Čierne zlato na Dunaji

Autor: Erik Varga

Smelé začiatky a biedny koniec

Trixi – priemyselná špiónka

Ešte predtým, ako sa môžeme začať hlbšie venovať problematike rafinérie Apollo, si musíme priblížiť život jednej dámy, ktorá v existencii Apolla zohrala veľmi dôležitú úlohu.

Beatrix Čelková, rodená Pospíšilová, v blízkom kruhu volaná Trixi, bola svojho času podľa istých švajčiarskych novín najmladšou špiónkou Európy. Narodila sa 16. júla 1925 v Bratislave, kde jej rodičia pracovali. Po rozpade ČSR sa jej rodičia rozviedli. Jej otec - Jan Pospíšil - musel ako Čech zo Slovenska odísť. Do Prahy si zobral aj vtedy pätnásťročnú dcéru Trixi, ktorá tam nastúpila na gymnázium.

Jej teta Hrubišková - v slovenských ilegálnych kruhoch prezývaná „Biela pani“ - pomohla Trixi dospieť v mysliacu dievčinu. Trixi pochopila, že teta riskuje krk, kedže do Prahy prichádza ilegálne a bez dokladov. Hoci jej priepustka na malý pohraničný styk umožňovala cestu do českého protektorátu, platila iba u jej príbuzných na Morave a navyše s úradným potvrdením. Okrem toho bolo možné zdržať sa na Morave najviac predpísané dva dni a tri noci. Biela pani však dokázala nemožné, lebo stihla prísť do Prahy, odovzdať odkazy, prebrať ilegálne informácie a na hranice sa vrátiť v stanovenom termíne – Hrubišková totiž bola prvotriedna špiónka. Ak by ju Nemci chytili v Prahe bez dokladov, za mrežami by sa okrem nej ihneď ocitol aj Pospíšil – aj so svojou už dospelou dcérou Trixi.

Trixi sa časom zamestnala na Barrandove a spoznala tu viacero známych hercov. Varovali ju, že okolo filmu sa točia aj prominentní dôstojníci nacistického Wehrmachtu, a že práve na Barrandove má svoju konšpiračnú miestnosť aj Gestapo.

Počas Heydrichiády – tvrdých nacistických represálií voči protektorátu, ktoré zaviedol Reinhard Heydrich – zatkli aj Trixi. Na vlastnej koži tak spoznala precíznu mašinériu Gestapa, vrátane jedného vyšetrovateľa perfektne hovoriaceho po česky. Po týchto incidentoch sa však Trixi vďaka falošnému pasu podarilo prísť na Slovensko. V Bratislave sa jej ujala jej teta Hrubišková, a tak sa Trixi stala pravou rukou Bielej pani. Spoznala zámožnejších ľudí, dostala sa do vyšších kruhov a pokračovala v tajných akciách. Jej špionážna činnosť vyvrcholila práve počas jej pôsobenia v rafinérii Apollo.

Apollo a špinavé hry osudu

V roku 1895 vzniká v Bratislave, ktorá bola v tom čase súčasťou Horného Uhorska, zvláštny a pomerne neznámy závod Apollo, prezývaný tiež „Apollka“ alebo len „Apolka“. Zásluhu na jeho mene (základ má v antickej mytológii – boh Apolón) a vzniku má Arpád Spitz, bankár z budapeštianskej Hazai banky. Požiadal mestskú radu v Bratislave o vyše sedemhektárový pozemok v Mlynskej záhrade pri Dunaji na výstavbu rafinérie minerálnych olejov. Uvedomil si, že Bratislava má strategicky ideálne miesto. Po rieke a železnici mala spojenie s Viedňou a Budapešťou, pričom ani Brno a Praha neboli ďaleko.

Kým v Clevelande Rockefellerovo ropné impérium požieralo jedného konkurenta za druhým, Európa stála na prahu éry automobilizmu a veľkých fabrík na spracovanie ropy mala poskromne. Rozhodnutie založiť rafinériu, ktoré padlo v Budapešti, bolo prezieravým podnikateľským krokom a zaradilo Bratislavu medzi dôležité stredoeurópske centrá spracovania ropy. Zároveň s rafinériou postavili na dunajskom ramene menší prístav na vykladanie ropných člnov.

V roku 1903 sa v Bratislave objavila európska technická novinka - ropovod z rafinérie do prístavu. Firma Apollo vtedy kúpila tri vlastné tankery a s jej akciami sa obchodovalo na viedenskej burze. Počas I. svetovej vojny rafinéria príliš neprosperovala, pretože armáda sa spoliehala hlavne na kone a z ropy a jej produktov nepotrebovala prakticky nič. Situácia sa ešte zhoršila počas povojnovej hospodárskej krízy, keď platil tzv. systém viazaného hospodárstva a Apollo nemalo dostatok ropy na spracovanie. Rafinéria vtedy zamestnávala len 22 robotníkov, ktorí prakticky iba strážili zariadenia. Na rozdiel od mnohých iných firiem na Slovensku však Apollo nebolo zlikvidované, len pozastavilo svoju činnosť.

Po zrušení viazaného hospodárstva rafinéria v roku 1926 ožila a o rok už investovala do nových zariadení. O dva roky neskôr sa stala súčasťou Société Française de Pétroles de Tchécoslovaquie. Väčšinu akcií parížskeho holdingu vlastnil americký Rockefellerov koncern, a tak sa aj Apollo stalo súčasťou tohto rýchlo rastúceho globálneho impéria.

