom jednej z najväčších ríš v svetových dejinách. Vo vzdialenej Európe si tieto udalosti zatiaľ nikto neuvedomoval. Zjednotené mongolské hordy postupne dobýjali severnú Čínu, Turkestán, Strednú Áziu, Kaukaz a Kyjevskú Rus. Džingischán plánoval ďalšiu expanziu do Európy. Územie dobyté na západe malo pripadnúť Džingischánovmu synovi Džučimu. Toto územie bolo treba ešte vybojovať. Hlavnú úlohu počas tohto ťaženia zohral Džučiho syn Batuchán. Nová výprava sa začala v roku 1236. Mongolské vojská zničili štát povolžských Bulharov, Kypčanov, dobyli Vladimír, Moskvu a v roku 1240 padol Kyjev. Potom sa začal útok na Uhorsko, vtedy oslabené zlou zahraničnou aj vnútroštátnou politikou Ondreja II..  Štátna pokladnica bola prázdna kvôli výbojom a panovník strácal moc. Navyše, Ondrej II. v roku 1235 zomrel a na trón nastúpil Belo IV. Ten sa snažil čeliť zlej situácii v krajine a obnoviť moc panovníka, čím si znepriatelil šľachtu.

            Mongolské vojsko pod vedením Batuchána a jedného z najskúsenejších mongolských vojvodcov Subodeja vpadlo do Uhorska cez Verecký priesmyk 12. marca 1241. Priesmyk strážilo malé kráľovské vojsko vedené palatínom Dionýzom. Toto vojsko bolo úplne rozprášené a Mongoli vtrhli do vnútrozemia. Proti nim sa vydalo vojsko     Bela IV. a obe armády sa stretli pri rieke Slanej. Uhorská armáda výrazne podcenila Mongolov. Tí prekvapivo zaútočili na jej tábor a prichystali pascu, z ktorej sa podarilo uniknúť len málo vojakom. Belo IV. bol medzi nimi. Nechránené Uhorsko tak bolo vydané napospas rabujúcim a vraždiacim hordám. Tatári vyplienili jeho územie bez väčšieho odporu, výnimku predstavovali opevnené mestá a hrady ako Fiľakovo, Bratislava či Nitra. Najviac postihnuté bolo juhozápadne Slovensko, dolné Pohronie, až po Zvolen a Zemplín. Drancovanie podľa niektorých prameňov zasiahlo aj Spiš. Niekoľkomesačné vyčíňanie zastavila nečakaná správa o smrti veľkého chána Ogotaja. Batuchán sa rozhodol vrátiť s celým vojskom, aby mohol zasiahnuť do rozhodovania o nástupcovi po veľkom chánovi.

Tatársky vpád zanechal po sebe vážne následky pre fungovanie krajiny. Spustošenie rozsiahlych častí krajiny, viedol k rozpadu systému správy týchto oblastí. Situáciu komplikovalo rozvrátené hospodárstvo. Niekoľkomesačný vpád Tatárov spôsobil, že ľudia sa nemohli venovať poľnohospodárskym prácam, prípadne boli ich polia a úroda zničené. Následnému hladomoru padli za obeť rovnako veľké počty ľudí, ako samotným Tatárom. Niektoré územia boli doslova vyľudnené.

Po mongolskom vpáde a následnej vojne o rakúske dedičstvo sa výrazne zmenila štruktúra obyvateľstva. Vyľudnené oblasti neprinášali žiaden ekonomický efekt, preto ich bolo treba čo najskôr zaľudniť novými osadníkmi. Belo IV. preto v roku 1248 pozval do Uhorska nemeckých osadníkov - Sasov, ktorí sa spočiatku usídlili na Spiši, a odtiaľ tiež prenikli do Šariša, Gemera, Zemplína a inde. Nemeckých osadníkov pozval aj Belov syn Štefan V.. Nezachovala sa o tom žiadna listina a preto Ondrej III. v roku 1299 vydal novú listinu a zdôraznil, že výsady nemeckí kolonisti nadobudli už za jeho predchodcov.

