Dopad nežnej revolúcie na bezpečnostný systém Československa
10. 2. 2014
Dopad nežnej revolúcie na bezpečnostný systém Československa
Bezpečnostný systém Československa pred nežnou revolúciou
V 80. rokoch komunistická elita nevystupovala vodcovským spôsobom, ale ukrývala sa za byrokratickú mašinériu. Jej dôležitou súčasťou boli bezpečnostné zložky. Komunistický režim udržiaval rozsiahly bezpečnostný aparát, ktorý zaisťoval vnútornú bezpečnosť krajiny a okrem toho slúžil na sledovanie a prípadnú represiu skupín, ktoré boli nezávislé na režime a predstavovali preň potenciálnu hrozbu.
Bezpečnostné zložky Československej socialistickej republiky tvorili tri hlavné samostatné zložky: Československá ľudová armáda, Ľudové milície a Zbor národnej bezpečnosti. Okrem nich existovali ešte ďalšie vojensky organizované zložky vnútornej bezpečnosti, do ktorých boli povolávaní vojaci základnej služby: Pohraničná stráž (ochrana hraníc so SRN a Rakúskom) a Vojská ministerstva vnútra (stráženie sídla prezidenta, pomoc pri mimoriadnych bezpečnostných opatreniach).
Československá ľudová armáda
Československá ľudová armáda (ČSĽA) bola podriadená Ministerstvu národnej obrany, ktoré bolo priamo podriadené Ústrednému výboru Komunistickej strany Československa. Existoval v nej aparát politických a straníckych orgánov, ktorý sa staral o „správne myslenie“ vojakov. ČSĽA bola občanmi chápaná ako nástroj komunistickej moci a skutočne bola v 70. a 80. rokoch minulého storočia cielene pripravovaná na nasadenie pri obrane komunistického režimu, ktorý strácal podporu obyvateľstva.
ČSĽA bola organizovaná podľa sovietskeho vzoru a jej organizačnú štruktúru tvorili pozemné vojsko, vojenské letectvo, vojsko protivzdušnej obrany a vojenská časť civilnej obrany.Slúžilo v nej 210 000 vojakov v službe a približne 80 000 civilných zamestnancov. Jej hlavnú údernú silu tvorilo 15 vševojskových divízií, dve letecké divízie, dve divízie protivzdušnej obrany, jedna delostrelecká divízia, raketové a protilietadlové raketové zoskupenia. Z hlavných druhov vojenskej techniky bolo vo výzbroji armády 4500 tankov, 4900 obrnených bojových vozidiel, 3400 delostreleckých systémov, 687 lietadiel a 56 bojových vrtuľníkov.
ČSĽA bola súčasťou prvého operačného zväzu Vojsk varšavskej zmluvy. Podliehala Spojenému veleniu Varšavskej zmluvy, ktoré sídlilo v Moskve a v jeho čele stáli výlučne sovietski predstavitelia, účasť ČSSR bola vyjadrená len styčnými dôstojníkmi. Spojené velenie riadilo ozbrojené sily členských štátov vyčlenené k spoločnej obrane a zaisťovalo opatrenia nutné pre ich bezpečnosť. Československo nemalo vplyv na koncepciu vojenskej stratégie Varšavskej zmluvy. Generálny štáb ozbrojených síl Sovietskeho zväzu vydal pre Československú ľudovú armádu operačnú smernicu, v ktorej mala stanovené úlohy. Výstavba, výzbroj, organizácia, dislokácia, velenie a materiálno-technické zabezpečenie bolo podriadené týmto úlohám.
Okrem toho bola na území ČSSR od invázie vojsk Varšavskej zmluvy v auguste 1968 rozmiestnená Stredná skupina sovietskych vojsk o sile 73 500 osôb a v hodnote vševojskovej armády (vrátane bojového letectva a vrtuľníkov).
Vojenská stratégia ČSĽA počítala s útokom vojsk NATO a Rakúska. Operačný plán ČSĽA podpísaný prezidentom Gustávom Husákom v júli 1989 počítal len s obrannými operáciami (bez protiútoku), avšak všetky predchádzajúce operačné plány počítali buď s útokom Varšavskej zmluvy na západné krajiny, alebo s útokom západných krajín na Varšavskú zmluvu a následný protiútok a prenesenie bojov na územie protivníka.