Krach na newyorskej burze v októbri 1929 sa rafinérie Apollo prakticky nedotkol. Fabrika najskôr spracúvala ruskú ropu z Kaukazu a haličskú z Poľska. Až v roku 1932, keď Rusko zastavilo dodávky ropy, bolo zrejmé, že sa niečo deje. Rafinéria vtedy mala základnú surovinu už len z hodonínskych ropných polí, čo pokrývalo iba malú časť jej kapacity. Situáciu vyriešilo až spracovávanie gbelskej ropy, ako aj ropy z Rumunska a Texasu. Na cestách Slovenska sa objavovalo čoraz viac áut a rafinéria prosperovala - Apollo v tom čase predávalo motorové palivá až na 66 čerpacích staniciach.

Apollo vlastnila na tú dobu moderné svetové technológie a produkovala hlavne petrolej, ligroín (tzv. lakový benzín), rôzne druhy benzínov, cerezín, sviečky, ale aj umelý ľad (z chladičov parafínky) pre rybie trhy a rôzne mazacie oleje a tuky. Kapacita spracovania bola 30 tisíc ton ropy na kotloch kotlovej destilácie kaskádovitým spôsobom. V čase svojho najväčšieho rozkvetu v medzivojnovom období vlastnila aj ropné polia.

Na juh od priemyselnej zóny Apollky bolo výstavisko Dunajských veľtrhov a prístav, na západe vozovňa bratislavských električiek (BEUS), elektráreň, tlačiareň a ďalšie objekty, na severovýchode zasa bytová zástavba Mlynských nív, fabrika Kablo a iné továrne.

Keď Bratislava koncom roku 1938 stratila Petržalku, Devín aj Devínsku Kobylu s priľahlým lesom, Žitný ostrov bol pridelený Maďarom, ktorých na tomto území žilo pomerne veľa a nárokovali si ho pre jeho úrodnú pôdu, výhodnú polohu a veľkú zásobu pitnej vody už dlhý čas, veď im napokon kedysi patril. Mesto ostalo vtlačené medzi Malé Karpaty a Dunaj – ale ani ten nebol slovenský.

V marci 1939 odhlasoval slovenský snem samostatnosť Slovenskej republiky. Následne od francúzskeho majiteľa, vlastne de facto od Rockefellerovho koncernu, kúpila všetky akcie Apolla nemecká spoločnosť IG Farben.

V septembri 1939 sa začala II. svetová vojna, a na rozdiel od tej predošlej sa ropa a ropné výrobky stali strategickými surovinami poháňajúcimi armádne stroje. Rafinéria Apollo sa začala intenzívne rozvíjať. Nemecký vlastník rafinériu zmodernizoval a rozšíril jej kapacitu. Zdokonalila sa napríklad rafinácia petroleja a motorovej nafty, vybudovali sa zariadenia na modernú selektívnu rafináciu oleja fenolom, a iné zlepšenia. V tomto čase v nej pracovalo vyše 600 ľudí, prevažne Bratislavčanov.

Po vzniku samostatného Slovenského štátu si Nemci do firmy dosadili hlavného riaditeľa – stal sa ním Dr. Ing. Erhard Willing. Kvôli vojne sa vybudovali ďalšie rozsiahle objekty, najmä zimný prístav a ďalšie zásobníky ropy. Produkty Apollky sa využívali najmä na zásobovanie nemeckých jednotiek na východnom fronte. Keďže výroba sa podriadila vojenskému režimu, Nemci dosadili do závodu nacistického militantného direktora – Dr. Rudolfa Prokschu, ktorého musel riaditeľ Willing údajne často krotiť, aby príliš ideologicky nebesnel a nenarúšal chod rafinérie.16 Dozeral na výrobu a na zvýšený počet zamestnancov – bolo ich 813. Výroba bola plynulá aj začiatkom roka 1944 – prísun ropy bol aj napriek vojne dostačujúci. Nemci dokonca očakávali, že v roku 1944 padne v závode rekord a spracujú až 190 000 ton ropy.

Zo Slovákov sa do vedenia dostal Dr. Vojtech Hudec – personálny direktor, vďaka ktorému sa medzi vrchnosť v Apollke podarilo prebojovať aj slečne Trixi. Hudec umiestnil Beatrix Pospíšilovú na oddelenie technickej a finančnej kontroly. Tam mala dobrý prehľad o dodávkach a množstve spracovanej ropy. Mala šťastie, lebo jej perfektné výkazy a skvelá nemčina sa pozdávali aj ríšskej kontrole. Už po dvoch mesiacoch podávala špionážne správy o množstve ropy dovážanej z Rumunska, Maďarska, Zistendorfu a ďalších lokalít, ako aj o množstve vyrobeného benzínu. Zistila, že najväčšie dodávky ropy prichádzali do Apollky po Dunaji v cisternových tankeroch. Svoje špionážne správy odovzdávala istému Dr. Barbaričovi na fakulte, prípadne v kníhkupectve občianskeho odboja „Justícia“ v Bratislave, a tak sa dostávali ďalej. Dôležitejšie správy a fotografie skladov odbojári exportovali pomocou firmy Dovus a Slovcukor cez Budapešť a Balkán až do Turecka. V Istanbule ich potom prebrala spravodajská služba usmerňovaná Československou emigrantskou vládou v Londýne. Zásluhou týchto správ spojenecké vojská úspešne zbombardovali na Dunaji viacero cisternových tankerov s ropou smerujúcich do Apollky, a práve preto Trixi získava prezývku „priemyselná špiónka“.