Nemeckí kolonisti, ktorí prichádzali z hospodársky, administratívne i urbanisticky vyspelejšieho prostredia, so sebou priniesli nové formy hospodárenia, právny systém i kultúru. Novousadlíci mali špeciálny sociálno-právny status, ktorý Belo IV. pomenoval hospices nostri („naši hostia“). Každú skupinu kolonistov priviedol podnikateľ, ktorý sa nazýval lokátor. On prevzal od vrchnosti pôdu, na ktorej sa mali kolonisti osadiť, rozmeral pozemky jednotlivým rodinám, založil osadu a stal sa jej richtárom. Takto založená osada v prvých rokoch neprinášala vrchnosti nijaký zisk, pretože kolonisti museli najprv vyrúbať les, upraviť pôdu a vytvoriť role. Aby sa nová osada upevnila hospodársky, dostávala od vrchnosti lehotu, po vypršaní ktorej začali osadníci platiť vrchnosti daň. Táto lehota trvala obyčajne 18 rokov. Na Slovensku ešte i dnes je 46 dedín, ktoré majú vo svojom názve slovo lehota (Mníchova Lehota, Janova Lehota, Bartošova Lehota, Kráľova Lehota, atd'.). Na čele novej osady stál richtár, ktorý si ponechal najväčší pozemok a neplatil nijaké dane. Bol sudcom v sporoch kolonistov, vyberal pokuty, z čoho jednu tretinu si nechával pre seba. Vrchnosť mu zverila krčmu, mohol mať mlyn, remeselnícku dielňu a mal rozličné iné výhody. Richtárstvo bolo obyčajne dedičné. Po uplynutí lehoty začali kolonisti platiť predpísané dávky. Spočiatku bola to desiata čiastka úrody, ktorú osadník musel odviezť do dvora svojej vrchnosti. Okrem toho kolonista musel dávať svojej vrchnosti hydinu, vajcia, tvaroh a iné dávky. Neskoršie, keď sedliak mohol svoje výrobky speňažiť na trhu, platil všetky dávky v peniazoch. Pretože tento poplatok bol určený raz a navždy, položenie kolonistov nebolo ťažké, lebo pri usilovnej práci zvyšovali výnos svojho hospodárstva, ale poplatok sa nemenil. Medzi ďalšie výsady patrilo právo organizovať jarmoky a trhy, právo na slobodnú voľbu mestskej rady a farára, právo obohnať mesto hradbami, ako aj oslobodenie od platenia tridsiatku a mýtneho. Tieto privilégiá znamenali najdôležitejšie činitele zabezpečujúce rýchly hospodársky, spoločenský a kultúrny rozvoj Nemcov v Uhorsku.

Kolonisti so sebou priniesli aj nový právny vzťah k pôde, známy pod názvom ius Teutonicum („nemecké právo“- bolo to akési zhrnutie sídelných práv, do ktorého prenikali aj miestne staré zvyklosti; toto právo zaisťovalo obyvateľom osobnú slobodu, právo na samosprávu, dedičný nárok na osídlenú pôdu, ďalej osobitné právo na mlyny a krčmy, vykonávanie určitých remesiel, rybolovu a oslobodenie od určitých daní a desiatkov) a nový systém usporiadania pozemkového fondu dediny (lán), čo sa veľmi pozitívne prejavilo na hospodárstve jednotlivých lokalít ako aj na živote jednotlivca. Preto ho preberali aj dediny s domácim obyvateľstvom.

V tomto období prichádzajú Nemci taktiež do banských miest na strednom Slovensku a ich okolia, najviac sa usídľujú v oblasti medzi Nitrianskym Pravnom a Kremnicou. Tunajšie významné ložiská drahých kovov pre nich predstavovali veľké lákadlo. Nemci ďalej osídľovali lokality, ktoré sa stali strediskami pre širšie okolie buď vďaka svojej polohe, alebo prostredníctvom administratívneho centra, čo bolo vzhľadom na obchodné a remeselné aktivity hosťov veľmi dôležité. Rozsiahle zalesnené a neobývané priestory stredného Slovenska Nemci zužitkovávali poľnohospodárskou činnosťou podľa ius Teutonicum. Hlavným iniciátorom zakladania nemeckých osád, najmä v oblastiach s výskytom drahých kovov, je síce naďalej kráľ, ale stále viac sa v tomto smere prejavuje aktivita šľachticov, ktorí vlastnia pôdu a chcú zvýšiť svoje príjmy zaľudnením svojho majetku novou pracovnou silou.

V 14. storočí Nemci osídľujú územie medzi Bratislavou a Trnavou, pričom sa samozrejme dostávajú aj do týchto miest. Osadníci taktiež prichádzajú do malokarpatských vinohradníckych miest.