Ľudové milície
Ľudové milície boli založené vo februári 1948. Išlo o ozbrojenú zložku podliehajúcu priamo vedeniu KSČ, jej vrchným veliteľom bol generálny tajomník ÚV KSČ. Ich úlohou bolo pomáhať udržať komunistickú stranu pri moci za každú cenu. Počítalo sa s ich nasadením spolu s príslušníkmi Verejnej bezpečnosti pri potlačovaní nepokojov. Okrem preventívno-represívnej činnosti plnili aj výchovnú rolu- pôsobili na deti a mládež.
V roku 1989 v nich slúžilo takmer 85 000 mužov, ktorí boli organizovaní do družstiev, čiat, rôt a práporov. Spolu existovalo 23 práporov Ľudových milícií. Vo výzbroji mali pištole, samopaly, ručné granáty, guľomety, mínomety, protilietadlové kanóny a bezzáklzové kanóny; k dispozícii mali niekoľko stoviek vozidiel rôznych druhov.
Zbor národnej bezpečnosti
Zbor národnej bezpečnosti spadal pod Federálne ministerstvo vnútra. Vznikol v roku 1945 po obnovení ČSR a zlučoval políciu (štátnu aj komunálnu) a žandárstvo. Tvorili ho tri zložky: Pohotovostný pluk, Verejná bezpečnosť a Štátna bezpečnosť.
Pohotovostný pluk bol podriadený Verejnej bezpečnosti, pôsobil najmä v pohraničí a pomáhal pri ochrane verejného poriadku a mimoriadnych udalostiach.
Verejná bezpečnosť plnila úlohu obyčajného policajného zboru, jej príslušníci boli uniformovaní a náplň ich práce sa v podstate neodlišovala od náplne práce dnešných policajtov: boj proti kriminalite a porušovaniu zákonov, ochrana verejného poriadku, ochrana štátneho a družstevného majetku, ochrana cestnej, železničnej a lodnej dopravy a zvláštnych objektov, ako aj nábor a školenie nových príslušníkov. Najpočetnejšou zložkou Verejnej bezpečnosti bola Poriadková služba, ktorá plnila úlohy priamo v teréne. Dopravná služba vykonávala dohľad nad dodržiavaním predpisov o cestnej premávke, zaisťovala jej bezpečnosť a plynulosť a vyšetrovala dopravné nehody. Kriminálna služba mala za úlohu vyšetrovanie kriminálnej trestnej činnosti.
Štátna bezpečnosť združovala niekoľko oblastí spravodajstva- rozviedku a civilnú aj vojenskú kontrarozviedku. Jej úlohou bolo zaistenie ČSSR pred útokmi na jej zvrchovanosť, samostatnosť, celistvosť a demokraticko-republikánsku formu vlády, bezpečnosť a obranu; ďalej zaistenie osobnej bezpečnosti ústavných činiteľov a obrana proti hospodárskej špionáži. Okrem toho zaisťovala aj vyšetrovanie trestných činov z týchto oblastí.
ŠtB vo svojich rukách koncentrovala v demokracii nemysliteľnú moc. Jej právomoci a pôsobnosť neboli vymedzené v zákone a preto nebola v dosahu zákonodarného zboru. Jej činnosť bola riadená len rozkazmi ministra vnútra, na jej čele stál náčelník, ktorý bol zároveň aj námestníkom ministra vnútra. ŠtB Sledovala a paralyzovala „nepriateľov“- podnikala únosy, atentáty a provokácie, zastrašovala a vydierala; prostredníctvom agentúrnej siete získavala informácie z „nepriateľského prostredia“. Mala právo zatýkať a vyšetrovať podozrivých, pričom mohla použiť fyzické aj psychické mučenie. Pravdepodobne stála aj za smrťou niektorých disidentov. O nasadení spravodajských prostriedkov rozhodovala ŠtB sama, obmedzovali ju len jej vlastné kapacity, resp. kapacity podporných zložiek.