Americký koberec

V rámci spojeneckých vojenských operácií zameraných na ničenie ropných polí, rafinérií a chemických zariadení Osi, ktoré mali za cieľ znížiť zásoby paliva pre nemecké ťažké stroje, bolo pravdepodobné, že skôr či neskôr príde rad aj na Apollku, keďže spadala pod kompetenciu Tretej ríše. A skutočne, na jar 1944 sa nad Bratislavou objavilo osamotené lietadlo F-5 Lightning 154, prilietajúce z talianskej základne v Bari. Špeciálnymi kamerami zaznamenalo každý štvorcový meter Apollky a mesta. Vďaka špionážnemu lietadlu a správam od československých odbojárov malo velenie amerického strategického letectva už o mesiac na stole mapu Apollky a ďalšie strategické snímky a údaje, s veľkou pravdepodobnosťou získané aj zásluhou mladej špiónky

V bezprostrednej blízkosti Bratislavy, zvyčajne medzi Devínom a Malackami, sa čoraz častejšie zjavovali spojenecké bombardovacie letecké zväzy. Napokon sa ich letecké prelety stali pravidelnými – medzi 8:00 a 9:00 leteli bombardovať na front a medzi 14:00 a 15:00 sa vracali. Často ich letelo aj vyše sto, takže v meste bol značný hluk.

Obyvatelia sa už dlhší čas pripravovali na vojnu v zázemí, napr. vo februári 1938 sa uskutočnil kurz civilnej protileteckej obrany pre kňazov a dva vopred neohlásené cvičné letecké poplachy. V auguste vyšiel zákon prikazujúci každému občanovi vlastniť plynovú masku – do 15. septembra bolo treba kúpiť prvú a potom každé dva mesiace ďalšie pre ostatných členov rodiny. Za nerešpektovanie zákona hrozila pokuta 100 000 korún. Od 23. septembra zase začalo platiť povinné zatemnenie. Málo ľudí však tieto nariadenia bralo vážne, aj počas vojny. Počas preletov spojeneckých formácií nad mestom a trúbenia sirén ľudia zostávali na uliciach, pozerali na oblohu a počítali lietadlá. Nemali z nich strach, hľadeli na ne skôr s rešpektom a sympatiami. Hoci sa ich príslušníci civilnej obrany vždy snažili nahnať do protileteckých krytov, nepomohli ani pokuty.

Dňa 16. júna 1944, za krásneho slnečného počasia, sa z juhu opäť približovali americké ťažké bombardéry, hoci tentoraz trochu meškali – objavili sa až po deviatej. Vtedy už občania hľadeli na formácie lietadiel, ktoré sa v svetle slnka pekne trblietali na oblohe. Nevyhlásili dokonca ani poplach. Pamätníci tvrdia, že keď lietadlá preleteli, jedna stíhačka sa vrátila a dymom nakreslila nad Apollkou veľký kruh. Krátko po desiatej hodine sa po stíhačke postupne vrátila celá bombardovacia letka. Poplachové sirény stále mlčali, spustili sa, až keď sa ozvali prvé detonácie – na Apollku začali dopadať prvé bomby. Tridsaťosem bombardérov typu B-24 Liberator z prvej útočnej vlny, spadajúcich pod 376. Bombardment Group na svojej 276. misii, zhodilo svoj náklad presne. Bomby zasiahli strojovňu, termálny krak (zariadenie na znižovanie tvorby koksu), destiláciu, sklady a administratívnu budovu. Rafinériu zahalil obrovský požiar. Ďalšie bomby zničili zriaďovaciu železničnú stanicu, roztrhali koľajnice a prístavné žeriavy, koľajnice, v prístave potopili 15 lodí a tankerov.

Ďalšia vlna bombardérov nevedela zamerať objekt rafinérie, lebo nad Apollkou sa vznášal čierny dusivý dym a americkí bombardovací zameriavači jednoducho neboli schopní odhadnúť, kde sa rafinéria nachádzala, preto veľké množstvo bômb dopadlo aj na okolité ulice a rafinériu vôbec netrafili. Až z Viedne vraj podľa hustého mraku dymu bolo vidno miesto, kde stála Apollka.

 Ďalšie vlny bombardérov mali rovnaké problémy – zasiahli dunajské nábrežie, múzeum, plynáreň, elektráreň, pekáreň, kasárne, ale aj domy na Drevenej ulici (Hotel Fórum, resp. dnešný Crowne Plaza), tak ako pás mesta od hlavnej stanice až k Dunaju – Suché mýto, Vysoká, Goetheho (Gorkého), Tallerova, Kempelenova (Klemensova) a ďalšie ulice, napríklad Vuka Karadžiča a Grösslingovu. Silný úder dostala budova Ministerstva dopravy a verejných prác a výstavisko Dunajských veľtrhov. Otriaslo statikou historickej budovy Slovenského národného divadla a zasiahnuté bolo aj nové rádiové štúdio na Jakubovom námestí. Slovenské národné múzeum dostalo priamy zásah. Bombám sa nevyhla ani Petržalka – Engera, ktorá vtedy patrila Nemecku.