Počet Nemcami osídlených, resp. nemeckou kolonizáciou zasiahnutých lokalít na konci 14. storočia sa odhaduje na takmer päťsto. Vzhľadom na odhadovaný počet všetkých sídlisk nachádzajúcich sa koncom 14. storočia na našom území (zhruba 3600) to predstavuje približne 13% všetkých v tom čase obývaných sídel. Jedná sa ale len o odhady, ktoré sa od skutočného a dnes už ťažko zistiteľného stavu môžu odlišovať. Je nutné si taktiež uvedomiť, že tých 13% sídlisk nemožno v žiadnom prípade označiť za čisto nemecké, Nemci tam tvorili len časť populácie a často bývali asimilovaní. Okrem toho, niektoré osady časom zanikli, takže spomenutý počet takmer piatich stoviek Nemcami osídlených lokalít v jednom časovom úseku vedľa seba určite neexistoval. To však nijako neznižuje podiel Nemcov na rozvoji pomerov v stredovekom Slovensku.

 Kolonizácia v novoveku

Druhá etapa osídľovania Slovenska nemeckým etnikom bola spôsobená protireformačným hnutím v Európe v 16. a 17. storočí. Na Slovensku, ktoré, vládli liberálnejšie náboženské pomery ako v susedných krajinách a nemeckí prisťahovalci tu neboli vystavení prenasledovaniu do takej miery, ako v Nemecku. Okrem stúpencov evanjelického augsburského, ako i  kalvínskeho vierovyznania, na Slovensku nachádzali útočište aj novokrstenci, nazývaní aj Habáni. Boli známi výrobou kvalitnej keramiky, kovových predmetov, spracovaním kože a súkna. Habánska remeselná produkcia sa vyznačovala vysokou kvalitou, účelnosťou a technickou dokonalosťou. Habáni sa stali významným zdrojom príjmov a feudáli, na panstvách ktorých sídlili, im umožnili zriadiť náboženskú, obecnú a školskú samosprávu. Komunálny spôsob života, typický pre habánske obce, v priebehu 18. storočia postupne zanikal. V tom období habáni začali splývať so slovenským okolím a ako vyhranená spoločenská komunita zanikli. V období, keď na Slovensku vládli liberálnejšie konfesionálne pomery, sa v okolí Bratislavy a na malom Žitnom ostrove usadili aj náboženskí exulanti z viacerých rakúskych a nemeckých oblastí.

Tretia etapa nemeckého osídlenia časovo spadá do 18. storočia za vlády Jozefa II. Ešte pred začatím kolonizácie vydal Jozef II. 21. septembra 1782 nariadenie o prisťahovalectve (tzv. Einwanderungs-patent), ktoré bolo vydané najmä pre roľníkov a remeselníkov z horných porýnskych oblastí. Zaručovalo pre kolonistov úplnú slobodu vierovyznania a pre každú náboženskú obec potrebných duchovných a učiteľov. Podľa tohto nariadenia každej rodine mal byť pridelený priestranný dom so záhradou a roľníci mali dostať pôdu a lúku, ťažný a chovný dobytok, poľné a domáce náradie. Záujemcovia sa mali dostaviť do Viedne vlastnou dopravou, cestovné náklady im boli dodatočne uhradené. O rodiny malo byť postarané dovtedy, kým rodina sama nebola schopná sa uživiť. Okrem týchto výhod kolonisti získali oslobodenie od daní a poplatkov na 10 rokov.  Uvedené nariadenie, ale aj predchádzajúce edikty ešte z čias Márie Terézie motivovali obyvateľov preľudnených oblastí Nemecka k odchodu do regiónov Uhorska. Na rozdiel od predchádzajúcich vĺn kolonizácie, sa podmienky pre potenciálnych záujemcov o usadenie v Uhorsku už sprísnili, no podľa súdobých prameňov potencionálni vysťahovalci hromadne vyhľadávali cisárskych verbovačov a agentov. Podmienky kolonizácie boli zhrnuté v troch bodoch tzv. poučenia z roku 1785, ktoré dôkladne a presne špecifikovalo požiadavky k presídleniu. V ňom bola zakotvená podmienka finančnej hotovosti 200 cisárskych zlatých alebo 240 rýnskych zlatých na dospelú osobu. Bez tejto hotovosti sa kolonizácia nemohla uskutočniť. Cisárskych verbovačov usmerňovali v Nemecku traja „osídľovací“ komisári v Koblenzi, vo Frankfurte a v Rothenburgu am Neckau. „Osídľovací“ komisári vydávali budúcim kolonistom cestovný pas, ktorým sa preukazovali na ceste. Okrem miesta určenia obsahoval osobné údaje uchádzača, meno a priezvisko, dátum narodenia, vierovyznanie. Bol opatrený tajnou pečaťou Maďarskej kráľovskej kancelárie. Pre získanie cestovného pasu sa záujemcovia o presídlenie museli preukázať prepúšťacou listinou od zemepána, overeným  potvrdením o bezúhonnosti, potvrdením o odbornosti (v poľnohospodárstve príp. v remeslách) a potrebnou finančnou hotovosťou.