Bezpečnostný systém Československa po nežnej revolúcii
Udalosti, ktoré viedli k pádu komunistického režimu v roku 1989 sú podľa môjho názoru dostatočne známe a preto si myslím, že sa v nich v mojej práci nemusím venovať. V súvislosti s nežnou revolúciou stojí za zmienku, že minister národnej obrany generálplukovník Milan Václavík vydal 17. novembra 1989 na zasadaní ÚV KSČ navrhol nasadenie ČSĽA a Ľudových milícií proti demonštrantom. Išlo o akcie Vlna (obsadenie masmédií tak, aby opäť vysielali komunistickú propagandu) a Norbert (izolácia „osôb narušujúcich vnútorný poriadok a bezpečnosť štátu“). Velenie armády vydalo prehlásenie, v ktorom bolo vyjadrené odhodlanie brániť komunistický režim. Bezprostredne po 17. novembri 1989 povolali komunistickí pohlavári do hlavného mesta mimopražské prápory Ľudových milícií k prípadnému zásahu proti demonštrantom.
Obavy z takéhoto zneužitia armády sa našťastie nenaplnili. Stalo sa tak pravdepodobne kvôli rýchlosti zmien a rýchlej výmene funkcionárov na najvyšších stupňoch velenia a Ministerstva národnej obrany. Václavík nahradil 3. decembra 1989 na poste ministra národnej obrany umiernenejší generálplukovník Miroslav Vacek. Náčelníkom generálneho štábu bol 19. decembra 1989 menovaný generálmajor Antonín Slimák.
Nástup novej politickej garnitúry v roku 1990 bol sprevádzaný zásadnými zmenami legislatívneho prostredia, ktoré mali prispieť k demokratizácii štátnej správy a spoločnosti. Občianske fórum ale trpelo nedostatkom kvalifikovaných ľudí schopných zastávať ministerské funkcie, čo sa najviac prejavovalo v oblasti ekonomiky a bezpečnosti. Preto bola rehabilitovaná časť bývalých príslušníkov Zboru národnej bezpečnosti a ČSĽA, ktorí boli prepustení zo služobného pomeru pre svoje konanie a postoje v rokoch 1968 a 1969. Regrutovali sa predovšetkým z Klubu pre socialistickú prestavbu- Obroda, ktorý bol súčasťou Občianskeho fóra.
Ľudové milície a Štátna bezpečnosť
Zrušením ústavných článkov číslo 4,6 a 16 o vedúcej úlohe Komunistickej strany Československa v spoločnosti a výchove k marxizmu-leninizmu sa vystupňovali požiadavky na okamžité zrušenie Ľudových milícií. Dôvodom boli obavy z možného zneužitia ich výzbroje na obnovenie komunistického režimu. 30. novembra 1989 bolo rozhodnuté, že zbrane a munícia zo skladov Ľudových milícií budú prevezené do armádnych skladov. Milicionári boli zbavení prísahy a 21. decembra 1989 boli Ľudové milície rozpustené rozhodnutím Ústredného výboru Komunistickej strany.
Rozkazom prvého nekomunistického ministra vnútra, Richarda Sachera, zanikla dňa 15. februára 1990 Štátna bezpečnosť. Dovtedy ale existovala v podstate mimo vplyv opozície. Viedol ju generál Alojz Lorenc a v období medzi výmenou vlády a zrušením ŠtB došlo ku skartácii mnohých dôležitých dokumentov. To sťažilo, resp. znemožnilo neskoršie odhalenie charakteru a rozsahu činnosti konkrétnych ľudí.
Niektoré úlohy Štátnej bezpečnosti boli na krátku dobu zverené II. Správe Federálneho ministerstva vnútra, potom Úradu pre ochranu ústavy a demokracie Federálneho ministerstva vnútra. V decembri 1990 ho nahradila Federálna informačná služba Federálneho ministerstva vnútra. Po rozdelení ČSFR vznikla dňa 1. januára 1993 Bezpečnostná informačná služba Českej republiky, ktorá bola v auguste 1994 premenovaná na Bezpečnostnú informačnú službu. Tá dodnes pôsobí ako ozbrojená spravodajská služba Českej republiky. Na úseku civilnej výzvednej služby pôsobila do novembra 1990 I. správa Federálneho ministerstva vnútra. Potom ju do 31. decembra 1992 nahradil Úrad pre zahraničné styky a informácie Federálneho ministerstva vnútra, ktorý bol po rozdelení ČSFR nahradený Úradom pre zahraničné styky a informácie. Pod týmto názvom pôsobí aj v súčasnosti.