Štvrtú vlnu tvorilo dvadsaťštyri Liberátorov, ktoré dokončili dielo skazy a Apollka bola prakticky zrovnaná zo zemou. Američania na Apollku hádzali trhavé aj fosforové bomby, pričom mnohé z nich vďaka časovačom vybuchovali až o niečo neskôr po nálete a spôsobovali ďalšie požiare v objekte rafinérie.

Najsilnejšie bombardovanie pocítili ľudia priamo v Apollke. Nemci už totiž mali plné zuby ustavičného odbiehania robotníkov od práce vždy, keď v meste vyhlásili poplach, a preto zakázali svojim pracovníkom chodiť do krytov aj vtedy, keď zneli sirény. Preto sa tam rozbehli až vtedy, keď rafinériu zasiahli prvé bomby. Za niekoľko minút zomrelo okolo 70 ľudí, pričom ďalších následné explózie a požiare pridusili či zranili.

Ľudia v centre mesta, zvyknutí na prelety, sa pred bombardovaním neutekali skryť. Potom už len behali po uliciach v daždi črepín a snažili sa vybehnúť na námestia, do parkov alebo krytov. Okrem samotných bômb ich zabíjal aj šrapnel protileteckých granátov vlastného delostrelectva a všadeprítomné požiare.

Po kobercových náletoch bola rafinéria na 80 percent zničená, ale pracovníci, ktorí bombardovanie prežili, už o dva mesiace uviedli do chodu aspoň jej najdôležitejšiu prevádzku -- destiláciu.33 Spojenecké vojská aj tak dosiahli svoj cieľ znížiť produkciu nemeckého ropného priemyslu, i keď za ťažkú cenu – pri tomto nálete, ktorý trval 31 minút, zhodili Američania z vyše 120 bombardérov celkovo 1506 250- a 500-librových bômb (dohromady vážili asi 300 ton), o život prišlo 118 ľudí, 585 bolo ťažko zranených, 711 nezvestných, pričom explózie a následný požiar zabili 74 (podľa iných zdrojov 72, resp. 78) zamestnancov Apollky (iné odhady vravia, že o život prišlo 717 osôb, z toho 6 vojakov a 711 civilistov, ďalšie o 270 celkových obetiach). Medzi obeťami bombardovania bol aj nacistický ideológ Rudolf Prokscha.  Slovenské letectvo počas celého náletu do bojov nezasiahlo.

Letka, ktorá dolietala

Po prvom nálete na Apollo sa naskytla otázka, prečo slovenská stíhacia letka z piešťanského letiska, konkrétne 13. Staffel (Slowakei) spadajúca pod Jagdgeschwader 52, plná slovenských veteránov z východného frontu, neurobila prakticky nič pre záchranu Apolla a Bratislavy, hoci to bola jej primárna úloha. Odpoveď na túto otázku treba hľadať v situácii Slovenského štátu. Slováci sa v lete 1944 pripravovali na Slovenské národné povstanie, a preto generál Čatloš a pplk. Golián, dvaja vplyvní velitelia, vydali tajný rozkaz, ktorý prikazoval slovenskému letectvu šetriť sily a lietadlá na nadchádzajúci boj o oslobodenie Slovenska. Letka 13. Staffel bola často nasadzovaná proti spojeneckému letectvu (najmä USAAF), avšak kvôli tomuto rozkazu sa bojom zvyčajne vyhýbala. Nemecké veliteľstvo toto správanie samozrejme ostro kritizovalo.

Dňa 26. júna 1944 Američania uskutočnili ďalší nálet na už veľmi ťažko zasiahnutú rafinériu Apollo s cieľom spôsobiť ešte väčšie poškodenie. Na signál leteckého poplachu napodiv tentoraz z Piešťan odštartovalo 8 stíhačiek typu Bf-109 G-6 a vyrazili na obranu vzdušného priestoru Bratislavy. Je zrejmé, že „Tatranskí orli“ už nezniesli kritiku a chceli skrátka svojím nemeckým veliteľom ukázať, že sú stále schopnými letcami, a zúrivo zaútočili na americkú formáciu. Zostrelili jeden stroj typu B-24 Liberator a dva bombardéry B-17 Flying Fortress, pričom ďalší poškodili.

Lenže letecký sprievod formácie, tvorený lietadlami typu F-51 Mustang a F-5 Lightning, rýchlo opätoval paľbu a výsledkom bolo prakticky úplné zničenie 13. Staffel – zostrelili päť BF-109 a dva ťažko poškodili, zabili troch slovenských pilotov a jedného ťažko zranili. Na letisku v Piešťanoch tak už zostali len dva kusy Bf-109 G-6 a 13. Staffel týmto dňom prestáva fungovať ako bojová jednotka. Piešťanské letisko následne využívala už len Luftwaffe.

Ničivá sila jedného dňa

Svedectvá pamätníkov

Tisícky ľudí videli a zažili hrôzy bombardovania Apollky, a mnohí z nich potom svoje spomienky uverejnili v bratislavskej tlači, zvyčajne pri príležitosti výročia prvého náletu. Sú to ich subjektívne dojmy a osobné zážitky, preto si zachovávajú určitú dávku autenticity.