Štvrtá etapa osídľovania Nemcov na Slovensku časovo pokrývala celé 19. storočie, a to v súvislosti so zakladaním a rozvojom priemyselných podnikov, hutníctva a železiarstva. Vznikla potreba odborníkov s technickým vzdelaním, schopných organizovať zakladanie manufaktúr a podporovať rozvoj priemyselnej výroby na Slovensku. Nemeckí špecialisti nachádzali uplatnenie v rôznych priemyselných prevádzkach, ako boli napríklad zlievarne v Podbrezovej a v Krompachoch, textilka v Kežmarku, strojárne v Trnave a chemické závody v Bratislave.

Nemecké obyvateľstvo na Slovensku, na rozdiel od sudetských Nemcov v Čechách, neobývalo nikdy súvislé územie. Nemci dotvárali etnickú štruktúru mnohých slovenských miest, napr. Košíc, Prešova, Bardejova, Žiliny, Banskej Bystrice, Nitry, Martina, Banskej Štiavnice a iných.

Do roku 1918 boli Nemci žijúci na Slovensku súčasťou uhorských Nemcov. Profesor histórie na univerzite v Štajerskom Hradci Reimund Friedrich Kaindl, ktorý sa venoval problematike dejín Nemcov v Uhorsku, začal v tom období pre Nemcov žijúcich v hornom Uhorsku používať pomenovanie "karpatskí Nemci" na odlíšenie od Nemcov žijúcich v iných častiach karpatského oblúka, ako napríklad v Sedmohradsku, kde použil termín "sedmohradskí Nemci". Po vzniku Československa sa pomenovanie "karpatskí Nemci" pre Nemcov na Slovensku zaužívalo, pretože veľmi jednoznačne vyjadrilo geografickú odlišnosť od sudetských Nemcov.

Dôsledky kolonizácie

Nemecké etnikum žilo na našom území jednak v mestách, kde tvorilo časť obyvateľstva a jednak v troch geografických regiónoch, medzi ktorými sa prejavovali určité odlišnosti vyplývajúce z mnohých faktorov, napríklad doba osídlenia a s tým súvisiace udelené privilégiá; profesijné zameranie osadníkov a podobne. Boli to:

- Bratislava a okolie

- Kremnica s okolitými obcami a Nitrianske Pravno s okolím (tzv. Hauerland)

- Dolný Spiš a údolie rieky Bodvy

Vplyv na hospodárstvo

Nemci prichádzali do Uhorska predovšetkým ako odborníci, schopní prispieť k  povzneseniu hospodárstva. Zásadné zmeny v remeselnej výrobe na Slovensku sa spájajú s príchodom Nemcov na Slovensko. Vďaka určujúcemu nemeckému vplyvu a systému výučby mladých remeselníkov, technologická úroveň jednotlivých remesiel na Slovensku bola rovnaká ako v západnej Európe. Nemecký podiel na rozvoji remesiel na Slovensku dokazuje aj množstvo pomenovaní remeselných nástrojov, pracovných postupov a výrobkov, ktoré majú svoj pôvod v nemčine.

Od 13. storočia pozývali uhorskí králi do krajiny nemeckých odborníkov, ktorí dokázali spracovať rudy vzácnych kovov. Tak prišli na Slovensko banskí odborníci z Korutánska a Harzu, z českých krajín a Moravy. Vďaka nim dosiahlo baníctvo v Uhorsku svoj vrchol. Stredoslovenské banské mestá ako Kremnica, Banská Štiavnica a Banská Bystrica boli v čase ich rozkvetu v 14. a 16. storočí základom peňažného hospodárstva celého Uhorska. Tirolský strelmajster Gašpar Weindl v roku 1627 prvýkrát na svete použil pušný prach v baníctve.

Rozvoj priemyslu na Slovensku je možné dobre postihnúť na vývoji fabrík karpatskonemeckých podnikateľov. Títo taktiež prešli cestu od manufaktúry k továrni, aj keď nie všetci ho zvládli. Popri baníctve malo Slovensko ideálne predpoklady pre viaceré odvetvia, ako napríklad výrobu plátna, papiera, plechových produktov, ťažbu a spracovanie dreva, sklárstvo a pod. Nemci taktiež priniesli do Uhorska Gutenbergovu kníhtlač a dosahovali veľmi dobré výsledky v oblasti vedy a techniky.