Oproti ŠtB mali nové spravodajské služby právne upravené podmienky využívania spravodajských prostriedkov a nemali výkonné právomoci policajného typu.
Ostatné zložky systému vnútornej bezpečnosti bývalej ČSSR
V roku 1990 bola zmenená prísaha SNB a začal sa proces jeho očisty prostredníctvom previerok vedených previerkovými komisiami.
Verejná bezpečnosť pôsobila pod pôvodným názvom až do augusta 1991, keď bol zákonom zriadený Federálny policajný zbor a Zbor hradnej polície. Ten stál mimo štruktúry ministerstva vnútra a republikovej polície. Tým došlo k zániku Zboru národnej bezpečnosti a jeho príslušníci sa stali policajtmi. Po rozpade ČSFR preberá funkcie Federálneho policajného zboru Polícia Českej republiky.
Okrem členskej základne prebral Federálny policajný zbor od Zboru národnej bezpečnosti aj všetky budovy a materiálne vybavenie. Postupne došlo k zmene uniforiem, zafarbenia služobných vozidiel a úpravám policajného školstva.
Pohraničná stráž bola v roku 1991 zrušená a ochranu hraníc prevzala Pohraničná polícia. Zbor nápravnej výchovy vykonával dozor vo väzniciach aj po nežnej revolúcii, až po rozpade federácie bol zmenený na Väzenskú stráž. Po páde komunizmu boli prepustení politickí väzni a k 1. januáru 1990 vyhlásil prezident Havel rozsiahlu amnestiu, ktorá ale býva často spájaná s prudkým nárastom kriminality, ku ktorému došlo v roku 1990. Dôležitým bodom v oblasti väzenstva bolo aj zrušenie trestu smrti v máji 1990.
Ozbrojené sily
Depolitizácia
Nové politické elity chápali, že je potrebné vymaniť ozbrojené sily spod vplyvu Komunistickej strany Československa a podriadiť ju štátnym orgánom. Bol zrušený politický aparát v strane a činnosť politických strán v armáde bola zakázaná, vojaci mali zakázanú väčšinu politických aktivít vrátane členstva v politickej strane. 14. marca 1990 bol názov Československá ľudová armáda zmenený na Československá armáda a upravila sa prísaha vojaka. Armáda bola podriadená vláde a parlamentu, ktorý na armádu dozeral o.i. aj prostredníctvom rozpočtu. Pretrhnutím väzieb medzi armádou a Komunistickou stranou Československa bola dosiahnutá politická neutralita armády.
V súvislosti s prechodom k demokracii bolo v prvých troch ponovembrových rokoch niekoľkokrát vymenené vedenie Federálneho ministerstva obrany, Generálneho štábu a veliteľských špičiek. Prebehli previerky postojov dôstojníkov voči novej nastupujúcej moci a najviac skompromitovaní generáli a dôstojníci boli prepustení. Ozbrojené sily mohli opustiť tí, ktorí v nich nechceli slúžiť v nových sociálno-politických podmienkach. Do dôstojníckeho zboru boli začlenení rehabilitovaní dôstojníci, ktorí boli prepustení z armády po invázii vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968.
Civilné riadenie a demokratická kontrola
Po zmene politického režimu sa objavila snaha o previazanie civilného riadenia s procesom velenia a zapojenie občianskej spoločnosti do obrannej a bezpečnostnej problematiky, ktoré počas komunistickej diktatúry prakticky neexistovalo. Cieľom bolo vytvorenie sústavy inštitúcií, formálnych aj neformálnych politických mechanizmov, postupov a procesov, ktoré zabezpečovali politické rozhodovanie o budovaní a použití ozbrojených síl. Stanovovanie cieľov a úloh, schvaľovanie spôsobov ich dosahovania a hodnotenie ich plnenia malo byť pod kontrolou demokraticky zvolených predstaviteľov štátu. Armáda sa tak nemala stať nástrojom skupiny ľudí, ale celej spoločnosti. Vojenským predstaviteľom bola na druhej strane poskytnutá profesná autonómia pri realizácii politických rozhodnutí.