Mikuláš Kriha, robotník v tlačiarni Concordia na Segnerovej (Olejkárskej) ulici:

Pracoval ako inokedy, keď budovou tlačiarne začali otriasať detonácie. Spolu s kolegami vybehol na dvor, kde už bola kvôli dymu takmer úplná tma, dokázal však rozoznať, že Apollka a prístav sú v plameňoch. Robotníci z tlačiarne bežali do svojho krytu vykopaného pri ohrade na Čulenovu ulicu, keď tam však dobehli, videli už len mstvych robotníkov z parketovej továrne, ktorá stála na spoločnom dvore – kryt dostal zásah. Kriha sa pamätá, ako začal krvácať z nosa a ucha. Všetci vbehli nazad do budovy a čakali, kedy na nich spadne. Hvízdanie bômb a detonácie neustávali – vraj vtedy na Apollku spadlo 369 bômb, ktoré zasiahli aj elektráreň a maďarský vysokoškolský internát, kde zahynulo 16 študentov. Len čo bomby prestali padať, do budovy vbehol riaditeľ továrenskej štvrte a s pištoľou v ruke všetkých vyháňal pomáhať v Apollke, kde ešte stále blčali a vybuchovali obrovské cisterny. V mlákach pohonných hmôt horeli ľudia ešte aj v protileteckých krytoch, kam zatiekol horiaci prúd. Z každej strany sa ozýval nárek a volanie o pomoc. Na zemi ležali stovky ranených a mstvych, ale na ich odvoz nebolo dosť sanitiek, tak neskôr prišli na pomoc nákladné autá. V tom čase továreň obkolesilo vojsko a polícia a nikoho nepúšťali von ani dnu. Ku kordónu sa zišli tisícky zvedavcov, a aj rodinní príslušníci strachujúci sa o svojich blízkych.

Samuel Molárik: 

Niekoľko minút po bombardovaní si autom išiel na Vajanského nábrežie overiť správu, že bomby zasiahli aj Slovenské národné múzeum. Ulice boli ľudoprázdne, ale aj tak musel cez Štúrovu ísť veľmi pomaly, lebo sa vyhýbal popadaným elektrickým drôtom. Prišiel až k mostu na Šafárikovo námestie, keď sa k jeho autu prihnalo asi 12 – 15 ľudí. Nemali šaty, ale vlastne už ani kožu – boli ťažko popálení a s doširoka roztvorenými očami sa mu pchali do auta. Vzal, koľkých vládal, a odviezol ich do štátnej nemocnice, kde prosil o ďalšie sanitky.

Viacerí pamätníci:

Pomôcť ľudom v tých chvíľach bolo veľmi ťažké, cesta bola zatarasená troskami, ani hasičské autá sa nevedeli dostať k požiarom. K Apollke dopravili aspoň malé prenosné striekačky, ktoré toho veľa aj tak neuhasili. Nebola voda, zničil sa aj vodovod. Ranených odvážali ešte aj o piatej poobede, ležali uprostred tej hrôzy bez pomoci aj 6 – 7 hodín.

V prístave horelo asi 200 nových francúzskych nákladiakov, veľtržné haly plné vzácností a celé vlakové súpravy. Sklady s liekmi blčali ako fakle. Autá zaparkované na ulici vyhodilo až na strechy domov a za plot veľtržnej ohrady. Apollka horela ešte aj na druhý deň a záchranné práce trvali ešte niekoľko týždňov.

Aj správy o priamom zásahu Slovenského národného múzea boli pravdivé. Mohutná tlaková vlna zdvihla hlavnú rímsu v priečelí budovy, kamenné sochy F. Úprku a všetko zhodila pred hlavný vchod, kde sa trosky zaryli do dlažby. Pri požiari múzea zhorelo podkrovie, pričom žiara z ohňa celkom roztavila aj medenú krytinu. Zničilo sa asi 10 000 exponátov, celková škoda prevýšila 10 miliónov korún. Múzeum neskôr ešte zasiahli bomby dva razy počas ďalších náletov, keďže od prístavu ho delila len pár metrov široká cesta, a jeho kompletná oprava trvala až do roku 1952.

L. Šimun, medik štátnej nemocnice:

V nemocnici si ako prvá všimla, že sa vonku niečo deje, jedna zdravotná sestra, ktorá cez otvorené okno videla a počula ľudí, ako kričia na poplach. Všetci z ambulancie vybehli von. V tej chvíli sa do hrmotu leteckých motorov spojeneckých formácií zamiešalo typické desivé šušťanie a pískanie padajúcich bômb. Zdravotníci utekali do krytu v Medickej záhrade. O chvíľu tam priniesli prvého raneného – robotníka s ranou na hlave, celého sivého od prachu. Potom druhého, ktorý kričal v hysterickom záchvate, a tretieho, naopak mlčiaceho v hlbokom šoku. V kryte nemohli robiť nič iné okrem provizórneho ošetrenia rán – na chirurgiu sa dostali až o 10:45 hod. Keď prechádzali cez ulicu, videli stĺp dymu (zrejme z Apollky), ktorý sa dvíhal k oblohe. V tom čase už prichádzali prvé sanitky a autá, z ktorých vykladali ranených a nosili ich do ambulancie. O chvíľu bolo všetko preplnené – ranení ležali na obidvoch stoloch, na zemi, v priľahlých miestnostiach. Poskytli im prvú pomoc, dávali injekcie proti tetanu, obväzovali ich, naprávali polámané údy. Krvácali a stonali, aj tváre mali plné krvi, zamazané od zeme a oleja, niektorí boli úplne siví.