Nemeckí osadníci na území Uhorska zakladali nové osady, poprípade sa stávali významnou zložkou obyvateľstva existujúcich sídel.  Všetky nové osady, ktoré založili Nemci, spravovali sa právom, ktoré si kolonisti priniesli zo svojej starej vlasti, ius Teutonicum. Najvýznamnejšie Nemcami založené mestá boli Kežmarok a Ružomberok. Ružomberok založili nemeckí kolonisti, ktorí na území Liptov a hľadali drahé kovy. Mestom sa stal roku 1318, keď dostal tie isté práva, ako mala Nemecká Ľupča už od roku 1263. Kežmarok bola pôvodne dedina, ktorá roku 1269 dostala niektoré práva. Mestom sa stal roku 1380. Nemecké obyvateľstvo v iných mestách sa výrazne podpísalo na jeho kolorite. Nemecký element sa prejavil v architektúre aj v kultúre.

Vydanie listiny Pro Slavis

            Udelenie privilégia sa viaže k pobytu uhorského kráľa Ľudovíta I. Veľkého           v Žiline dňa 7. mája 1381, ktorému žilinskí Slováci predniesli sťažnosť na žilinských Nemcov, že nerešpektujú starodávny zvyk o rovnakom zastúpení Slovákov a Nemcov       v žilinskej mestskej rade a zdráhajú sa pripustiť Slovákov do mestskej rady, hoci Slováci platia všetky dane takisto ako Nemci. Vzhľadom na väčší počet Slovákov v Žiline           a v župe kráľ rozhodol, aby prísažných a členov mestskej rady v Žiline obsadzovali             v rovnakom pomere slovenskými a nemeckými mešťanmi. Táto výsada nazývaná Privilegium pro Slavis solnensis sa v Žiline v nasledujúcich desaťročiach skutočne dodržiavala.

            Na žiadosť troch slovenských mešťanov zo Žiliny- Filipa zvaného Chlaz, Antona, syna Odeho a Ondreja bol v r. 1431 v kláštore Panny Márie v Turci (dnes Kláštor pod Znievom) vyhotovený hodnoverný odpis privilégia, pretože pôvodná listina z roku 1381 bola poškodená v dôsledku zlého uloženia a nedávneho pustošenia husitov v meste.

            Žilina je prvým mestom nielen na Slovensku, ale aj vo východnej časti strednej Európy zasiahnutej nemeckou mestskou kolonizáciou, z ktorého sa zachoval hodnoverný dokument o paritnom zastúpení domáceho obyvateľstva s bohatšími nemeckými prisťahovalcami už z druhej polovice 14. storočia. Napríklad Staré Mesto pražské má podobnú listinu (vydanú Václavom IV.) až z roku 1413, bývalé hlavné mesto Uhorska Budín z roku 1438, niekdajšie centrum Sedmohradska Kluž z roku 1457 a Trnava z roku 1551.

Originál dokumentu Privilegium pro Slavis solnensis z roku 1381 je napísaný na pergamene s rozmermi 41 x 21,5 cm; vosková pečať má priemer cca 5 cm. Je uložený v Štátnom okresnom archíve, ktorý sa nachádza v areáli Budatínskeho zámku. Na fasáde Starej radnice v Žiline je umiestnená pamätná tabuľa venovaná Privilégiu pre žilinských Slovákov. Bola odhalená dňa 3.12. 1993.

Toto privilégium je často považované za výsadu pre Slovákov všeobecne, ale v skutočnosti sa vzťahovalo len na mešťanov mesta Žiliny. Privilégium je najstarším písomným dokladom slovenského povedomia na našom území.

 Záver

Nemci zohrali vo vývoji Uhorska (a teda aj Slovenska) veľmi významnú úlohu. Ich príchod znamenal výrazné zmeny v oblasti hospodárskej a spoločenskej štruktúry obyvateľstva. Prejavili sa najmä v rozvoji remesiel a baníctva a sú späté i s rozvojom slovenských stredovekých miest. Nemeckí hostia značne ovplyvnili vývoj tam, kde sa usadili a nové technológie v oblasti remesiel  rozširovali aj medzi domácim etnikom. Príslušníci nemeckej menšiny prispeli významnou mierou nielen k hospodárskemu ale i kultúrnemu životu na Slovensku. Za jediné negatíva nemeckej kolonizácie by sa dala považovať aktivita Karpatonemeckej strany vedenej Franzom Karmasinom v období pred vypuknutím druhej svetovej vojny. Táto strana spolu so Sudetonemeckou prispela k rozbitiu Československa a nastoleniu fašizmu na Slovensku. S tým ale samozrejme nemali nemeckí osadníci, ktorí kolonizovali Uhorsko, nič spoločné.