Od roku 1990 boli ministri obrany vždy civilisti. V priebehu prvých rokov po zmene režimu bol postupne vytvorený základný právny rámec pre fungovanie armády, ktorý začal proces zakotvenia ozbrojených síl do politického systému Československa spôsobom zlučiteľným s demokraciou.
Budovanie ozbrojených síl po nežnej revolúcii
Po zmene politického režimu v roku 1989 sa viedli diskusie o spôsoboch zaistenia obrany krajiny. Prvým dokumentom, ktorý túto otázku riešil, bola Koncepcia výstavby Československej armády do konca roku 1993 prijatá v novembri roku 1990. Riešila redukciu, redislokáciu a reorganizáciu armády. Povinná vojenská služba sa skrátila z 24 na 18 mesiacov. Vojská boli rovnomerne rozmiestnené na území tak aby boli schopné čeliť útoku z ktoréhokoľvek smeru. Reorganizácia armády spočívala v znížení počtov výzbroje, vytvorení integrovaného systému protivzdušnej obrany, zjednodušení poľného velenia a zrušenia (resp. reorganizácie) niektorých útvarov.
20. marca 1991 bola vyhlásená Vojenská doktrína ČSFR. Podľa nej mala byť hlavnou úlohou Československej armády obrana ktorejkoľvek časti územia proti leteckému aj pozemnému útoku nešpecifikovaného agresora. Súčasne deklarovala, že ČSFR je pripravená poskytnúť svoje ozbrojené sily pri plnení mierových misií OSN a likvidácii ekologických alebo živelných katastrof. Prijatím Vojenskej doktríny ČSFR sa zahájila prestavba ozbrojených síl, ktorej účelom bolo vytvoriť armádu výlučne obranného charakteru.
Odsun sovietskych vojsk
Odsun sovietskych vojsk sa pre nové politické vedenie ČSFR sal jedným z predpokladov obnovenia suverenity. 6. decembra 1989 začala svoju prácu na Federálnom ministerstve zahraničných vecí expertná skupina pre zahájenie jednaní o odchode sovietskych vojsk z Československa. Jej úlohou bolo dohodnúť medzinárodno-právne, vojensko-bezpečnostné, finančné a iné otázky odsunu. V jej čele stál námestník federálneho ministra zahraničných vecí Evžen Vacek. 26. februára 1990 bola v Moskve podpísaná Zmluva medzi vládami ČSSR a ZSSR o odchode sovietskych vojsk z Československa.
Zmluva stanovila tri etapy sťahovania personálu a techniky Strednej skupiny vojsk z územia Československa. V prvej etape (26. február 1990-31. máj 1990) malo byť odsunutých 25 800 osôb, v druhej etape (1. jún 1990-31. december 1990) 18 300 a v tretej etape (1. január 1991-30. jún 1991) zvyšných 29 400 vojakov. Odsun prebiehal podľa tohto harmonogramu a bol ukončený o čosi skorej než sa čakalo. Posledný transport opustil územie Československa dňa 21. júna 1991. Proces odsunu bol formálne ukončený podpísaním protokolu o ukončení odsunu sovietskych vojsk z Československa dňa 25. júna 1991.
Záver
Zmena politického režimu viedla k rozpusteniu Štátnej bezpečnosti a ozbrojených jednotiek KSČ- Ľudových milícií, ktoré potláčali odporcov komunistického režimu. Ozbrojené sily a Zbor národnej bezpečnosti boli očistené od prívržencov Komunistickej strany Československa a vymanili sa tak spod jej vplyvu. Následne bol zahájený proces depolitizácie armády a jej podriadenia civilnému riadeniu a demokratickej kontrole. Nová vláda taktiež pomerne rýchlo dohodla odsun Strednej skupiny sovietskych vojsk, čím obnovila suverenitu Československa. K zmenám došlo aj v oblasti vojenskej stratégie- po novom už neboli štáty NATO brané ako primárna hrozba, ozbrojené sily mali mať výlučne defenzívny charakter. Krajinu mali byť schopné brániť samostatne, proti nešpecifikovanému protivníkovi.
Na základe týchto faktov možno konštatovať, že nežná revolúcia mala zásadný dopad na bezpečnosť Československej federatívnej republiky, pričom ale nedošlo k jej ohrozeniu.