Prednosta chirurgie, profesor Čársky, rozdelil operačné skupiny, lenže kvôli zničeným potrubiam nešiel plyn, a tak museli nástroje vyvárať na dvore, čo veľmi zdržiavalo a komplikovalo prácu. Prvý ranený mal vraj črepinu v hrubom čreve a silno krvácal, druhý medzitým zomrel na chodbe. Operovali až do večera, potom niektorých zdravotníkov pustili domov. V uliciach videli obraz skazy. Okolo Štefánky boli v zemi vyhĺbené krátery a neďaleký obytný dom dostal plný zásah, zrútil sa ako domček z karát. Na Suchom mýte bol iný, z ktorého výbuchy vymietli tehly, ale železobetónová konštrukcia odolala, takže tam teraz stál ako na stračích nôžkach.

Hrozné zážitky pokračovali aj v nasledujúcich dňoch. Nemocničná márnica bola plná mŕtvych. Mnohí sa na ľudí už ani neponášali – z jedného zostala kôpka šiat, z ktorej trčala obrátená dlaň a z druhej strany topánka. Všade boli čierne rakvy a v nich ľudia, čo čakali na identifikáciu. Žena si práve našla zabitého muža. Vo vedľajšej truhle ležala mŕtva matka so svojím dieťaťom.

Prvý nálet všetkých pomýlil; aj úrady. Kolísali aj oficiálne čísla o obetiach, ktoré mimochodom dodnes nie sú jednoznačné. Najprv sa hovorilo o 132 mŕtvych, potom sa počet spresnil na 181 mŕtvych, 157 ťažko a 584 ľahšie zranených, napokon sa jeden z odhadov ustálil na 270 obetiach.

Správa o skaze

Bombardovanie znamenalo pre Bratislavu obrovský šok. Hoci oficiálna propaganda rozvinula novú nenávistnú kampaň zameranú proti Čechom a Židom, ktorí boli vraj morálne vinní a zodpovední za nálet, ilúzie o cudzej vojne sa rozsypali. Vojna už bola priamo v meste, nielen kdesi v diaľke, a propagandistická vlna strácala na účinnosti. Všade sa rozprávali stále nové a nové podrobnosti, veľa sa diskutovalo o tom, prečo vlastne nikto nevyhlásil poplach. Možno aj to bol jeden z dôvodov, ktorý viedol majora Alexandra Vaška, dôstojníka protileteckého delostrelectva a veliteľa civilnej protileteckej obrany, aby napísal „brožúru o bombardovaní“.

Efektne sa v nej vyhol neohláseniu poplachu, len nepriamo hovoril o stratégii lietadiel, ktorú pri všetkej pozornosti ťažko odhadnúť. Celkom jednoznačne napísal, že sirény neodtrúbili koniec poplachu, pretože sieť elektrického vedenia bola následkom bombardovania zničená.

Vysoký počet mŕtvych vysvetlil neopatrnosťou, neochotou ľudí chodiť do krytov alebo naivitou, v ktorej chceli pred bombami utiecť do hôr. Takýto spôsob úniku sa v Bratislave nedá realizovať, je na to príliš málo času, fungoval zvyčajne len v malých mestách.

Najviac ľudí utrpelo zranenia na otvorených priestranstvách, a to aj po skončení prvého náletu. V nasledujúcich dňoch stále nad Bratislavou prelietali spojenecké bojové zväzy a aj keď nebombardovali, bolo v meste vyše 60 ranených a dokonca jeden mŕtvy, ktorých zasiahli črepiny vlastného delostrelectva – hoci keby sa presunuli do krytov, boli by pred nimi celkom v bezpečí. Vaško poukázal na to, že najbezpečnejšie kryty sú pod vysokými budovami – na obytné domy nezvykli padať ťažšie ako stokilové bomby a tie vybuchovali väčšinou len na najvyšších poschodiach.

Vaško tiež upozornil na pomerne zarážajúci fakt, že počas náletu sa našli ľudia, ktorí vykrádali opustené byty. Varoval ich, lebo podľa zákona prijatého v roku 1944 sa za krádeže počas bombardovania alebo za využitie jeho následkov ukladal trest smrti, prípadne doživotné väzenie, a to bez toho, že by sa skúmala hodnota ukradnutých predmetov.

Je však zvláštne, že Vaško ani raz nepoužil propagandistický trik, ktorý bol obľúbený v neskorších rokoch – správy o neľudskosti anglo-amerických letcov a zbytočnosti bombardovania Bratislavy. V tých časoch už asi bolo čím ďalej jasnejšie, že je vojna, ktorá si veru nevyberá.

Potvrdili to aj nasledujúce dni, ktoré na túto skutočnosť nedávali zabudnúť. Nielen preto, že onedlho sa trh Slovenského štátu rozpadol a krajina upadla do takej istej biedy, akou trpeli občania susedných krajín, hoci predtým bola akýmsi menším rajom v strede Európy, kde sa dala ešte počas vojny zohnať ryža, čokoláda, káva či kakao a s občasnými problémami sa dlho udržiavala aj dostatočná zásoba potravín, najmä vďaka úrodnému vidieku. Po prvom bombardovaní a aj po tých ďalších náletoch, ktoré čoskoro nasledovali, sa však už nikdy takáto úroveň nedosiahla a Slovenský štát sa jednoducho stal podobne ťažko skúšanou krajinou ako tie okolité. Až do Bratislavy zaznievala ozvena Slovenského národného povstania a každý vedel, že sa nezadržateľne blíži najkrvavejšia časť vojny – front. A tak naň mnohé mestá, rovnako ako Bratislava, čakali so strachom i nedočkavosťou, kedy sa už konečne skončí to utrpenie.

Dozvuky

V septembri 1944 sa konali ešte ďalšie dva spojenecké nálety na zničenú Apollku. Posledný nálet prebehol v strede marca 1945 a tentoraz to boli Rusi, lenže už nemali čo ničiť. Keď 4. apríla 1945 vstúpila Červená armáda do Bratislavy a aj do závodu, o jej produkty mali veľký záujem, ale Apollka bola už zničená a nemala veľmi čo ponúknuť. Vzápätí bola znárodnená.51 Hoci sa v nej výroba v máji 1945 obnovila, nikdy nedosiahla predvojnovú úroveň a v roku 1963 definitívne ukončila svoju činnosť. Pri bombardovaní Apolla do pôdy uniklo niekoľko tisíc ton ropy, pričom kontaminovaná pôda obsahuje množstvo karcinogénnych látok a nachádza sa vraj už 4 metre pod povrchom. Z úspešnej továrne na čierne zlato tak zostalo len prázdne, nevyužiteľné miesto.

Slovenský ropný priemysel ostal po II. svetovej vojne viac-menej paralyzovaný. Najvýznamnejším momentom priemyselného rozvoja povojnového Slovenska sa stalo sprevádzkovanie ropovodu Družba v roku 1962, ktorým sa z Ruska do novovybudovanej rafinérie Slovnaft vo Vlčom hrdle valili milióny ton ropy. Vďaka ruskej rope malo Slovensko v tejto dobe nielen rafinériu, ale aj petrochémiu takmer na úrovni západných štátov.

Tam, kde predtým stála Apollka, dnes stojí nová budova Slovenského národného divadla, tlačové stredisko na Pribinovej ulici55 a most Apollo, pomenovaný na počesť životov ľudí, ktorých zabili americké bombardéry. Na moste je osadená pamätná tabuľa s textom:

„V týchto miestach stála v rokoch 1895 až 1963 rafinéria minerálnych olejov akciovej spoločnosti Apollo, ktorá bola pomenovaná podľa antického boha svetla, dňa slnka, veštby, pastierov, umenia a poézie. V čase svojho najväčšieho rozkvetu spoločnosť vlastnila ropné polia, tankové lode, cisternový park, prečerpávacie zariadenia v prístave a sieť čerpacích staníc v celej Európe. Dňa 16. júna 1944 podstatnú časť rafinérie zničilo bombardovanie spojeneckého letectva, pri ktorom zahynulo vyše 200 občanov Bratislavy. Tento most bol pomenovaný aj na ich pamiatku.“

Bývalého riaditeľa Apollky Erharda Willinga, ktorý odišiel do Nemecka, si tam veľmi rýchlo našli Američania a urobili z neho šéfa istej veľkej rafinérie v Hamburgu. Za zmienku stojí, že existencia Apollky zachránila pred povojnovými deportáciami časť starých „prešporských“ Nemcov, ktorí v nej predtým pracovali. Mali totiž výsadu podieľať sa na jej obnove formou nútených prác.

Po II. svetovej vojne Apollke krátky čas šéfoval jeden pán, ktorý sa v histórii veľmi nespomína - profesor Václav Veselý. Bol to absolvent elitnej francúzskej polytechniky, v Apollke pracoval už počas vojny a pár rokov po nej ho komunistickí ideológovia upratali na vysokú školu. Tam spolu s istým pánom Zanzottom založil prvú slovenskú katedru ropnej chémie a vychoval prvých slovenských vysokoškolsky vzdelaných ropných chemikov. Po vojne totiž v Apolle zostali len amatéri so základným vzdelaním, pričom iba niektorí mali aspoň maturitu. Zanzottov syn je tiež absolventom katedry ropnej chémie. Emigroval do Kanady, pôsobí na univerzite v Calgary a snaží sa rozširovať vzdelanie hlavne slovenských ropných chemikov.

Špiónka Trixi sa nejaký čas po náletoch nevedela spamätať, keďže zrejme aspoň sčasti za týmto zničujúcim činom stála aj ona, vďaka svojím precíznym správam odosielaným na spojenecké veliteľstvá. Časom sa odsťahovala do Trenčína a vydala sa za JUDr. Vojtecha Čelka. Pracovala ako zdravotná sestra a zomrela v roku 1997.

Strata na slovenské pomery moderných stíhačiek Bf-109 G-6 a skúsených pilotov počas útoku na bombardéry sa prejavila aj počas SNP, ktoré vypuklo koncom augusta 1944. Slovenské letectvo tak stratilo veľkú časť svojho arzenálu, a keďže boli slovenské povstalecké vojská viac-menej neorganizované, prejavilo sa to aj na efektívnosti letectva. Viacerí letci navyše prešli do ruskej armády, ktorá ich odvelila inde a tieto lietadlá potom v bojoch na Slovensku veľmi chýbali.

Záver

Zrod rafinérie Apollo priniesol do strednej Európy nové technologické a priemyselné možnosti, zvýšil dôležitosť regiónu a pomohol zviditeľniť vtedajší Prešporok v širokom okolí. Vďaka rafinérii mala Bratislava ľahký prístup k mnohým produktom, o ktorých predtým ani nechyrovala, a mohla sa aktívne podieľať na rýchlo sa rozvíjajúcej priemyselnej výrobe v rámci Európy. Myslím, že existencia Apollky zohrala veľkú úlohu najmä v medzivojnovom období, počas svojho najúspešnejšieho obdobia, keď zásobovala Slovensko pohonnými hmotami a inými chemickými produktmi, a prispela k jeho hospodárskemu rastu.

Ako sa však ukázalo, práve pokročilá technická výbava Apollky a jej vysoká priemyselná úroveň bola jednou z hlavných príčin jej neslávneho konca. Keď firmu odkúpili Nemci, radikálne zvýšili jej kapacitu a dôležitosť pre zásobovanie svojich vojenských operácií, a tým sa časom dostala na zoznam misií amerického bombardovacieho letectva, a stala sa súčasťou rozsiahlej spojeneckej operácie zameranej na zničenie ropného priemyslu Tretej ríše a jej stúpencov. Keby bola Apollka len malá nepodstatná továreň, asi by nemala žiadny podiel na rozvoji medzivojnového Slovenska, ale je zrejme možné, že by sa nestala terčom niekoľkých zničujúcich kobercových náletov.

Samotné bombardovanie však podľa mňa nemuselo byť pre starých Bratislavčanov až také hrozné, keby dôslednejšie dbali na opatrenia a neignorovali potenciálnu hrozbu, ktorú pre nich dlhodobo prelietavajúce bombardéry mohli predstavovať. Veľa obetí mohlo žiť, keby bol v čase náletu vyhlásený poplach a zostali by niekde v kryte. Namiesto toho sa voľne pohybovali v uliciach mesta, a keďže Američania už len zo zásady bombardovali v trochu väčšom okruhu okolo svojho cieľa, ľudia dostali priamy zásah. Stačilo trochu viac prezieravosti a štatistiky mohli byť o niečo miernejšie.

Okrem ľudských strát boli po nálete v meste aj veľké materiálne straty. Mnoho civilných a kultúrnych budov poškodili bomby. Pád Apollky sa určite negatívne odrazil aj na hospodárskom potenciáli Slovenska, keďže sa jednalo o jeden z najväčších závodov na našom území. Ropný priemysel u nás potom už prakticky neexistoval, obnovil sa až po výstavbe sovietskeho ropovodu Družba a nového Slovnaftu. Myslím, že hoci bol v tej dobe moderný a jeho kapacita bola asi tiež dostačujúca, na rozdiel od Apollky už vzhľadom na pomery vtedajšieho Slovenska taký viditeľný úspech nedosiahol.

A napokon sa dá povedať, že katastrofa pri náletoch na Apollku mala určitý podiel aj na neúspechu Slovenského národného povstania. Za rozhodnutím 13. Staffel vzlietnuť zrejme stála urazená pýcha po tvrdej kritike nemeckého veliteľstva – na samotnej rafinérii už nebolo čo zachraňovať, a teda to iste nebol hlavný dôvod tohto nepríliš uváženého počinu. Zo strategického hľadiska sa podľa mňa rozhodne nejednalo o dobrý nápad. Je však neskoro plakať nad rozliatym mliekom – čo sa stalo, to už nezmeníme, a preto je lepšie, ak radšej budeme aj naďalej pátrať po informáciách z ťažkého obdobia II. svetovej vojny, a hľadať odpovede na dodnes nevyriešené otázky.

Cieľom tejto práce bolo priblíženie celej histórie rafinérie Apollo a vysvetlenie kľúčových udalostí, ktoré sa k nej viažu. Na internete aj v literatúre je možné nájsť dostatok zdrojov, problém je však v ich nejednotnosti – niektoré pramene tvrdia iné veci ako tie ostatné – a v tom, že informácie sú roztrúsené a neexistuje dostatok zdrojov, ktoré obsahujú všetky dostupné fakty. Netvrdím, že táto práca je zaručene takým zdrojom, je však zložená z viacerých nezávislých zdrojov a bola písaná tak, aby podľa možnosti po ich pospájaní poskytovala hodnotný prehľad toho najdôležitejšieho, čo sa Apollky týka, v nenáročnej a zrozumiteľnej podobe. Myslím, že táto práca viac-menej spĺňa svoj účel a o problematike Apollky informuje v takom rozsahu, že každý človek by si mal jej prečítaním rozšíriť svoje znalosti o páde najväčšej slovenskej rafinérie 1. polovice 20. storočia.

Galériu k článku nájdete tu.